Vyhľadávanie
Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov 2014
Detské knihy autora majú zväčša svoj typický ráz: vyzerajú ako čarodejné či mytologické rozprávky. No to sa len tak tvária. To čarodejné je v nich metaforou. Napríklad pre čudáctvo a outsiderstvo. Platí to v známej sérii Strigôňove Vianoce (1991), Strigôňove prázdniny (1994), Strigôňov rok (1999). A aj v novej knižke Vodnícky karneval. V jej prípade však autor mystifi kuje o niečo viac, skúša, čo mu parodovanie žánru mytologických rozprávok umožní ďalej. Paródia môže byť aj „hodnotovou olovnicou“. V pozadí príbehu sú teda celkom závažné otázky: čo sa stalo s vodníčinou a vodníkmi v povodí Váhu či na celom Slovensku? Sú to stále tí vodníci, ktorí dávajú riekam ich nespútaný charakter? Všeličo sa mení. Rieky sú regulované, teda naoko kultivovanejšie. A vodníci už nie sú odolnými živlami. Hrozia im dokonca infekcie nosných dutín. Strašné sucho ich ničí. Vyparia sa. Prežívajú len v povodí Dunaja, no napokon aj Dunaj stráca svoju charakteristickú vodnú „tvár“. Kto je skutočným vodníkom?
Odpovede prichádzajú nepriamo. Hlavnou postavou je vodník-nevodník Chňuchňuk alias Veľký Príval. To druhé vodnícke meno mu vlastne nik z rodiny nepovie. Je totiž trochu vyšinutý. Maličký. Večne usoplený, čo je skôr známkou ľudí. Ako to však obyčajne býva, výnimočnosť je vlastne darom. A vodníčkovi zachráni život. V strašnom suchu sa vyparia všetci vodníci na Váhu, až na neho. Pri modelovaní hrdinu autor využíva manéver, ktorý mu ponúka žáner paródie. Svojho hrdinu stavia do ne-hrdinskej pozície. Nie tak, ako to už v dnešnej dobe býva módnym zvykom, aby za každú cenu poprel čokoľvek, čo má len trochu štich tradičného. Ale celkom funkčne. Vodník-nevodník sa totiž musí boriť so svojou identitou. Autor tým vytvára problémový priestor. A ten detský čitateľ potrebuje, ak má z príbehu niečo získať a nemá byť uvláčený prvoplánovým rozprávaním.
Boj o vodníkovu identitu nie je v tom, že by celkom nevedel, kam patrí. No musí svoje „ja“ uhájiť. Jeho skutočné hrdinstvo rastie skúsenosťami. Možno ho tušiť, keď rozmýšľa o predkoch. Spomína na vodnícke povesti. Vyberá si tie, ktoré prezrádzajú, kým vlastne osobnostne je. Zaujímajú ho najmä udalosti, keď vodníci zachraňujú ľudí, či tie, v ktorých sú ľuďmi utláčaní. Prekonanie hraníc. Boj medzi odvahou a strachom. Povesť v tomto prípade ukazuje vnútorný svet hrdinu: je tým, ktorý spája a podporuje vzťahy. A tak vo svojej podstate nemôže byť slaboch.
Príbeh symbolicky odkazuje k ľudským problémom. Na knihe možno oceniť aj to, že autor funkčne využíva rôzne žánre. Žiaľ, vzťahový rámec miestami zostáva na povrchu, čo pre tohto autora inak nebýva typické. Najsilnejšie sa prejavuje v povesťových častiach.
Vodnícky karneval s ilustráciami Martina Kellenbergera je zábavné, dynamické a nápadité rozprávanie. A to je pre knižku vždy dobrá štartovacia čiara.
