Ivana Gibová (1985) je prozaička, Jana Varcholová (1987) poetka, obe sú študované literátky a poznajú sa už dosť dlho a dosť dobre na to, aby poznali slabé i silné stránky textov tej druhej. Varcholová debutovala zbierkou básní Tanečnica na špičke iba minulý rok, jej „kamke“ Gibovej vtedy už vychádzala tretia kniha – po zbierke poviedok Usadenina a novele Bordeline ňou bola ďalšia novela barbora, boch & katarzia, ktorá získala nomináciu na cenu Anasoft litera 2017.
Na začiatok by som mal otázku, ktorá ide mimo vašich textov – ako a kedy ste sa spoznali?
Varcholová: Na Prešovskej univerzite a bolo to tak, že Ivana s nami išla na výlet do Krakova a keď sme ju v tom Krakove zavolali, aby sa išla s nami prejsť, tak ona povedala, že Nie, ja idem fotiť holuby – a išla. Vtedy sme sa ešte nekamarátili, ale potom už áno.
Gibová: No – a teraz pravda. Spoznali sme sa tak, že ja som bola prváčka na škole a Jana druháčka a ja som fajčila v átriu Prešovskej univerzity a Jana vtedy tiež fajčila, prišla tam s nejakou kamoškou a zaľúbila sa do mňa a povedala, že Túto ženu musím zobrať do Krakova – a potom sme išli do toho Krakova, ale poznali sme sa z átria.
Takže holuby v tom nehrali nejakú významnú rolu...
Gibová: Ale hej, Jana si myslela, že som šibnutá (smiech). A mala pravdu (opäť smiech).
Varcholová: Trú (z angl. true, pozn. MM).
A čo sa týka vašich textov, už ste vtedy aktívne písali?
Gibová: Ja som začínala akurát skúšať písať poviedky, ale to tak len veľmi šuplíkovo, tuším neboli ani nikde použité – boli to len také pokusy, lebo keď som začala študovať , tak ma začala zaujímať aj teória a tak, čiže čím viac som čítala, tým viac ma to hnalo nejako písať. Ale možno až rok-dva potom som začala písať tak „naozaj“. Ty si už predtým, nie?
Varcholová: Ja som už predtým písala, ale zdá sa mi, že akurát vtedy som sa zapojila do nejakého Akademického Prešova alebo niečoho podobného, raz som dokonca získala čestné uznanie, ale som rada, že väčšina básní z toho obdobia sa nedostala do mojej zbierky, lebo veľa z nich bolo ešte pochybnej úrovne.
Ivana, bolo teda tvoje prvé obdobie veľmi ovplyvnené štúdiom literárnej vedy?
Gibová: Áno, veď to aj vidno na Usadenine – bola som veľmi hŕŕŕ, veľa som čítala, zistila som, čo je postmoderna a podobne. Vtedy ma to akademické prostredie dosť ovplyvňovalo a tam som sa aj videla v budúcnosti... a Jana – ja myslím, že ona vtedy... ja ani neviem, čo vtedy písala.
Nepísala si sonety, alebo nejaké viazané formy?
Varcholová: Viazané hej, to bolo nejaké veľmi rané obdobie, ale potom som pochopila, že pre mňa tadiaľ cesta nevedie. Nehovorím, že všetky rýmy boli zlé, ale neboli ani také dobré, aby som mala potrebu si ich nechávať.
Čítate si, kontrolujete, alebo redigujete texty navzájom?
Gibová: Ja Janu áno – na jej požiadanie, ale, samozrejme, aj ma zaujíma, čo píše. A ja som Jane kedysi dávala nejaké svoje poviedky, ale teraz, keď už píšem dlhšie veci, tak nie, lebo to až do výslednej podoby nemá hlavu alebo pätu, takže v tom nevidím zmysel.
Varcholová: Mne sa páči Ivanine redigovanie mojich vecí, pretože je veľmi priame, bez zbytočnej teórie a hlavne veľakrát vypichne práve to, o čom som ja sama už mala nejaké vnútorné pochybnosti, takže sa v tom potom utvrdím a pomáha mi to texty prečistiť.
A ako by si hodnotila ty Ivanine texty?
