Vyhľadávanie
Anna Amadina publikovala básnické zbierky Pleso (1994), Hniezda (1999), Ťažké krídla (2004) a veršovanú drámu Hviezdy (1998). Ukážky sú z nepublikovaných zbierok Prvotiny a Dážď písmen.
Anna Amadina publikovala básnické zbierky Pleso (1994), Hniezda (1999), Ťažké krídla (2004) a veršovanú drámu Hviezdy (1998). Ukážky sú z nepublikovaných zbierok Prvotiny a Dážď písmen.
ANNA AMADINA – ROZHOVOR SO SEBOU
Sloboda viazaného verša
Snaha o dodržanie formy básne za každú cenu poéziu zabíja. V pôvodnom diele to zakúšame ako mumifikovaný korpus, v prípade prekladu – pri jeho porovnaní s originálom – niekedy aj ako neúmyselné zabitie. Tu sa dá pochopiť, čo je originál – že je to jednota formy a obsahu.
A predsa voľný verš nepovažujem za všeliek, ani za niečo, čo sa pre poéziu stalo už navždy záväzným. „Žiaden verš nie je voľný pre človeka, ktorý chce robiť dobrú prácu“ (Pound).
Ako nájsť proporciu slobody a poriadku? Nemám recept. Môžem len povedať ako je to pre mňa.
Ako je to pre mňa
Pravidelný rytmus, asonancie a veršová symetria vťahujú do slovnej hmoty neznámy život mimo môjho zámeru, mimo myšlienkovej schémy. A možno ich sprevádza aj nejaký vyšší zákon, ktorému sa pokorne podrobujem.
Je to iné ako próza, ako lineárna narácia. Lebo neviem, akú presne myšlienku mi prinesie rovnako dlhý sled krokov, či aké slovo sa chytí na udicu – na návnadu rýmu, vytýčenú prvým veršom. Keď sa chytá väčšia ryba, tak treba povoliť lanko, rozlúčiť sa s brehom, a niekedy aj s udicou. Duch je pritom bdelý, sústredený na lov. Lebo básniť sa nedá so sieťou, triediac úlovok na pevnine.
Loďka poézie sa plaví po šírom mori. Metrická chôdza je chôdzou po palube: keď narazíš na jej okraj, treba sa otočiť. Nie náhodou je strofa grécky výraz pre tanečný obrat.
Pulz jazyka dáva možnosť urobiť zo starého nové. Mohli by sme to nazvať aj oprašovaním večného. Dôležitú myšlienku môžeme akoby prešiť – a ona nanovo zasvieti.
Pane, daj všetkým ľuďom chlieb,
a voda nech sa neminie.
Mantinely poézie
Ak má hranice vesmír, božie dielo, potom aj šíry svet poézie má svoje hranice. Tým, kde začína nebytie poézie, a čomu sa treba vyhnúť, sú veršovinky, ale aj neviazanosť. Veršovinky môžu byť milou hrou, no keď sa pustia hovoriť o vysokom, zabíjajú to vlastnou formou.
Na druhej strane, Rimbaud nekúskoval Iluminácie na verše, a je to poézia – plná obrazov, rytmu, hudby. No ak voľný verš nemá cit pre zvuk, pre dych, nijaké formálne členenie mu nepomôže opustiť papier. Uzatvorí sa inšpirácii – pulzovaniu jazyka, ktoré sa vynára paralelne s básnikovým vedomým úsilím. Takéto útvary treba oceňovať podľa originality myšlienky alebo sa na ne možno pozerať ako na prozaické fragmenty.
Práve nástroje formy, metrum a rým, hoci sa niekedy cestou polámu, vťahujú do básnického tvorivého procesu podvedomie. Klasik drží opraty záprahu v rovnováhe. Ako Puškin. Ale vo svete poézie je miesto aj pre Ikarov. Ako Rimbaud.
S otiepkou raždia na pleci
už stúpam, stúpam do noci.
Ružovo-oranžová žiar
novoročného večera.
Sneh na topánkach sa topí
a steká, steká po peci.
O tematickej temnote a priezračnosti formy
Práca so slovom nikdy nie je len mechanickým zápisom zamýšľaného. Prozaická narácia je tvorivým procesom, v ktorom sa vynárajú podrobnosti, upresňujú myšlienky. Je to cesta ducha, rácia, cesta prejasňovania.
S poéziou je to inakšie. Medzi formou a obsahom je určitá zákonitá protikladnosť – poézia rieši tento vzťah, vyvažuje vnútorný nepokoj harmóniou formy. Písanie vnáša do duše, do jej temnoty a nepokoja, poriadok. Niekedy prudký jas objavu rozčesne a otvorí formu a vtedy už nemáme potrebu uzatvoriť verš.
