Z mnohých veží Kremľa zostala jediná

Tak to bolo aj v prvých rokoch vlády Vladimira Vladimiroviča Putina. Osud dočasnosti však postihol aj predstavy o transformácii Ruska na technologickú veľmoc alebo o reštarte vzťahov s USA či o vytvorení a udržateľnosti ,,liberálnej“ opozície. Čoraz viac sa do vplyvných pozícií dostávali tzv. siloviky, členovia bezpečnostných a vojenských zložiek moci, čo sa prejavilo aj anexiou Krymu. Začiatkom roku 2020 ,,boli už preč aj poslední originálni myslitelia stojaci za spomínanými inými iniciatívami, teda ľudia, ktorí mohli vidieť blížiacu sa pohromu a zvrátiť Putina a jeho úzky okruh silovikov z cesty vedúcej k vojne“.

Z mnohých kremeľských veží zostala napokon jedna jediná. Vybudoval ju Putin s najstaršími, najdôveryhodnejšími a nanešťastie pre Rusko a Ukrajinu najbojachtivejšími a najparanoidnejšími spojencami z okruhu kolegov z KGB. Ani v stratených tieňoch voľakedajších veží nezostal nikto, kto by nebol osudovo presvedčený, že ,,vojna je nevyhnutná a žiaduca zároveň“. O tomto zákulisí Putinovej vojny na Ukrajine napísal britsko-ruský publicista Owen Matthews strhujúcu až mrazivú knihu Invázia.

Autor s prestávkami 27 rokov pracoval v Rusku v prestížnych médiách ako Moscow News či Newsweek, Jeho korene siahajú čiastočne dokonca k šľachtickej rodine Bibikovcov, ktorí dali ruskému impériu zopár generálov a mali blízko k cárovnej Kataríne Veľkej. Po revolúcii v roku 1917 patrili niektorí Bibikovci dokonca k boľševickej elite. Nebolo to výnimočné. Zakladateľ sovietskej tajnej polície Felix Dzeržinskij bol pôvodom poľský gróf a aj vodca revolúcie Lenin bol z rodiny patriacej k dedičnej šľachte. Matthewsov starý otec stál na čele výstavby veľkého závodu na výrobu traktorov v Charkove. Mal isté výhrady k Stalinovej agrárnej politike, ale bol jeden z 1277 delegátov zjazdu komunistov v roku 1934, ktorý sa vtedy označoval za ,,zjazd víťazov“. Stalin však na tých, ktorí mali výhrady, nezabudol. V čistkách vrcholiacich v roku 1937 prišlo o život vyše 800 delegátov spomínaného zjazdu vrátane Matthewsovho deda.

Obyčajný Putin

Ale vráťme sa k Putinovi. Dnes sa mu venujú desiatky kníh, západní publicisti a analytici ho opisujú ako ,,veľkého taktika, manipulátora aj geopolitického génia“. Podľa Matthewsa je však na pochopenie jeho cesty k vojne v roku 2022 najdôležitejší „omnoho jednoduchší faktor“. Nie je to jeho výnimočnosť, ale jeho obyčajnosť. Putin ako väčšina ľudí z jeho generácie strávil prvé štyri desaťročia života v presvedčení, že žije v najúžasnejšej a najmocnejšej krajine na svete. Od väčšiny spoluobčanov sa odlišoval tým, že ako člen KGB bol umiestený v Nemeckej demokratickej republike a tam i po návrate domov mohol sledovať pád sovietskej moci a celého socialistického systému.

Pri jeho vzostupe sa v jeho okruhu pohybovali nielen kolegovia z KGB a oligarchovia, ale napríklad aj Alexander Dugin. Fašistický ideológ, ktorý v koncepciách obnovy ruskej imperiálnej moci spájal ruský etnický nacionalizmus s mystickou religiozitou. Podobný bol ultranacionalisticky orientovaný oligarcha Konstantin Malofejev, ktorého priťahovala extrémna pravica v západnej politike. Dôležitý na tejto ceste bol aj Vladislav Surkov, ktorý sa mal postarať o mediálny obraz aj o to, „aby budúca Ukrajina pripomínala lojálne a Moskvou kontrolované Bielorusko“.

Triumf starého Ruska

Autor Invázie tvrdí, že ,,neexistoval žiadny explicitný zákerný plán, ako vojnu úmyselne použiť na zvrátenie času a vytvorenie izolovaného reakcionárskeho Ruska, v ktorom by neohrozene mohli vládnuť navždy“. Muži, ktorí voviedli Rusko 24. februára 2022 do vojny, tvrdili, že museli reagovať na to, ako „Západ nemilosrdne obsadzuje ruský strategický priestor“. Podľa Putina ukrajinský národ vlastne nejestvuje a Ukrajina patrila Rusku podľa odvekého práva – iba si ju berú späť. Owen Matthews výstižne napísal: ,,V praxi vojna predstavovala posledný triumf starého Ruska nad mladým Ruskom, bol to posledný triumf paranoidných konšpirátorov rozmýšľajúcich podľa sovietskych vzorcov nad generáciou postsovietskych, postmoderných praktických kapitalistov.“

Štyria muži – dvaja bývalí šéfovia FSB (Putin a Nikolaj Patrušev) a jeden súčasný (Alexander Bortnikov) plus minister obrany Sergej Šojgu (Matthews ho označuje za príležitostného ,,váhavého vykonávateľa“) – sú kľúčoví politickí hráči súčasného Ruska. Jediní, ktorí boli zasvätení do detailov a rozsahu celej invázie.

Už na konci prvého týždňa vojny boli však zjavné štyri Putinove principiálne omyly: 1. Ukrajinci nevítali dobyvateľov ako osloboditeľov, 2. Ukrajinská armáda bola nielen pripravená, ale dokázala bojovať nekonvenčným a mimoriadne efektívnym spôsobom, 3. Ukrajinský líder Volodymyr Zelenskyj nebol žiadny klaun ani narkoman, ale inšpiratívny vojnový líder, 4. Putinova armáda, na ktorú utratil prezident obrovské množstvo peňazí, nebola schopná splniť svoju úlohu. Absolútne zlyhala, nijaké bleskové víťazstvo sa nekonalo.

V závere však autor varuje pred ilúziami spojenými s možným Putinovým pádom. Závislosť od imperialistických fantázií sa z politiky nevymazáva ľahko. Jed sa dostal príliš hlboko. Zle naplánovaná vojna otvorila Pandorinu skrinku s alternatívami budúcnosti Ruska, ktoré sú hroznejšie ako to najhroznejšie z Putinovho režimu.

Owen Matthews: Invázia

Preklad: Samo Marec

N Press, Bratislava 2023

Július Lőrincz (1940)

Novinár, publicista, odborník na zahraničnú politiku. Do roku 2002 pracoval v denníku Pravda, neskôr na Veľvyslanectve SR v Chorvátsku. Niekoľko rokov pôsobil v Tlačovej rade SR.