Slovenskí priaznivci trilógie Posolstvo jednorožcov od českej autorky Michaely Burdovej (1989) sa dočkali aj záverečného dielu – Záchrana Lilandgarie (Vydavateľstvo Fragment 2015, preklad Petra Kýšková). V poslednom diele je už bojov pomenej, čoraz viac prevláda vnútorný ponor do postáv protagonistov. Stále zreteľnejšia je aj filozofia absolútneho dobra, čo okrem iného znamená, že čisté dobro je sila a môže byť stelesnená akýmkoľvek stvorením. Na diele poznať, ako v istých fázach písania autorka prepadla uchváteniu dobrom, jej ódy v próze dokumentujú, že si nie vždy dokázala udržať od deja odstup. Je paradoxné, že práve ovácie pôsobia únavnejšie ako opisy hrôz.
Keďže nikto netuší, ako sa vyplní jeho osud, aj záverečná rozlúčka sa nesie v podobnom duchu. Tomu zdanlivo protirečí nabádanie Maxarela Kráľovnou zeme Aranis, aby sa zmenil, nechal prehovoriť svoje srdce. Aj Aranis musí zvažovať, či prijme alebo odmietne zodpovednosť rozumu. A tak si útlocitnejšie povahy nad lúčením možno aj poplačú.
Zaujímavé je rozprávanie o temnom tajomstve Veragina. Autorka veľmi dobre vystihla ľudskú povahu, pokiaľ ide o predsudky: radšej o svojich tajomstvách nehovoriť, ako riskovať, že budem komunitou odsúdený. A odsúdiť na základe predsudkov je pre sudcov predsa také ľahké – Veragin tú traumu zažil ako mladý čistý chlapec, keď jeho otec za zlovoľné predsudky zaplatil.
Charaktery sa v treťom diele ďalej úspešne profilujú, zároveň sa dej čoraz viac štiepi, ako sa rozchádzajú cesty jednotlivcov. Pritom väčšina z nich má jeden a ten istý cieľ – dopraviť dobro v podobe zázračného jednorožca do Etelweenu, aby sa tam mohol so zvyškom stáda zjednotiť.
Knihu dopĺňa aj preklad citácií z elfského jazyka a poďakovanie autorky. Ono to poďakovanie má ešte iný, než len osobný význam, všeobecne mladých čitateľov vracia z Lilandgarie na Zem, do prostredia, v ktorom žijú, to poďakovanie tvorí most uvedomenia si, že svet dobra nie je len kdesi ďaleko, ale často úplne blizučko…
