Vytrvalosť bytia – Ľuboš Bendzák

Hoci básnická tvorba Ľuboša Bendzáka je v slovenskom literárnom kontexte prítomná pomerne dlho, stále nenachádza adekvátnu kritickú odozvu. Iste neprávom, ale pri súčasnej nesystémovosti kritického myslenia nie je tento (ne)zámerný jav ojedinelý. Bendzákova čoraz sústredenejšia a disciplinovanejšia výpoveď vychádza z platformy intenzívneho zážitku. Experimentom, slovným hrám a suverénnym pretvárkam nedôveruje, od začiatku inklinuje k autentickej pravdivosti a úprimnosti k sebe samému.Inak to nie je ani v jeho novej básnickej zbierke Vytrvalosť sivej. Knižka svojou asketickou grafickou úpravou a strojopisným typom písma evokuje časy samizdatových počinov. Aj napriek tomu alebo práve preto pôsobí podmanivo, napokon jej nápaditá obálka sa nedá prehliadnuť. Bendzákova tematická vyhranenosť okrajového spoločenského prostredia môže vzdialene pripomenúť Charlesa Bukowského. Podobne ako Bukowski ani Bendzák nevníma tento status ako sociálne vylúčenie či trvalú izolovanosť. Jeho lyrický subjekt sa v tomto priestore pohybuje slobodne a bez predsudkov. U Bendzáka je určujúcim východiskom presvedčivosť zážitku takmer vždy ústiaceho od skepsy k nádeji. S vášnivou dôslednosťou zaznamenáva priebeh všedného dňa, jeho hrdina sa neraz ocitá na rázcestí, uvedomuje si však, že cesta naspäť nie je možná, a teda sa ani o ňu nepokúša. Na tomto putovaní zohráva nezanedbateľnú funkciu prírodný živel, lebo ten „nepozná / žiadnu ctižiadosť / okrem túžby rásť / a ďalej zanikať.“ Z tohto poznania pramenia aj pribúdajúce životné úskalia zachytené prizmou vývinovej dočasnosti. Bendzák je suverénnym vládcom detailu, nepodlieha klamlivej ilúzii, drží sa platných faktov a obmedzení, polemicky akcentuje spoločenské súvislosti. Niektoré básne vyznievajú nanajvýš skepticky, stmeľujúcim prvkom je absurdnosť situácie, jej sebaironické až neľútostné podanie.Pamätám sa, ako pred pár rokmi Bendzák čítal v Mestskom divadle v Levoči báseň Rande (s. 17) s príznačnou pochmúrnou atmosférou, ktorá sa nečakane zvrtne v oslobodzujúcu iróniu. Podľa toho reagovalo aj publikum, vážnosť vystriedal opatrný úsmev, ku koncu prepukol v uvoľňujúci smiech. Aktérkou básne je vdova, muž jej zomrel na rakovinu, zdochol jej pes, cíti sa sama a píše zoznamovacie inzeráty, aby svoj nepriaznivý stav zmenila. Odmietavý postoj partnera prichádzajúceho na toto stretnutie vylučuje deštruktívnu ľútosť a s ľahkosťou nás vracia do skutočnosti.U Bendzáka je to podobné, ako u spomínaného Bukowského, buď ho čitateľ zatratí, alebo si ho obľúbi. V každom prípade sme svedkami znepokojujúcej a katarznej poézie.