Vyhľadávanie
Publicistka a aktivistka Maja Vusilović začína svoju esej na českej platforme Druhá : smena vetou: „Domácí práce není neutrální slovní spojení.“ Absencia neutrálnosti sa v tomto prípade týka rodovo podmienenej deľby činností v domácnosti. Kurátorka Tereza Stejskalová sa vo svojej eseji rovnako na menovanej platforme zaoberá domácimi prácami priamo ako prekážkou na ceste k emancipácii, pričom poukazuje na rôzne zaužívané predstavy o riadení domova z hľadiska štandardov čistoty a frekvencie údržby. Eseje autoriek preukazujú odvahu čeliť tým najnekomfortnejším a ťažko riešiteľným aspektom témy domácich prác.
Poetka Juliana Sokolová v knihe Domáce práce náročnú a vrstvovitú tému uchopuje unikátnym nástrojom svojho básnictva. Preukazuje pritom podobné odhodlanie ako autorky esejí, pričom médium poézie ju privádza k štúdiu nečakaných detailov a k osobitým výsledkom a zisteniam. Na knihe môžeme pozorovať, čo poézia „dokáže inak“ než esejistika (nielen) Druhej : smeny, ktorá vníma tému s rovnako akútnou intenzitou.
Domáce práce predstavujú druhú knihu autorky, ktorá po debute My house will have a roof – Môj dom bude mať strechu (Fra, 2013) v šiestich básnických cykloch knihy cizeluje zhustenú básnickú formu, spájajúcu analytický prístup k jazyku (aj jeho pravidlám a významovým presahom či paradoxom) so snovými dejmi a obrazmi. Sokolová okrem toho „prepisuje” cudzie texty (báseň O pracovných postupoch v poézii pracuje s obrazom z románu Chilean poet Alejandra Zambru, s. 49), odkazuje na rôzne mytologické príbehy a buduje vlastné.
Podobne ako o domácich prácach píše M. Vusilović, ani kniha Sokolovej svojím názvom nie je neutrálna, pričom rodová deľba práce je tu skôr tušeným pozadím alebo jedným z viacerých kontextov témy. Kontext domácich prác spolutvorí naprieč básňami aj rodičovstvo, ale nie je ich nevyhnutnou príčinou. Domáce práce sa netýkajú len opatery o deti a starostlivosť o druhých nemusí byť založená na pokrvnosti: môže to byť ktokoľvek, kto je hladný, koho dych je kontrolovaný (s. 71). Dôležitá je účasť v ekosystéme domova: autorka to priamo vykresľuje v básni s názvom Hestia (bohyňa domova v gréckej mytológii). Účastníkmi domácnosti sú okrem detí vzdialenejší príbuzní alebo aj islandská spisovateľka Kristín Ómarsdóttir, ktorá sa zjavuje v časti Sny a prináša do autorkinej domácnosti (nadprirodzený) objekt tvoriaci zásadný kapitál domácnosti: sporák „o akom každý sníva, ale nikto ho nemôže mať“ (s. 36). Užívanie spoločného (respiračného) priestoru je tak jediným uchopiteľným kritériom na členstvo v básnickej domácnosti, obohacovanej o (snové) dary a návštevy. Táto inklúzia ponúka rozšírený rámec vnímania seba a svojich blízkych v rozsahoch opatery.
Sokolovú zaujímajú domáce práce aj v zmysle repetície aktivít v konkrétne vyhradených časoch dňa, resp. ich deformácia. Praktická činnosť môže nadobudnúť rituálne podvratný význam vtedy, keď sa svojím načasovaním vymyká z rutiny – vešanie bielizne alebo umývanie podlahy v noci. Nezvyčajné časy domácich prác súvisia s improvizovanými, núdzovými riešeniami, prejavujúcimi sa aj vo sfére stravovania: chlieb sa objavuje ako princíp tíšenia hladu, ale aj v podobe, keď je už nejedlý. Vtedy nastupuje jeho alternatívne spracovanie. Tieto riešenia v poézii sa neprezentujú ako „hacky“ varenia a upratovania, aké sa šíria sociálnymi sieťami (aj keď by nimi mohli byť tiež), ale skôr ako úkazy magického poznania.
Kniha tvaruje nový sebavedomý a vitálny prejav súčasnej slovenskej poézie, ktorý vystupuje z bežných očakávaní toho, čo by poézia mala obsahovať a o čom by mala hovoriť. Prostredníctvom nezvyčajne bohatého vnímania autorky (ktorej kapacita „ubytovať“, prichýliť a prijať do systému domova rôznych návštevníkov, sny a božstvá je zdanlivo bezhraničná) a pod váhou monumentálnej závažnosti témy kniha akoby mohla byť preťažená náporom citu, devastácie krízami a rozpadom, ale aj hustotou jazykových a literárnych tradícií, odrážajúcich sa v básnických textoch (vychádzajúcich z autorkinho viacjazyčného a viackultúrneho vzdelania vo filozofii, architektúre a i.).
Všetkým týmto náporom na mieru a stabilitu básnickej formy sa však Domáce práce bránia s odolnosťou sebe vlastnou – kniha sa končí básňou o pretrpení učiteľského výkladu a možnom nájdení „dostatočnej výživy“ vo fragmente, namiesto iných nerealizovaných plánov, ktoré odniesla „voda“ udalostí, kríz a individualizovanej zodpovednosti za ich zvládanie. To neznamená, že Domáce práce nie sú veľkolepé vo forme; nie sú však veľkou formou bežným spôsobom. Na rozsahovo malej ploche vynachádzajú metódu písania o tvorení domácnosti, ktorá nekopíruje lifestylové schémy a príručky (aké dekonštruovala Nóra Ružičková v básnickej zbierke Práce & intimita) ani neprepisuje do básní ľavicovú feministickú esejistiku. Druhú menovanú tradíciu však s knihou spája to, že na rozdiel od tej lifestylovej má ambíciu rozlúštiť (či dosiahnuť na) koreň problému domácich prác.