Z temných vôd a pieskov, ktoré nám utekajú pod nohami, duša niečo vynesie na hladinu, do svetla horných priezračných vôd. Udica básnika čerí povrch vôd, no bez jej ponoru by nebolo jasu, ktorý sa získava z hĺbky nocí a hĺbky morí – au fond des mers profondes.
O dokonalosti
Sú básne urobené z jedného nápadu a nádychu. Krátke japonské. Čitateľ si ich akoby neotvorené uloží do pamäti – a oni sa otvoria, keď sa nájdu priaznivé okolnosti. Pár slov takej básne môže dušu nielen osviežiť, ale aj osvietiť.
KALIGRAFIA
Už uplynulo snežné ticho.
A bodka za ním. Zanôtil kos.
O lietaní
Sami Japonci však hovoria aj o „nezaujímavej finalite dokonalosti“, dojíma ich kaz čajovej keramiky, fascinujú ich rozsiahle útvary epickej a dramatickej poézie európskych národov.
Aj robustnejšie tvary majú vo svete poézie zmysel. Koncentrovaná inšpirácia vynesie básnika nahor, a on sa tam chce udržať. Verš je tu mávnutím krídel – ak nespôsobí zrútenie vzdušného zámku básnickej stavby, splnil úlohu. Merať takéto podujatie kritériami vybrúsenosti jednotlivých veršov je nepochopením toho, o čo ide.
O slovných druhoch
Pre poetický výraz sú podstatné substantíva a osobné zámená – aj tie zamlčané v slovesných konštrukciách. Dôležitá, hlavne v dramatickej poézii, je aj prítomnosť slovies – Rusi tomu hovoria glagolnosť.
Osobitne o prídavných menách
Často si spomeniem na pár Puškinových veršov, ktoré sa mi sami zapamätali opakovaným čítaním. Stane sa, že ich viem len približne, a pri ich odriekaní cez adjektíva len preletím. Pamätám si len počet slabík na danom mieste, a niekedy skúšam uhádnuť slovo, ktoré tam patrí. Keď sa neskôr dostanem ku knihe, hľadám to – a potom sa radujem, že presnejšie ako je, nemôže byť.
O metafore
Metafora má zmysel len ak má účasť na presnosti básne. Najlepšie metafory sú z jestvujúceho sveta.
LÚKA
Cestou z tŕnia a kamenia,
tadiaľto, prešiel Kristus Pán.
Rozdrobil hriech sveta na prach.
Kde slza padla – čakanka,
Kde kvapka krvi – vlčí mak.
Metrum v poézii
Rytmus je dôležitejší ako rým. Často stačí asonancia: súzvuk veršov nevytvárajú len ich konce. Pozrite ako prikláňa Krasko:
Hľa, luna bledá
tíško si sedá
za čiernu horu zvečera:
dnes ako vloni.
Vŕba sa kloní
a v tichú vodu pozerá.
Ale takáto básnická zvrchovanosť, systematicky uplatňujúca poetickú licenciu, by dnes neprešla cez korektora.
Nielen ju, ale aj vylúčenie gramatického rýmu považujem za zbytočný purizmus. Tak to vnímal aj Puškin, aby sme hovorili o niekom z našej jazykovej rodiny. Taký Baudelaire je bez kumulovania gramatických rýmov úplne nepredstaviteľný – a vari to nezneje? A Racine? A Shakespeare? Verím, že tu platia univerzálne pravidlá.
Hranice jazykov
Rimbaud už na samom začiatku, v Liste vidiaceho zaujíma pozíciu v dejinách – tam, kde treba byť absolútne moderný, kde slovo znamená čin. Odtiaľ jeho sympatia ku gréckej dráme a Shakespearovi. Rimbaud videl zvnútra viacerých jazykov – cítil, že anglická poézia dýcha slobodnejšie.
Avšak v 20. storočí pociťoval Eliot shakespearovský päťstopý jamb pre poéziu ako bremeno – pre tento dôvod siahol po inom metre.
Hranice jazykov existujú. A ktorá tradícia je už záťažou, to si musí každý básnik rozhodnúť pre seba vo vnútri svojej reči.
Montáž a tvarovanie slov
Aj samotné básnické postupy sa líšia. Románske a slovanské jazyky ohýbajú, kujú slovo. V angličtine a čínštine sa nové významy tvoria preskakovaním elektrických iskier medzi slovami.
Istá, charakterom jazyka daná nepresnosť vetnej stavby, medzislovný priestor, v ktorom sa slovo anglickej alebo čínskej básne neprispôsobuje susednému, je vlastne tichom tejto poézie – priestorom pre čitateľské dotváranie.
