Valčík pre troch – Martin Levin

Vydavateľstvo Slovart 2012

Prozaický debut Valčík pre troch odkrýva príbeh mladého Olivera, ktorý sa po skončení školy rozhodne stráviť istý čas v spoločnosti starca, bývalého profesora filozofie. Rozhodnu­tie je zdanlivým východiskom pred prázdnotou seba i sveta. Prázdnota však, ako sa dozvie neskôr, môže mať svoj vyšší zmysel.

Príbeh je vystavaný na niekoľkých exkluzívnych prvkoch. Priestorovo ho Levin dôsledne rámcuje malým mestom, domom, v ktorom koexistuje dvojica: starý muž (mudrc, zasväcovateľ) a mladý chlapec (vyvolený učeň, žiak). Ich vzťah sa postupne prehlbuje, hoci verbálne sa prejavuje stroho: v podobe drob­ných filozofických úvah, sentencií, ktoré múdry starec adresuje zasväcovanému. Na otázky svojho učňa zväčša neodpovedá konkrétnou skúsenosťou, ale výrokom, v horšom prípade iba kuso naznačí odporúčanú lektúru, vďaka ktorej sa možno k odpovedi dopracovať: „Kafka. Remarque.” Poznanie je tu teda ukryté najmä v knihách literátov a filozofov… Preto je príbeh plný rozjímania nad otázkami Pravdy, Lásky, Slobody, Neslobody, Utrpenia, Morálky, Šťastia či Krásna a túžba po poznaní a poznávaní sa miestami premieňa na znôšku nedosiah­nuteľných filozofických „právd”.

Tak je tvarovaný aj spôsob narácie. Prevahu má popisnosť, deskripcia okolia aj vnútorného prežívania hrdinu; prítomnosť sa prelína so snami, zábleskami z minulosti, ktorými autor text ozvláštňuje – mali by pôsobiť ako vízie či odhaľovať jeho vnútorné iracionálne strachy a pochybnosti, nie vždy sú ale funkčné. Levin rozvíja aj tematickú líniu súvisiacu s profe­sorom – ten trpí výčitkami zo zlého vzťahu s vlastným bratom. Dôvod zvady necháva au­tor skrytý, jasné je iba to, že na začiatku stál vyšší princíp a napokon poznanie, že „Pravda bez lásky je krutá.” Samotný Oliver prichád­za do interakcií s ďalšími postavami, ktoré jeho postavu trochu uzemňujú – s dievčaťom a novým kamarátom – ale aj – opäť trochu exkluzivity – tajomným prenasledovateľom. Autor však túto líniu nezvládol dotiahnuť do presvedčivého záveru, ktorý by potvrdzoval jej opodstatnenie v príbehu ­ snaha vystavať text aj na tajomne mu tak napokon nevyšla, vyznela banálne a neuveriteľne, hoci spočiatku sa javila ako zaujímavá metafora možného zbytočného a prázdneho bytia hlavného hrdinu.

Problematická je aj postava protagonistu, ktorý sa ocitá na pomedzí detstva a dospe­losti: v protiklade k intelektuálnemu mladému mužovi stojí v ňom samom malý chlapec ako vyjadrenie túžby dospievajúceho zachovať si detský aspekt aj v neskoršom veku. Niektoré jeho reakcie sú potom v protiklade k obrazu, aký sa autor usiloval poskladať.

Debut Martina Levina je o otázkach, na ktoré často nemožno nájsť iné ako filozofické odpovede. Z môjho pohľadu sa tak stáva iba preintelektualizovanou prózou…