Začneme Prvým kontaktom. Filmová adaptácia poviedky Teda Chianga Príbeh tvojho života rozohrala zaujímavú hru so žánrom vedeckej fantastiky. Na jednej strane štandardne pracuje s témou „príchodu“ inej formy života (heptapodi) v kombinácii s otázkou komunikačného spojenia s ľudstvom. Na druhej strane dej prebieha na pozadí osobnej tragiky matky (lingvistky Louise Banks), ktorá prišla o milovaného potomka. Príbeh však nekĺže po povrchu, ale predstavuje hlbší presah k všeobecnejšej problematike jazyka, myslenia či dorozumievania a chápania sa nielen vo vzťahu pozemšťan – heptapod, ale aj v interakcii človek – človek. Novoročný výstup na Jaseninu (cez Horné Fafáky, Sebedinú, Sedlo Prieraz, Šutovu jamu a Brložno) predstavuje v tomto uvažovaní pomyselnú metaforu „prvého kontaktu“ hneď z niekoľkých perspektív nazerania naň.
Na začiatok treba podotknúť, že Juhásova próza nie je „žánrovka“ ako zmienený film, no napriek tomu má k nej istým spôsobom blízko. Autor nás nevťahuje do svojho univerza originálnymi, neobyčajnými príbehmi. Postavičky, pohybujúce sa v jeho texte, nijako nezaujmú, nie sú ničím výnimočné či atraktívne, po otočení stránky na ne bleskovo zabúdate: „Ráno čo ráno sa prebúdzali k smrti a zániku, neopustili dedinu, nevideli svet, nevideli, čo je za kopcami, celý čas využívali oči aby nevideli, počúvali a nepočúvali, chodili nesprávnymi smermi, líhali si v nesprávny čas, vstávali v nesprávny čas“ (s. 89). To, čo nás však zaujme a pohltí, je spôsob rozprávania. Vo filme Prvý kontakt bola jedným z nosných pilierov forma a modalita naratívu, teda to, akým spôsobom sa dozvedáme o príchode mimozemšťanov a reakcii ľudstva na nich. V prípade filmu bolo kľúčové rozprávanie z perspektívy pozemšťanky – jazykovedkyne o heptapodoch. Ľudský pohľad sa zameral na niečo nepoznané, skryté.
Jakub Juhás pretáča toto hľadisko. Na pre nás známy svet hľadíme zrazu akoby z pozície cudzinca, „votrelca“: „To, čo malo ostať dnu, ostalo dnu. Ten, kto chcel zistiť, čo je za plotom, jednoducho nahliadol pomedzi laty alebo plechové ornamenty a s ľahkosťou uvidel tajomný vesmír dvorov, do ktorého mu bolo dovolené len nahliadať a kochať sa. Oko dovidelo až na koniec dvora a tak nebol dôvod priestor za plotom ohmatávať rukami alebo nohami“ (s. 52). Banálne, základné veci či úkony, ako napríklad predaj stromčekov na námestí či výstup do kopca sa zrazu transformujú na predmet intenzívneho skúmania a pozorovania, keďže sú čitateľovi premietnuté ako niečo, čo mu nie je zrejmé. Dôležité tak v Novoročnom výstupe na Jaseninu nie je poznanie, ale videnie. Videnie v nespočetnom rade chladných zdanlivo banálnych dedinských i prírodných detailov, tvoriacich konštantne vibrujúcu atmosféru Juhásovho sveta: „Cez štrbiny zle tesniacich okien sem zavial vietor smerujúci od priehrady [...] Vietor vniká do píšťal, píšťaly sa plnia vzduchom, zvuk naberá na sile, okná pod tým tlakom rezonujú, uložené modlitebné knižky tancujú na trasúcom sa stole“ (s. 90).
Autor tak s nami jednoducho nekomunikuje, nenadväzuje kontakt, ale evokuje. Veď na debaty či polemiky s ním nie je dôvod. Čitateľa priamo sotí do navodeného priestoru, do svojskej zahmlenej, nejasnej simulácie. V nej objavujete nepoznaný, rozpínavý a neohraničený svet. Hlavnú úlohu tu tak nezohráva čas, na ktorý by sa lineárne nabaľovali príbehy „bežného človeka“. Naopak prím tu hrá rozplývavá bezčasovosť. Pomyselný prvý kontakt pre nás ako „cudzincov“ – pozorovateľov nepredstavuje to, že by sme s niekým sympatizovali, stotožnili sa či vcítili do ľudských osudov, ale univerzálnejšia podmienka splývania, precítenia, strácania sa a postupného miznutia s miestom, ktoré (ne)existuje: „Práve strach zo zmeny ma donútil zabaliť si okrem mapy aj kompas. Nie však preto, aby som sa pomocou nich orientoval a nedbal tak na svoju dávnu skúsenosť, ale preto, aby som v prípade dovŕšenia cieľa mohol svoje osobné víťazstvo podložiť faktami o tom, že pôda, na ktorej stojím jestvuje mimo mňa aj na mapách a v knihách, v novinách, či v novodobých zápisoch kroniky“ (s. 38).
Novoročný výstup na Jaseninu Jakuba Juhása je tak nielen výstupom významovo sa realizujúcim v obraze rozprávača, ktorý kráča k vrcholu po turistickom chodníčku, ale predovšetkým zostupom do známeho univerza, po ktorom nás autor vodí novými, nepoznanými cestičkami za účelom „prvého kontaktu“ so zdanlivo nepoznaným.
Lenka Macsaliová
