Vyhľadávanie
Dževad Karahasan: Východný díwán
Bratislava, Kalligram 2007
Preložil Karol Chmel
Dževad Karahasan je bosniansky spisovateľ, dramaturg, teatrológ. Narodil sa roku 1953 v Duvne, jeho osud je však spätý najmä so Sarajevom, kde študoval, neskôr vyučoval, redaktorčil a šéfredaktorčil predovšetkým literárnym časopisom. Po vypuknutí vojny ostal v obkolesenom meste vydávať časopisy, inscenovať divadelné hry a pomáhať v nemocniciach do chvíle, kým v jeho byte, zatiaľ čo manželke v kancelárii predčítal zo svojho rukopisu, vybuchol granát. Jeho útek bol hotovou odyseou: sťahoval sa cez Soľnohrad, Berlín až do Göttingenu. Od roku 1997 žije v rakúskom Štajerskom Hradci. Do Sarajeva občas prichádza prednášať ako profesor na tamojšiu filozofickú fakultu.
Pochádza z moslimskej rodiny, otec bol pravoverný komunista, matka veriaca moslimka. Prostredie a okolnosti ho vyformovali do tvaru, ktorý dnes literárni kritici a politici označujú ako kozmopolita, orientálec, Stredoeurópan, fabulátor, znalec islamskej mystiky, divadelník či literárny docent. Získal viacero ocenení, napríklad za politickú esejistickú knihu Denník presídľovania Cenu Bruna Kreiskeho. Roku 1999 získal za svoju multikultúrnu tvorbu prestížnu Herderovu cenu.
Díwán je slovo z arabčiny. Znamená perzská rada, zhromaždenie, snem, ale tiež dvor, dom, ba i sofa, lavička s vankúšmi v moslimskom dome. V neposlednom rade označuje zborník, zbierku textov, rozhovor, besedu a slovo. Veľkú vďaku treba vysloviť Minke Memiji, autorke záverečného Registra mien a pojmov vo Východnom díwáne, bez ktorého by čitateľovi unikli mnohé viacvýznamové nuansy a ťažko by si overoval, čo všetko v diele je autentické a čo autorom majstrovsky dorozprávané.
Za dielo Východný díwán získal autor v roku 1990 cenu Juhoslovanský román roka. Kniha vyšla prvý raz rok predtým. Roku 1989 mu vyšiel aj román Hanblivé životy. Vo svojom ,,díwáne" sa autor ponoril do raných čias islamu akoby hľadajúc duchovné rozmery svojho milovaného Sarajeva, to, čo si myslel, že je skutočnosť, sa však po vypuknutí vojny rozpadlo. Juhoslovanská cena sa v bratovražednom boji stala mravne bezcennou, životy stratili svoju hanblivosť.
Karahasan vo Východnom díwáne trikrát nadväzuje s čitateľom jemný poetický dialóg o prezrievaní až zahnívaní. Vo svete politickej tyranie sa hodnoty ako česť a spravodlivosť postupne devalvujú, kým v prvej časti diela Al Mukaffa uprostred zrád a intríg žijú ľudia, ktorí sú v mene vyšších princípov a slobody schopní najťažších obetí, v časti druhej Al-Hallag dôvera v poriadok a zákony začína byť naštrbená už aj u samotných presadzovateľov zákonnosti. Nuž a časť posledná, tretia, At-Tawhidi, dôsledne následná v slede troch príbehov, je rozprávaním, v ktorom sami strážcovia zákonnosti zákonnosť veselo porušujú v mene vlastných malicherných a paranoických záujmov. Vývoj zároveň smeruje od mystickej plnosti a košatosti k prázdnote. Trojdialóg nesie mená a rozpráva príbehy troch veľkých islamských spisovateľov, mysliteľov a mystikov. Každý z príbehov v sebe nesie aj prvky detektívneho rozprávania, vždy na iný spôsob. Svojou exotickosťou a historicitou, aj keď inej proveniencie, pripomína čínskym sudcom Li v dobrom zmysle slova ,,posadnutého" Roberta van Gulika. Karahazan však nestavia primárne na napätí, v medzných situáciách sa usiluje skôr nachádzať motívy a psychologicky vierohodné kauzálne následnosti konania a zmýšľania svojich postáv. Jeho arabeskové príbehy sú dialógom mysliteľov a svedomia s postupujúcou vulgarizáciou spoločnosti. Paralela s konfliktom moderného človeka v totalitnom ideologickom systéme nie je náhodná. So súčasníkom diskutujú postavy z minulosti, Karahasan však profesionálne dokonale dokazuje, že svojimi postojmi vôbec nie zastarané. Aj keď dnes sa radšej o svedomí nezriedka radšej mlčí...
Ako môžu byť tri samostatné príbehy zároveň románom? Autor použil metódu podobnú z Tisíc a jednej noci. Príbehy sa nakoniec poskladajú na seba ako dômyselná a vzdušná stavba. Hra s rovnakými menami emirov stráže či jeho zástupcov umocňuje porovnateľnosť ich povahových čŕt a správania v rôznych časových obdobiach vývoja jednej mocnej, avšak krutej arabsko-perzskej ríše. Rovnako by sme mohli na plátne sledovať výstižné a charakteristické výseky zo vzostupu a úpadku starovekého Ríma, môžeme veriť, že i tam by Dževad Karahasan zvládol strih a réžiu viac než bravúrne. Ba aj ako osvetľovač je výborný, intímne tlmené osvetlenie padá čitateľovi rovno do náručia s knihou na sofe uprostred vankúšov. Nečudo, že sa tento multirozhovorový magický a historický román ocitol medzi desiatimi základnými románmi bosniansko-hercegovinskej literatúry 20. storočia.
Ľuboš Svetoň
