Vyhľadávanie
Výber z piatich básnických zbierok Josipa Ostiho, bosniansko-slovinského autora, reflektuje predovšetkým tragickú skúsenosť so stratou blízkej osoby. Okrem toho približuje aj pozadie masového vyvražďovania sprevádzajúceho vojnové besnenie. Básne sú aj ponorom do prežívania jednotlivca – navonok v ňom nedochádza k žiadnej zmene, je však akoby presiaknuté všadeprítomnou bolesťou a utrpením.
Ostiho básne sa vyznačujú výraznou verbálnou i motivicko-metaforickou protichodnosťou, nie však nesúrodosťou. Ide o originálnu poetickú provokáciu, podčiarkujúcu stále aktuálny problém vedome predstieranej nevedomosti či zaslepenosti – život jednotlivca sa odohráva v obmedzenom, no zato bezpečnom mikrosvete, a to na pozadí vyvražďovania a zvádzania krutých bojov o prežitie. Tento paradox vystihuje názov jednej z Ostiho básní: Kým v Sarajeve búrajú domy, my dvaja v Tomaji staviame domček. Človek sa tak postupne „oddeľuje od surového sveta“, kým domy iných sa „drobia“, „búra ich čas“ a menia sa na „zrúcaniny pripomínajúce zrúcaniny budov zasiahnutých granátmi“.
Nepotlačiteľné následky vojen
Lyrický subjekt vo výbere básní zo zbierky Krašský Narcis má prchkú, nevyrovnanú povahu a pri rekapitulovaní zažitého svoje činy ľutuje, napríklad po tom, čo zabije „slepúcha, presvedčený, že je to jedovatý had“. Pýta sa, či „zabije niekto mňa presvedčený, že som / človek, ktorý každému a všade robí zlo?“ (s. 13) Postupne sa vytráca pesimistická atmosféra plynúca z účinkov nezmyselnej vojny. Do popredia sa dostáva pudovosť a túžba po erotickom zážitku. „Vládnutie jediného boha – nespútaného Erosa“ (s. 15) však nevyúsťuje do očakávaného zblíženia milencov či explicitného zobrazenia milostného aktu. Plodom lásky vo výbere poézie nie je potomok muža a ženy, ale „neobyčajné zviera“, konkrétne „polomačka, polokrysa“ (ibid.). Lyrický subjekt zviera „ľúbi“, pretože je plodom milencov, ktorí „zabúdajú na každú odlišnosť a každú nenávisť predkov“ – sú symbolom odpustenia a generačného zmierenia. Negatívne následky dlhotrvajúcich vojen sú však nepotlačiteľné. Do básní sú zakomponované aj „správy z bosnianskych bojísk“, ktoré „potvrdzujú, že je ľahšie zavraždiť človeka, / ako zasadiť strom“ (s. 18), či zvuk televízie a rozhlasu, ktoré hlásajú, „že zomierajú nevinní ľudia v Somálsku, Čečensku,“ „že vojna pokračuje a prechádza sa svetom“ (s. 20). Jedinou útechou sa zdá fyzická prítomnosť milovanej ženy, resp. spomienky na ňu. Skepsa z počutého, videného a prežitého sa mení na radosť práve po zblížení sa s nahým ženským telom.
Vo výbere básní zo zbierok Rosa mystica a Veronikin ručník možno za dominantný prvok považovať intertextuálne nadväznosti na texty iných autorov, napr. Georga Trakla, Williama Shakespeara (aj v názve básne Bol to sen svätojánskej noci), ale aj na postavy starogréckej mytológie (napr. Odyseus). Útržky textov, motívy príznačné pre umeleckú tvorbu určitých autorov či opisy konania známych hrdinov sú do básní zakomponované funkčne a premyslene. Životné skúsenosti vybraných osobností sa v kľúčových momentoch pretínajú s prežívaním lyrického subjektu. Zo stretnutí plynie uvedomenie si vlastnej smrteľnosti. Tragickú osobnú skúsenosť Nelly Sachsovej, nemeckej prozaičky, poetky a prekladateľky židovského pôvodu, dokumentujú verše: „Myslel som (...) na tvoj osud a / tvoje básne“, ktoré „budú dlho a presvedčivo svedčiť o utrpení, ktoré si sama znášala v koncentračnom tábore“ (s. 43). Ostiho lyrický subjekt na seba cielene preberá ťarchu ľudského utrpenia, tragédie a smrti, súčasne však znáša aj vlastné trápenie.
Neprerušovaný prúd vedomia
Zámerná strohosť pri sprvu stručných, viac zahmlievajúcich než odhaľujúcich názvoch básní, sa úplne vytráca v zbierke Rosa mystica. Názvy viacerých z nich zaberajú vyše päť riadkov, najdlhší názov dokonca dvanásť riadkov. Je však otázne, či súvetia vytvorené bez využitia akejkoľvek interpunkcie možno považovať za názvy v pravom zmysle slova. Ide skôr o ničím neprerušovaný prúd vedomia, o autentické zaznamenávanie myšlienok o stereotypnom pohľade na lásku a (ne)spriaznenosť duší.
V básňach zo zbierky Na kríži lásky sledujeme vyzrievanie pohľadu na lásku. Lyrický subjekt dosahuje stav životného u(s)pokojenia, a to napriek (alebo práve vďaka) smrti manželky a nájdeniu novej partnerky, s ktorou sa „s najväčšou úctou poklonili súčasne smrti a láske“ (s. 87). Texty zachytávajú radostné okamihy odohrávajúce sa v prostredí hrejivého domova. Smútok zo straty milovanej je prítomný aj naďalej – predovšetkým v momentoch, keď sa jej neprítomnosť akoby zhmotňuje –, postupne však slabne. Výber textov rámcuje motív najskôr zbúraného, neskôr v ruinách znovu vystavaného domčeka. Stáva sa symbolom izolovanosti jednotlivca, milencov i spoločnosti. V ňom možno i naďalej (s)pokojne predstierať nevedomosť. Je predsa úplne bezpečný. Alebo nie?
