Vyhľadávanie
Baťa a Hašek mi zmenili život
Hovorí rumunský prekladateľ Jean Grosu
Rumunský prekladateľ českej, slovenskej a švajčiarskej frankofónnej literatúry JEAN GROSU (1919) navštívil počas svojho štipendijného pobytu koncom mája Literárne informačné centrum. Umeleckému prekladu sa venuje od konca 40. rokov a jeho bibliografia obsahuje vyše 120 knižných titulov – preklady diel slovenských autorov Petra Karvaša, Vladimíra Mináča, Ladislava Mňačka, Vincenta Šikulu, Ladislava Ťažkého, Kláry Jarunkovej, Nataše Tanskej a i., českých autorov napr. Jaroslava Haška, Karla Čapka, Bohumila Hrabala, Václava Havla, Milana Kunderu, Ivana Klímu a ďalších. Získal viacero domácich ocenení za preklad slovenskej a českej literatúry (za diela L. Ťažkého a M. Kunderu), roku 1999 mu Zväz rumunských spisovateľov udelil cenu za celoživotnú literárnu činnosť. Je nositeľom viacerých ocenení českých a slovenských kultúrnych inštitúcií za propagáciu našej a českej literatúry v Rumunsku.
* Ako ste sa zoznámili s českou a slovenskou literatúrou, kde ste sa naučili tieto jazyky?
– Roku 1934 firma Baťa zakladala v Rumunsku svoje fabriky a potrebovala chemikov. Prihlásil som sa na konkurz a získal som štipendium na odborné štúdium v Zlíne. Mohol som si vybrať, či chcem študovať v angličtine, nemčine, francúzštin alebo češtine. Hoci francúzština mi bola blízka, vybral som si češtinu. Raz sme so spolužiakmi uzavreli stávku, kto vypije najviac vína, ten nemusí platiť. A ja, blbec neskúsený, som vyhral. Skončil som v nemocnici s otravou alkoholom. Cítil som sa strašne, na druhý deň som upadol do depresie, bál som sa, že ma vyhodia zo školy. Ale pán doktor bol veľmi láskavý, nielen že neposlal do školy nijaké hlásenie, ale priniesol mi knihu. A viete akú? Osudy dobrého vojaka Švejka. Ako som ju čítal, nahlas som sa smial. Sestričky sa čudovali, čo sa so mnou robí. Veď deň predtým mi nemohli ani zobrať krv, taký som bol skleslý. Zavolali doktora a ten len mávol rukou: Je v poriadku. Tak som prvýkrát čítal Švejka. Tá knižka u nás vyšla, ale nie celá, len výber asi 110--120 strán pod názvom Trampoty idiota. Pomyslel som si, že by sa to malo napraviť. Netušil som, že raz budem prekladať toto skvelé dielo práve ja. Švejk mi zmenil život, odvtedy som sa začal zaujímať o českú literatúru a zistil som, že v nej je veľa pozoruhodných diel a autorov.
* Kedy ste prenikli do slovenskej literatúry?
– Roku 1949 som sa zoznámil s Petrom Karvašom, ktorý pracoval na veľvyslanectve v Bukurešti. Po prvom stretnutí som si povedal, že to je intelektuál európskeho formátu. Spriatelili sme sa, dal mi čítať svoje poviedky, potom divadelné hry, a tak som ich začal prekladať. Na slovenskú literatúru ma upozornila aj Marie Majerová počas stretnutia prekladateľov českej a slovenskej literatúry s autormi v Prahe. Povedala mi, že Ladislavovi Mňačkovi práve vyšiel vynikajúci román Smrť sa volá Engelchen (1959). Zoznámili sme sa a pozval ma na miesta, kde sa román odohráva, do okolia Zlína. Preklad tohto románu vyšiel v Rumunsku roku 1962 v obrovskom 40-tisícovom náklade a udelili mi zaň štátnu cenu. Ale na Slovensku o tom nebola ani zmienka, pretože Mňačko bol už v nemilosti.
V Bukurešti som sa spriatelil aj s Ladislavom Ťažkým, preklad jeho románu Amenmária som najskôr publikoval v časopise, neskôr vyšiel knižne. Postupne som sa zoznamoval s ďalšími slovenskými autormi.
* Aké miesto má slovenská literatúra v povedomí rumunského čitateľa?
– To ste ma naozaj dostali do nepríjemnej situácie, musím priznať, že v poslednom čase sa zo slovenčiny prekladá len málo. Pretože slovenskí spisovatelia nie sú takí svetoznámi ako Kundera alebo Hrabal. Ale ani o iných českých spisovateľov nie je záujem. Veľmi záslužnú činnosť pre slovenskú literatúru robí Nadácia Ivana Kraska v Nadlaku.
* V minulosti to bolo inak?
– Už na konferencii bohemistov a slovakistov v Prahe roku 1960 som vyhlásil, že nie je správne, aby sa v Bukurešti prekladala len česká literatúra, a rumunská literatúra len v Bratislave. Upozornil som, že z Dilie nám pravidelne posielajú zoznam česko-slovenskej literatúry. Česko-slovenská literatúra predsa neexistuje, je len česká a slovenská literatúra. Jiří Hájek sa zmienil o mojom vystúpení v novinách, že to bol jediný kritický hlas k tejto problematike. Bol by som veľmi rád, keby sa rumunská literatúra prekladala tak v Prahe, ako sa prekladala v Bratislave. Rumuni sú v literatúre dlžníkmi Slovákov.
* Ktorý bol váš najobľúbenejší, najťažší preklad zo slovenskej literatúry?
– Boli to poviedky Nataše Tanskej Postskriptá. Vyšli vo vysokom náklade tesne pred revolúciou, teraz má vyjsť reedícia.
* Situácia v knižnej kultúre a na knižnom trhu v Rumunsku je lepšia ako u nás, nestagnuje?
– Preklady Kunderu a Hrabala sa predávajú dobre, patria medzi najobľúbenejších autorov u nás. Na vydávanie pôvodnej rumunskej literatúry treba hľadať sponzorov; poézia vychádza v nákladoch 300 – 500 kusov, próza, ak je veľmi, veľmi dobrá, tak dosiahne maximálny náklad 3000 výtlačkov. Na porovnanie: pred revolúciou vyšiel k 100. výročiu narodenia Jaroslava Haška Švejk v piatom vydaní v náklade 150 tisíc kusov!
* Čo si myslíte o úlohe štátu v tejto problematike, má štát pomáhať?
– Ministerstvo kultúry podporuje vydávanie kníh prideľovaním grantov, ale nemá toľko peňazí, aby mohlo podporovať spisovateľov. Podporuje vydávanie literárnych časopisov, a tak poskytuje zamestnanie aspoň niekoľkým spisovateľom.
* Aké je vaše prekladateľské krédo?
– Najdôležitejšie je vedieť si vybrať dobrých autorov a tých presadzovať. Nikdy som neprekladal dielo, o ktorom som nebol presvedčený, že má vysoké umelecké hodnoty.
Práve preto chcem teraz preložiť Tatarkove Prútené kreslá.
–r–
