Vyhľadávanie
Stieg Larsson: Millennium
Vzdušný zámok, ktorý vybuchol
Bratislava, Ikar 2009
Preklad Jozef Zelizňák
Nevstúpiš dvakrát do tej istej rieky. Kvalita vody sa totiž mení každou sekundou. Švédsky spisovateľ Stieg Larsson si však trúfol namočiť sa dokonca trikrát a zakaždým ho hladina spisovateľskej rieky udržala. Detektívno-psychologická trilógia Millennium, voľne spojená hlavnými postavami, je celá bez výnimky napísaná tak pútavo, že môžeme iba smútiť – lebo päťdesiatročný autor vlani v Štokholme predčasne zomrel na infarkt.
Muži, ktorí nenávidia ženy (I. diel), sa stretávajú s Dievčaťom, ktoré sa hralo s ohňom (II. diel) a s množstvom Vzdušných zámkov, ktoré vybuchujú (III. diel). Kým v prvom a druhom dieli je na pranieri zvrátenosť incestu, chorý nacizmus a sadizmus, tretí otvorene kritizuje švédsky štátny systém. Tu sa dajú nájsť jemné slabiny diela, ktoré možno niektorí z čitateľov prijmú so zadosťučinením. Niektoré pasáže o politike, čo ako fundované, sú totiž nudné. Ale bez nich by asi nebolo možné pochopiť zložitú konštrukciu. Diela i štátu.
Vraj každý spisovateľ sa s jednou so svojich postáv stotožní. Mal by to byť novinár Mikael Blomkvist, prirodzene bystrý chlap, ktorému nič ľudské nie je cudzie. Ani vydaté ženy, ani promiskuitné vzťahy, ani cigarety či alkohol. On je totiž najmä nositeľom odvahy pustiť sa pre ušľachtilú vec do boja aj so štátnym systémom. Ak je to vôbec možné, Stieg Larsson sa tak trochu stotožnil aj s Lisbeth Salanderovou, svojráznym autistickým dievčaťom, ktoré sa geniálne vyzná v počítačoch. Hackerka trpiaca Aspergerovým syndrómom je paradoxne najčestnejšou postavou v príbehu, ak, pravda, nerátame niekoľkých veľmi čestných, veľmi obetavých a veľmi literárnych policajtov. Vrcholom tohto dielu je policajná akcia, pri ktorej radoví policajti a pochôdzkári zatýkajú svojich nadriadených, pretože tí ako maximálne utajená zložka polície roky protiprávne kryli ruského špióna a zbeha.
Larssonovi nemožno uprieť schopnosť brilantne vystavať dej. Má dramatické, takmer filmovo dramaturgické nadanie, nepoužíva slovný balast, napätie vygraduje tak, že čitateľove nervy sa počuteľne chvejú. Zdanlivú pointu uloží do druhej tretiny knihy, takže rozmýšľate, načo je tam tých zvyšných sto strán. A práve tie čítate doslova so zatajeným dychom, takže slabšie nátury treba pred koncom knihy kriesiť. Lebo pointa je až tam, na konci.
Napriek výhradám slovenského čitateľa, že ani vo Švédsku nemôže byť spravodlivosť až taká silná, sa aj tretí diel Millennia číta výborne. Lebo, ak použijeme socialistický slovník, Larsson posilňuje v ľuďoch vieru, že dobro zvíťazí a zlo bude potrestané.
Martin Grbjar
