Vyhľadávanie
Porota udelila tohtoročnú Cenu Jána Smreka 2011 dvom českým básnikom za ich celoživotné básnické dielo, s prihliadnutím na ich tvorivé aktivity pri šírení slovenskej literatúry v Českej republike: Jane ŠTROBLOVEJ a Jiřímu ŽÁČKOVI. Obidvaja básnici sa svojou tvorbou zapísali do dejín českej literatúry ako obnovovatelia tradície drsného i spevavého verša v modernej poézii, tragiky i triumfu života, ako tvorcovia nezabudnuteľných básní, metafor a obrazov. Cenu Jána Smreka, ktorá pozostáva z plastiky Ego od sochára Dalibora Baču a diplomu, prevezmú laureáti 5. septembra 2011 v Bratislave.
Cenu Jána Smreka ako prejav uznania veľkým svetovým básnikom udeľuje od roku 1998 Občianske združenie Svetový kongres básnikov. Jej laureátmi sa stali napr. Tomas Tranströmer, Ludvík Kundera, Tuvia Rübner, Gennadij Ajgi, Reiner Kunze, Friederike Mayröckerová, Pia Tafdrupová či Mateja Matevski.
Jana Štroblová: Kontakty so Slovenskom, a nielen s jeho poéziou, patria medzi moje nostalgické sladké spomienky na mladosť. Povedané vtedajším študentským slangom, každé prázdniny na výške sme chodili stopom na „Slovač”, čo najďalej do hôr, do Tatier aj Fatier, ale tiež až do Rudohoria na Vihorlat. Dodnes je pre mňa jedným z najkrajších miest na svete dolina Medodoly (Kopršády) v Belianskych Tatrách, ktorá sa stala akousi kulisou mojich prvých zbierok. V jednej básničke som dokonca používala slovenské pomenovanie materina dúška namiesto českého mateřídouška. A slovenská poézia bola samozrejmou súčasťou tohto spoločného sveta, jeho prelínajúcich sa krajín. S Ľubomírom Feldekom a Milanom Rúfusom, z ktorých som neskôr s pocitom blízkosti aj kadečo preložila, som sa spoznala koncom päťdesiatych rokov na stránkach aj v zákulisí pražského časopisu Květen; s Mikulášom Kováčom v Starom Smokovci, s Mihalkovičom, Stachom a ďalšími na ceste mladých československých literátov do Arménska. Pomerne dôverne sme všetci navzájom poznali svoju poéziu, ešte skôr než sme sa poznali osobne. Ale odvtedy je už takmer 50 rokov!
Po rozpade republiky, bohužiaľ, kontakty zoslabli, prestávame jeden druhému aj rozumieť, pretože zaniklo pravidelné zaraďovanie slovenských filmov a divadelných inscenácií, svojho času v Českej televízii úplne neodmysliteľných a zároveň pripomínajúcich blízku príbuznosť našich jazykov. Rozpadla sa základňa, tým aj nadstavba vzájomného obohacovania, ktorého stratené možnosti si človek uvedomí práve pri preklade. Spomenutú nostalgiu som prežívala nad novými prekladmi Rúfusa, keď som si uvedomila, že tieto hlboké verše, plné citu, aký sa dnes „nenosí“, sa do povedomia súčasných českých básnikov asi hneď tak nedostanú. Ale aj nad prekladmi básnikov mladšej generácie – Jozefa Leikerta alebo Milana Richtera, ktorého poézia je tak nesmierne pôsobivo prestúpená témou holokaustu...
Záujem o poéziu je celkovo mizivý, netýka sa to však len slovenskej poézie v Čechách. Česká poézia nie je na tom oveľa lepšie, teda pokiaľ nesrší humorom, pokiaľ ju nepodporí zhudobnením niektorá populárna skupina alebo pokiaľ na seba výrazne neupozorní jej autor čímsi prípadne aj mimoliterárnym, a nestane sa celebritou. Občas si opakujem s už nežijúcim básnikom a prekladateľom Josefom Hiršalom, že tak či tak píšeme predovšetkým pre záchranu svojej duše. Pravdaže, semtam sa objaví aj nečakaný ohlas, ale v podstate s rovnakou nostalgiou ako na niekdajšie česko-slovenské vzťahy možno spomínať na časy, keď si ľudia vedeli urobiť čas na báseň a v pražskom Klube poézie vychádzali lyrické zbierky v desaťtisícovom náklade. Ale zanechajme konečne nostalgiu, je to príznak starnutia. Mladí básnici si vysokú nákladovosť vynahradzujú na internete. Bohužiaľ, zbierky takto publikované ja čítať neviem, potrebujem intímnu chvíľu s knihou; rýchle čítanie a rýchle písanie mi nepríjemne pripomínajú unikajúci, zrýchľujúci sa čas.
Jiří Žáček: Áno, doba sa zrýchlila a na česko-slovenské stretnutia je menej času a nijaké financie. Škoda. Spisovatelia sú síce samotári, ale práve preto je dobré, keď si vlci samotári z času na čas spoločne zavyjú. Po dueli s rakovinou už nikam na väčšie výlety nechodím, ale septembrovú Bratislavu si nedám ujsť. Rád by som tam vedľa Milana Richtera, s ktorým sa priatelím už asi sto rokov, stretol aj niekoho z básnikov, ktorých som prekladal – Ľuba Feldeka, Tomáša Janovica, Petra Gregora alebo Daniela Heviera. Jula Satinského, z ktorého som počeštil výber z fejtónov, stretnem len vo večných loviskách. Slovenská poézia pre mňa bola odjakživa veľmi inšpiratívna už preto, že slovenčinu vnímam ako výsostne básnický a básnivý jazyk. Čeština je pokojná a jadrná ako reč hospodára z Polabska, slovenčina romantická a vášnivá ako milostná alebo zbojnícka pieseň.
Kedysi u nás existoval Klub priateľov poézie, ktorý mal 50 tisíc členov. Dnes, keď je priemerný náklad zbierky básní 300 až 500 výtlačkov, je tých 50 tisíc ako sci-fi. Ceny kníh vzrástli za dvadsať rokov tak závratne, že mnoho čitateľov už na ne nemá a chodí si ich požičiavať do knižníc; lenže ani knižnice dnes nemajú na nákup kníh dosť prostriedkov. Väčšina vydavateľov a kníhkupcov má panickú hrôzu z poézie, a tak si mnoho autorov vydáva básne vlastným nákladom. Našťastie, ja nemusím, vydavateľov si zatiaľ vyberám. A čo som v posledných rokoch vydal? Predovšetkým rad kníh pre deti, pár humoristických knižiek a tiež aj tri zbierky poézie: České moře (1999), Třetí poločas (2009) a Červené paraplíčko (2010). Azda si priveľmi nefandím, keď poviem, že ich považujem za svoje najlepšie zbierky.
