Vyhľadávanie
Bratislava, Ikar 2011
Napísať raz čapkovskú reportáž z nejakého futbalového zápasu... Zachytiť nielen nuansy hry, ale najmä atmosféru: vzrušenie, dramatickosť i poéziu vriaceho chvenia emócií vibrujúcich v rovnakom takte s malou koženou guľou, ktorá má schopnosť pohrávať sa s masami ľudí. Tá chuť ma roky neprešla. Asi tak, ako ma neprešla ani spomienka na mamu prilepenú počas futbalových a hokejových prenosov k rádiu, neskôr k televízoru, keď muselo všetko ostatné počkať. Prednejšie bolo žiť hrou, komentovať ju a povzbudzovať hráčov, i keď jej vášnivé výkriky sme s pobavením počúvali len my „domajší“. Ponúkať však čapkovsky ladené reportáže médiám 21. storočia? Vopred prehratá bitka, myslela som si.
Našiel sa však autor, ktorý si myslel iné. A hoci nenapísal čapkovsky ladenú reportáž z futbalového zápasu, napísal, ponúkol a vyšla mu štepkovská, mystifikačná novela o kráse malého(?) futbalu Vhadzovanie do hry. V útlej knižke plnej chápavého a nikoho nezhadzujúceho úsmevu sa spolu s ním možno ponárať do snových obrazov doplnených vtipnými ilustráciami Svetozára Mydla.
Vhadzovanie do hry zadiera zádrapčivo, ale nezhadzovačne pod kožu veľkých snov malých (zdanlivo) dedinských ľudí a menej láskavo, ale s nadhľadom a najmä vtipne si to vybavuje s veľkými (zdanlivo) krajskými, štátnymi, ba svetovými trpaslíkmi... Štepka svojím futbalovým snom v knižke s podtitulom Veľký dedinský futbalový sen alebo Pekne snívať, zľahka sa zobudiť predovšetkým zobúdza a otvára nám oči. Aby sme nezabudli na krásy, pôvaby, radosti, nedostatky, smútky i žiale – na ozajstnosť života tam, kde ho treba žiť, a nie iba slovami prelievať a čímsi ostrým výdatne zalievať. Medzi riadkami aj v nich odkazuje, aby sme v sebe nedali umrieť schopnosti žasnúť: „keď sa ľudia nečudujú, potichu hlúpnu“. Jeho Vhadzovanie do hry odhaľuje zákutia života ako jedinečnej hry; premiéry bez repríz. A k hre, hravosti a humoru ako k dôležitému komponentu úspechu nabáda aj ústami pána učiteľa-trénera, ktorý po prvom (prehratom) zápase s Hornoobdokovčanmi svojim zverencom zdôrazňuje: „Málo trénujeme, v tom to je. Beháte po brehu, preskočíte sporák. Musíte však preskočiť dva sporáky! Len vtedy budete mať istotu, že už čosi viete. A ešte čosi nám chýba, humor. Dovidenia.“ Zverenci celkom nechápu: „Aký humor, čo za humor?“ Ak to oni a najmä čitatelia nepochopia prv, svitne im na konci novely, keď pán učiteľ požičiava hlavnému aktérovi Miškovi svoje zápisky: „Som zvedavý, čo na to povieš. A nehľadaj v tom pravdu. Nepísal som o pravde. Hľadaj v tom svoj sen. Alebo – nič nehľadaj, iba čítaj.“
To je dobré odporúčanie. Aj pre čitateľov – čítajte. Razom sa ocitnete uprostred hry.
