„Autorka nás sprevádza mnohymi vrstvami vojny:
od prvych línií až po zákulisie. “
Atlas biologických žien prežívajúcich vojnu. Listujeme v ňom, vidíme mnohé zmrzačené. Obzeráme si ich zvonku, ale najmä zvnútra – ich prežívanie, ich vnímanie 2. svetovej vojny. Takú optiku nám ponúka držiteľka Nobelovej ceny za literatúru z roku 2015, bieloruská spisovateľka Svetlana Alexijevič (1948) a jej kniha Vojna nemá ženskú tvár (Absynt 2015) – v slovenskom preklade vychádza po druhý raz v rozšírenej verzii. „Zaujíma ma biologický človek, nielen človek doby a idey. Všetko, čo vieme o vojne, poznáme iba z mužských slov. A ženy mlčia,“ píše Alexijevič v úvode. Na viac než 300 stranách následne prelomí tabu. Vďaka množstvu svedectiev nám ukazuje vojnu oveľa krutejšiu a ohavnejšiu, než poznáme z dejepisu. Akú? Videnú ženskými očami. Vojnu spod ženských rúk.
Vši aj špina. Grcanina
Ostreľovačka, pilotka, letecká mechanička, delostrelkyňa, partizánka, vojenská chirurgička či tankistka... Vďaka Alexijevič počujeme ich hlasy, ich príbehy: Mučenie, strieľanie, bombardovanie, zbieranie ranených z bojiska, obväzovanie, amputácie, zomieranie... Autorka nás sprevádza mnohými vrstvami vojny: od prvých línií až po zákulisie. Na vojne je veľa práce nielen so smrťou, ale aj so životom: perie sa, varí. Je plná paradoxov. „Bomby padajú a my pečieme chlieb,“ hovorí vojačka-pekárka Marija Kulakovová. Svetlanine „hrdinky“ sa všetky zablatené krčia v zákope. Pokojne mohla v knihe opisovať niečo pekné – bez vší a špiny, bez grcaniny, bez zápachu vodky a krvi. Niečo menej strašné ako život. Lebo „ony“ sa na každej strane knihy trasú o život. A ak prežijú, pýtajú sa, ako majú po vojne rodiť – po tom všetkom, čo videli, čo zažili. No ako?
Kus sukne a kus mäsa
V rokoch 1978 – 2004 zbierala Alexijevič svedectvá. Pôvodné vydanie knihy doplnila. Čitateľa nešetrí, jej reportáže nie sú pre slabšie povahy. Opisy zverstiev sa prelínajú s opismi každodennosti: „Nosili sme mužské trenírky a tielka. Nohy sme mali od čižiem sparené,“ spomína spojárka Marija Kaliberdová. Z vojenských ruksakov šili sukne, v slabej chvíľke si česali vlasy. „Z frontu som prišla šedivá, 21-ročná a celkom bielovlasá,“ tvrdí ostreľovačka Klaudia Krochinová. Alexijevič nás vedie za ruku pomedzi rôzne osudy – až k pasážam, kde čatárky, vojenské chirurgičky a vel iteľky prestávajú byť ženami. „Nemali sme mesačné trápenie. Po vojne mnohé z nás nemohli mať deti,“ hovorí navigátorka Alexandra Popovová. „Z preťažovania sa mi prerušil biologický cyklus. Bolo to strašné,“ tvrdí zbrojárka Marija Kuzmenková. „Ale – je to stále žena?“ pýta sa ktosi na strane 183. Odpovedá nám Vasilisa Južninová, vojačka-holička: „Nie. Je to vojačka. Až po vojne bude opäť ženou.“ Na vojne je ťažké pochovávať dievčatá. „Bála som sa, že ako zabitá nebudem pekná. Len aby ma výbuch neroztrhal na kúsky. Aj to som videla. Ja sama som také kúsky zbierala,“ priznáva sanitárna inštruktorka Sofia Dubňakovová. Aby toho nebolo málo, v závere knihy Alexijevič načiera aj do ďalších tabuizovaných tém. Láska? Tá bola na fronte zakázaná – a predsa tam kdesi bola. „Za jednu noc som si z obväzov ušila svadobné šaty,“ spomína slobodníčka Anastasija Žardecká. Ak sa na konci tejto „recenzie“ pýtate, či sa kniha neustále točí iba okolo ženstva, odpovedáme, že nie. Točí sa okolo ľudskosti a presahuje ju: „Vo vojne trpia nielen ľudia, ale aj zem, aj vtáci, aj stromy. Všetko, čo s nami žije na zemi.“
