Vyhľadávanie
Rozhovor s Katarínou Kucbelovou.
Vnímam ťa ako autorku, ktorá vydáva knihy pomerne s veľkými odstupmi. Teraz máš však po necelom roku vydané dve knižky – básnickú a prozaickú. Z toho vyplýva, že proces práce na nich prebiehal paralelne. Bili sa, alebo naopak, komunikovali?
Nikdy predtým sa mi to nestalo. Písanie týchto kníh sa však – aspoň v istom období – časovo prekrývalo. Písanie poézie a prózy má úplne inú dynamiku, iný priebeh; veľmi mi pomáhalo, že som popri práci na týchto dvoch knihách nemala práve iné zamestnania. Pre písanie je dôležité nezaoberať sa záležitosťami a agendou iného druhu, možnosť mať otvorenú hlavu na čítanie, rešeršovanie, skúmanie.
Spomínaš odlišnú dynamiku. Mám pocit, že to tak nie je u každého; poznáme aj prózu píšucich básnikov i poetiek, u ktorých prepojenia vidno veľmi jasne, často prechádzajú z jedného do druhého, rukopis je podobný. U teba to tak však nie je. Napriek styčným bodom sa tvoja próza od poézie veľmi odlišuje. Ide o vedomé rozhodnutie?
Možno je to tým, že neinklinujem k próze s priveľmi voľnou štruktúrou, ktorá môže pripomínať básnické texty. Mám rada, keď má próza stavbu, príbeh, keď sú v nej jasné postavy – hoci v oboch mojich knihách je skôr viac príbehov, ktoré vzájomne prepájam, rozprávanie nie je chronologické, pracujem s retrospektívou, od začiatku však viem, o čom píšem. Nejde o náhodný alebo neviazaný proces, ako to býva pri poézii.
Vráťme sa na chvíľu ku knihe Čepiec. Pri čítaní Modrosleposti som si poznačil, že sú tieto knižky zdanlivo protipólmi jedna druhej; zároveň Modrosleposť v mnohom nadväzuje na metódu, ktorú si použila v Čepci. Vnímaš ich ako knihy, takpovediac, súrodenecké?
Keď to veľmi zjednodušíme, odlišuje ich okrem iného fakt, že Čepiec je dokumentárna próza, pracuje so žánrom reportáže, kým Modrosleposť je vymyslená. Postavy v nej, vrátane postavy rozprávačky, sú vytvorené. Samozrejme, môžeme v nich nájsť črty skutočných ľudí, nie sú však prítomné preto, aby sme naznačovali, o koho ide. Spôsob rozprávania je však veľmi podobný ako v Čepci; pracujem so životným príbehom postavy, ktorý rozprávam retrospektívne a zároveň sa deje v prítomnom čase, má vývoj, odohráva sa v konfrontácii s rozprávačkou. Je tu i veľa exkurzov mimo časopriestor hlavnej línie, množstvo príbehov, ktoré vytvárajú nové kontexty. Kompozícia príbehov prináša iný pohľad, zakaždým iným spôsobom osvetľuje život hlavných postáv.
Celý rozhovor nájdete v tlačenej verzii októbrového čísla Knižnej revue.
Foto: Peter Balcar