Z toho vyplýva, že v jazykoch ohýbajúcich slovo, treba ešte viac dbať na vzdušnosť – na medziriadkový priestor.
Čím dlhší verš, tým menšiu váhu má jedno slovo. Alexandrín je láskou k vete. Je výrazom verbalizácie drámy: text sa musí rozložiť do karteziánskej veršovej mriežky, kde sa maximálne predlžuje veta bez tích. Keď z francúzskej poézie zmizlo ticho, musel prísť voľný verš.
POETIKA
Keď je zem vyprahnutá, jej krunier nalomia len kropaje vody a kroky.
Chôdza má rytmus. Zanechá stopy.
Rytmom sa vzýva dážď. A krikom v rytme vznikajú slovné stopy.
Jamb odľahčuje chôdzu. Unáša nás k nebu. Energia rastie, hromadí sa,
vyhadzuje z rádu, opája nás. Chce sa mi bežať, bežím. Úžas.
Ide tu o to videním vzbudiť údiv.
Poiésis znamená tvoriť – i verše.
Ak pritom prísne vážiš slová, prerastú rytmy v drámu, drónai.
K roli prilieha vrstva éteru.
Vietor ovládne len slovo, zvuk.
Alebo ľudská obeť, oheň.
Slová sú málo.
K roli rola.
Údel vidieť. Údel poznať.
O dĺžkach
Puškinský jamb je pre západných Slovanov metrum akurátnej dĺžky. Štvorstopý verš ako modlitba srdca: staroslovienske Hospodine pomiluj ny. Je to zároveň rovnaká veršová dĺžka, akú nájdeme v latinských hymnoch: Stabat Mater Dolorosa. Podobné veci prekvapujú svojou stálosťou.
Pritom povinný prízvuk na prvej slabike postuluje principiálnu nejambickosť našej reči. Ó, básnici! Mechanizmus zavedený do slovenčiny je nepriateľský jej živému organizmu.
A to ešte nie je všetko. Čo rytmické krátenie – najnovšie vraj už bez výnimiek? Niekde sa rozhodlo, že už nenapíšeme viac básní. Zdá sa, že jazykovedci postavili zákon nad život – vytláčajú poéziu do priestoru mimo kultivovanej praxe, na perifériu kultúry. Za nimi stojí moc inštitúcií. My máme mocnejších spojencov – oslovujme ich vokatívom, robme si ďalej svoju prácu a nedajme sa zmiasť tými, ktorí chcú, aby sa slovenčina nepodobala na nijaký iný živý jazyk.
Poslaním básnika zostáva rozširovanie hraníc kodifikovaného jazyka. Vytváranie nových, dýchateľných priestorov.
O podnetoch, o téme
Ak prozaik potrebuje vonkajšie podnety, básnik potrebuje hlavne vnútornú disponovanosť. Je dobré, ak sa mu myseľ krúti okolo základných vecí.
Snežilo. A breza: „Nie,
nezmením šaty za zimné.
Mne sa tak páčia jesenné.”
A snehy obrus prestierajú,
už Anna s briezkou večerajú.
Moji básnici
Iberská poézia Zlatého veku, ruská poézia Strieborného veku, antická dráma, kráľ Dávid, Puškin, Shakespeare, Rimbaud, Rúmí a dávna japonská poézia.
Moji naši
Konštantínov Proglas, staré balady a rozprávky, Ivan Krasko. To
ma ovplyvnilo. Nosím to v pamäti. A potom sú tu súpútnici. V poézii ich je len pár. Erik Groch:
...Lebo
nič jasné už nevláčime z počiatkov, iba nápev.
Večnú tému. A nikto nevie ani odkiaľ.
Z búrky? Alebo z prázdnoty? Alebo
z tej strašnej samoty, ktorá stvorila lásku?
Pamätám si aj Rozhovory Erika Ondrejičku:
Moc je len zápalka zapálená v daždi...
No slová pre slabých... Tie tu budú navždy...
Všade toľko mŕtvych, toľko umierania...
Načo sú nám básne, keď nás neuchránia...
Aké knihy by som si vzala na ostrov?
Niečo, čo je užitočné na ostrove: Starca Silvána, Kanon pokajannyj Andreja Krétskeho.
Tri veci pre spomienku na krásu sveta. Rimbauda. Shakespeara. Rusi by mohli vydať Puškina v jednom zväzku. Ak nie, vezmem si Onegina.
A niečo, čo by mi – dúfam, že ide ostrov v južných šírkach – pripomínalo, že je aj strašnejšie ako samota. Kolymskyje Varlama Tichonoviča Šalamova.
Konštanty
Krásne bude vždy ťažké.
Hlboké bude vždy nové.
Presný výraz bude vždy prinášať radosť.
