Spomienkové prózy,
viažuce sa k určitým
miestam či mestám, sú
vzácnym darom hlavne
pre ich obyvateľov. Tí
sa nezriedka stávajú
aj jedinými čitateľmi
tohto žánru, odhliad-
nuc od tých, ktorých
vedú profesijné alebo
študijné záujmy. Litera-
túra faktu zvyčajne neprodukuje bestsellery, aspoň
nie v zmysle navŕšených knižných mohýl uprostred
kamenných obchodov. Dovolím si tvrdiť, že takúto
okázalosť nepotrebuje, pretože motivovať k čítaniu
spomienok, poviedok a esejí, ako uvádza podtitul
prózy Ivana Szabóa, si vyžaduje určité štylistické
majstrovstvo a istotu kvalitnej autorskej dielne.
Szabó písal hlavne o tom, čo ho zaujímalo – pre-
zrádza rozhlasový redaktor Martin Jurčo v roz-
siahlom medailóne venovanom autorovi. Žaby na
Trolaskoch sú toho dôkazom. Bez akéhosi poklon-
kovania možno povedať, že vo svete slovesného
umenia je meno Ivan Szabó istou značkou kvality
implikujúcou poučenie a zrozumiteľný štýl roz-
právania okorenený humorom. Leopoldovčan Ivan
Szabó tentoraz ponúka prózu, ktorá sa ho bytostne
dotýka. Ktorá sa dotkne. Aj keď so žabami na Tro-
laskoch nemáme nič spoločné.
Publikácia je rozdelená do tridsiatich siedmich
kapitol, premyslene pospájaných do tematických
celkov, ktoré vytvárajú kompaktný obraz života
Mestečanov, lebo tak sa kedysi obyvatelia Leopoldo-
va nazývali. Hneď v prvej z nich rozlúskneme názov
publikácie cez úsmevný príbeh o vedrách plných
žiab. Veselé putovanie po Slovensku z tridsiatych
rokov minulého storočia je len jedným z mnohých
zdrojov, ktorými sa Ivan Szabó prelistoval pri písaní
tejto, azda by sme mohli povedať, kroniky mesta.
Ak prvým atribútom kvality autorových publikácií
je jeho neutíchajúci záujem o tému, druhým je akis-
te trpezlivá, ba až mravčia práca s informáciami
– zapísanými i ústne tradovanými. Ako skúsený
spisovateľ a citlivý pozorovateľ ponúka v prvom
rade príbeh, ktorý sa okolo faktu odohráva, a tak
Mestečko, neskôr Leopoldov, spoznávame cez osudy
jeho obyvateľov – rodákov, ale i tých, ktorí sa sem
priženili či vydali, prípadne tu istý čas pobudli a za-
písali sa do dejín Leopoldova. A musíme uznať, že
ich je prekvapujúco veľa, a prínos Mestečanov nie-
len mestu, ale i Slovensku s presahom cez hranice
môžeme ticho závidieť.
V spomienkach, esejach i poviedkach nás autor
pozýva i na futbalový trávnik, sledujúc tak rozvoj
futbalu. Sympatie si akiste získa miestne ducho-
venstvo, angažujúce sa v športových i divadelných
aktivitách. Autor neobchádza ani domáci hasičský
zbor, rozvoj miestneho školstva, sympatické je roz-
právanie o motorizme a dobrodružný príbeh pilota,
ktorý uniesol na Západ dopravné lieta dlo s pasažier-
mi. Mimoriadne atraktívne, hlavne pre neznalých
leopoldovských pomerov, je zmapovanie histórie leo-
poldovskej pevnosti, trestnice, neskôr väznice. Au-
tor nás necháva nahliadnuť do života za jej múrmi.
Nedeľné koncerty väzenského orchestra, podpora
duchovného rastu cez prítomnosť knižnice i kostola,
detské šarvátky „trestničanov“ s ostatnými či zaľú-
benie sa do Olinky, dcéry riaditeľa väznice, vdychujú
tomuto miestu nečakanú ľudskosť. Naopak, väznica
sa smutne zapísala do dejín utrpením nespravodlivo
odsúdených politických väzňov, ktorých osudy autor
publikácie nemohol opomenúť.
O Žabách na Trolaskoch by sa dalo ešte mnoho
písať. Zďaleka sme nevyčerpali ich obsah. Dobo-
vé i súčasné fotografi e spestrujú, ale i spresňujú
textovú časť publikácie. V súvislosti s grafi ckou
stránkou knihy nemožno prehliadnuť autorove
krajinomaľby na obale, odkazujúce na Szabóove
úspešné „potykanie si“ aj s výtvarným umením.
Premyslené striedanie foriem rozprávania – esejí,
poviedok a refl exií – s vloženými historkami živia
čitateľov záujem o spoznávanie miesta, ale i samot-
ného autora, rodáka a vlastníka dvoch rodných
listov. Ktorý je ten pravý? Ivan Szabó, alebo vlastne
aj Ivan Trolaský, odhalí pravdu s humorom jemu
vlastným. A na záver, aby sme názvosloviu mies-
ta neostali nič dlžní, teória autora: „…čo ak slovo
vzniklo skrátením dvoch slov: trocha lásky – Tro-
lasky! A o tých láskach by vedeli rozprávať stromy
na Trolaskoch, ba aj kríčky na Starej dedine.“
Máloktorá literatúra faktu sa číta tak príjemne
a pohltí svojho čitateľa ako Žaby na Trolaskoch.
Pri ich písaní sa akiste spojilo trochu lásky k mies-
tu, autorské skúsenosti, vytrvalosť a talent, ktorý
autora radí k majstrom svojho odboru.
