Vyhľadávanie
Príjemné čítanie na dobrú noc
Josip Cvenić
Zasľúbená zem
Bratislava, Alika 2005
Preklad Alica Kulihová
Josip Cvenić (1952) patrí k strednej generácii chorvátskych spisovateľov. Je autorom viacerých zbierok básní, poviedok a niekoľkých románov. Do povedomia slovenského čitateľa sa dostal ako autor literatúry pre deti a mládež. Preklad jeho románu A drž pevne joystick patril roku 1997 medzi najlepšie detské knihy roka, ktoré každoročne vyhlasuje Bibiana – Medzinárodný dom umenia pre deti. Kniha Zasľúbená zem obsahuje výber poviedok z troch autorových zbierok – Povinné čítanie, Učebnica príbehov a Bájky. Cvenić vstupuje do imaginárneho sveta textu ako rozprávač postihnutý istou dávkou naivity. Niektoré poviedky preto vyvolávajú údiv, úsmešok, ba až ľahké znechutenie. Len čo sa čitateľ poddá sile autorovho slova a zabudne na svoje predchádzajúce čitateľské skúsenosti, karta sa rýchlo obráti. Cvenić čitateľa vmanévruje do ľahko postmoderného priestoru zdanlivo realistickej prózy, otvorí mu brány príjemnej, jemnej irónie, láskavého smiechu a svojskej imaginatívnosti. Cvenić rozohráva a prepisuje dávno známe príbehy, domýšľa ich, dopĺňa a ukazuje z perspektívy postáv, ktoré v týchto dielach prehovoria len málokedy, ak vôbec. Umožňuje nám pozrieť sa na Gullivera a jeho dobrodružstvá v Lilipute z pohľadu mladého väzňa v liliputskom väzení, na Pád domu Usherovcov z pohľadu šialeného komorníka Rodericka a milenca jeho sestry Madeline či na Camusovho Cudzinca z pohľadu jeho starnúcej matky, ktorá zomiera na prvej strane tohto slávneho románu. Hra s rôznymi notoricky známymi čítankovými textami dovoľuje Cvenićovi vymýšľať neobyčajné príbehy s neobyčajnými pointami – tie samozrejme čerpajú z priamych odkazov na konkrétne diela. Pohráva sa s vetami nelogicky zaradenými do textu, domýšľa známe konce a nabúrava tak čitateľovu predstavu o uzavretosti príbehu. Knižnicu ako obľúbenú metaforu postmodernistov Cvenić značne simplifikuje a chápe ju ako zdroj všetkého poznania hermeticky uzavretého v knihách, ku ktorým však majú kľúč práve tí najprostejší ľudia, napríklad upratovačka (Tajomstvo knižnice). Pre Cvenićove poviedky je okrem intertextuálnych hier typické aj úsmevné poetické mýtyzovanie zdemýtizovaného (Čo nám naháňalo strach, Zemepis, krajina o ktorej sa v učebniciach nepíše) alebo vymýšľanie absurdného v sférach, v ktorých by sme to vonkoncom nečakali (Cumeľ, Gioconda – Smejka, Vierovyznanie, Ako Neil zniesol Mesiac). Hlavnou prednosťou próz je primeraný odstup, čo na jednej strane čitateľa zavádza a na druhej strane podnecuje k vlastnému premýšľaniu, k hlbšiemu filozofovaniu. V tomto zmysle je príznačná poviedka Príbeh na koniec. Jej vedľajší hrdinovia sa vzbúria proti hlavným hrdinom aj proti autorovi, čo dáva možnosť viacerých interpretácií. Podobne ako kratučké poviedky sú neobyčajne pestré a dojemné aj Cvenićove bájky. Cvenić nie je bájkarom v tradičnom zmysle slova, ale prefíkaným šibalom, ktorý známe poučenia prevracia naruby. Preto je vlk vlkovi človekom, časy sa menia a chlapec s pavúkom je Jorge Luis Borges. Napriek svojej útlosti je kniha Josipa Cvenića významným prekladateľským činom. Opäť dokazuje, že dobrá literatúra je umelecky kvalitná aj čitateľsky príťažlivá, pričom sa nemusí zamýšľať nad hlbokými životnými pravdami a utápať sa v bezbrehom intelektualizme. Zaslúžila by si však rozsiahlejší doslov.
Patrik Oriešek
