Vyhľadávanie
Sara Gruenová: Voda pre slony
Bratislava, Tatran 2008
Preklad Júlia Žitná
Sara Gruenová, autorka s kanadskými koreňmi, nezasadila dej (svojho v poradí už tretieho románu) do prostredia nehostinných severných plání alebo po väčšinu roka zasnežených majestátnych hôr, zamierila do Spojených štátov amerických v 30. rokoch 20. storočia. Nehostinnosť však v diele zobrazila. Sprevádzala aj vydanie románu. Rukopis odmietlo viacero vydavateľstiev, krátko po vyjdení sa však stal bestsellerom.
Prvý románový chlad na čitateľa zavanie z autorkinho ponoru do nemilosrdnosti veľkej hospodárskej krízy. Druhý, menej zjavný, ale imanentne prítomný, z opustenosti v starobinci, kde dožíva hlavný protagonista Jacob. V oboch prípadoch zviazanosť osudu, ba až čosi ako nepriaznivú karmu, konfrontuje s voľnosťou, ktorej symbolom sú zvieratá. Napriek tomu, že sú cvičené a zavreté v cirkuse a nezriedka potupne končia svoj neľahký život. Najflagrantnejším symbolom slobody je slonica Rose. Je tvrdohlavá, zanovitá a pre niekoho aj prefíkaná – to len preto, že sa načahuje za pôžitkami a má rada slušné zaobchádzanie. Veta „Aj starí ľudia majú radi cirkus“ prenesene vyjadruje túžbu neopustiť vlastné bytie. Starobinec je napriek komfortu svojím spôsobom väzením, cirkus napriek relatívnemu nedostatku umožňuje slobodu výberu a radosť, akú vedia poskytnúť len malé deti alebo zvieratá. Práve toto posolstvo vynieslo Gruenovej román na najvyššie knižné piedestály. Čitatelia sa už presýtili príbehmi o zabíjaní, katastrofách, masakrách, vraždách, krvilačných a psychopatických netvoroch...
Právo na útek z územia neslobody a krutosti autorka povyšuje aj nad manželský sľub. Lebo sľub daný netvorovi sa môže stať prekliatím. Rozprávka o kráske a netvorovi v jej stvárnení má menej tradičné riešenie. Zobrazenie vzbĺknutia lásky pri súčasnom precitnutí je v príbehu až impozantne a dojemne naivné. Ešte šťastie, že rámec doby predurčil rozprávaniu aj neošúchanú tragiku, takže celkové vyznenie je prijateľné.
K najväčším kladom románu Voda pre slony patrí ponor do zaujímavého, doteraz neexploatovaného historického prameňa. Z dnešného pohľadu sa sťahovanie cirkusov tromi vlakmi za sebou, vnútorná hierarchia vzťahov a ľahkovážny postoj k osudu zvierat a ľudí môžu zdať nielen anachronické, ale ako z inej planéty. A predsa ešte relatívne nedávno sa žilo aj takto na pokraji života a smrti, vo výškach na hrazde, vo zverinci, kde najkrutejší boli, ako inak, ľudia. Gruenovej román o americkom cirkuse šokuje úprimnosťou o hľadaní domova na ceste a poznaním, že aj v nestálom prostredí možno vytvoriť domov. Reálny domov v podaní autorky môže mať rôzne podoby, ale vždy závisí od jednej premisy: kde sa človek cíti najlepšie.
Ponad román sa klenie skvelý sujetový oblúk. Kým v úvode autorka naznačí tragédiu a nasledujúce stovky strán stupňuje napätie, ktoré do tragédie čoraz jednoznačnejšie ústi, jej definitívne rozmery a prepuknutie čitateľ stále netuší. Záver prináša rozuzlenie a úľavu z neporušenia morálnych zákonov sympatickým protagonistom Jacobom Jankowskim.
Mladý Jacob zažíva chvíle vzletov i poníženia. Stáva sa páriom rovnako ako trpaslík Kinko, prežíva len vďaka náhode a začína chápať nutnosť aktívneho odporu voči zlu, založenému na využívaní a zneužívaní ľudí. Poznanie napriek tomu nechráni deväťdesiattriročného starca Jacoba(v tomto veku rozprávač spomína) pred omylmi a nešťastnými rozhodnutiami. Napriek tomu čitateľ verí, že jeho trochu bláznivé rozhodnutie znovu odísť na štreku s cirkusom je správne, prinášajúce do jeho posledných chvíľ takú potrebnú radosť.
Cirkus je ilúziou o slobode a voľnosti. Veľmi silnou ilúziou. Inšpirovali sa ním mnohí umelci, u nás patrí k najznámejším Bassov Cirkus Humberto (aj vďaka sfilmovaniu). Amerika ako keby až teraz objavila príťažlivosť tohto symbolu, hoci aj iní americkí románopisci využili vo svojich dielach všakovaké zverince a cirkusy. Gruenovej dielo asi zarezonovalo aj svojím až melodramatickým oblúkom v čase presýtenom strachom a nenávisťou. A napokon v každom čase potrebujeme rozprávky o potrestanom zle a víťazstve dobra.
Ľuboš Svetoň