Varcholová: Matúš, naozaj?
Veď skús, vetou-dvoma...
Gibová: Toto tam napíš, že Matúš, naozaj?
To tam bude, aj smiech v zátvorkách tam bude určite...
Gibová: (smiech) ... tak to tam bude vkuse – samá zátvorka.
Varcholová: Myslím si, že aj spätne sa vzájomne zhodneme na tom, že keď som čítala Usadeninu, bolo tam veľa poviedok, ktoré sa mi páčili, ale niektoré mi príliš pripomínali naše štúdium – ten experiment z nich veľmi vytŕčal a aj Ivana povedala, že presne o tom rozmýšľala neskôr, keď už tá kniha vyšla. A pri tejto novej knihe, ktorá sa mi veľmi páčila, som jej hovorila, že niektoré časti by som skrátila. Ona mala ale takú obavu, či napríklad príliš veľa vulgarizmov nebude tomu textu na škodu a ľudia nepochopia, že to bol zámer, čo mne napríklad vôbec neprišlo problematické.
Gibová: Ja som s Janou pri tejto poslednej knihe skôr diskutovala o nejakých problémoch, s ktorými mi mohla poradiť aj bez toho, aby čítala ten text – riešili sme napríklad mieru sentimentu a práve vulgarizmy, a to, do akej miery sa napríklad môžem vzdialiť tomu, čo viem o literatúre z teoretického hľadiska, či to už nie je prílišná pankáčina, takže konzultácie prebiehali, ale...
Varcholová: Konzultácie...
Gibová: Tak jasné, že sme pritom pili víno a trepali ešte o ďalších somarinách (obe smiech), ale boli to konzultácie.
Jana, ako vznikala tvoja zbierka?
Gibová: Jana furt, keď má nejakú frajerku, tak napíše báseň.
Varcholová: ... alebo aj keď nemám – už keď mám dlho, vtedy nepíšem. Trú. Vznikala dlho, aj keď starších básní je tam veľmi málo, takže je to taká časozberná zbierka.
Ako sa na tvoju poéziu pozerá laik? Niekto, kto si možno kúpil tú knižku len preto, že ťa pozná.
Varcholová: Vieš čo, ja som každého varovala, že keď nečítajú poéziu, nemusia si tú knihu kvôli vzájomným sympatiám kupovať...
... ale môžu si ju kúpiť a nemusia ju čítať...
Varcholová: ... samozrejme – a niektorí to napríklad kúpili niekomu inému, kto rád číta. Aj to je cesta. Úprimne musím ale povedať, že mojim známym, z ktorých niektorí sa venujú aj umeniu a sú to ľudia, ktorých vkus si vážim, sa to naozaj páčilo – viem, že to je taký veľmi vágny pojem, ale pýtal si sa takto...
No jasné, mne moji študenti tiež viac nepovedia. Kde sa teraz vidíš v kontexte súčasnej slovenskej poézie?
Varcholová: Niekde na internete som videla taký komentár, že ma niekto vníma v rámci queer poézie – zjavne je tam teplá téma, tak to bude teplá poézia...
Gibová: ... teplá téma (smiech). Horúci gaštan zodpovednosti...
Varcholová: Príde mi to nefér, lebo v tom komentári bolo, že V tejto téme sú iní lepší – a to je ako keby som ja napísala, že Ale veď hetero literatúra tu už bola, už boli lepší... Mojím cieľom nebolo prísť s novou témou, niekoho šokovať alebo ohúriť, bolo to pre mňa prirodzené.
Tak, ako Ivanine vulgarizmy.
Varcholová: Tak, tak – veď preto sa kamošíme...
Gibová: ... lebo ty si lesba a ja nadávam (obe smiech). Daj tam smiech (opäť smiech).
Ivana, ako ty vnímaš svoje vlastné písanie?
Gibová: S odstupom času Usadeninu hodnotím ako veľmi ovplyvnenú štúdiom – tam som si vyslovene chcela tak nejako poskúšať, aj som si poskúšala a ten postmoderný spôsob písania som už asi vyčerpala, takže som nemala ambíciu v tom pokračovať, Bordelkou som samu seba oslobodila od zbytočných ornamentov a konštrukcií a fabulácií a už som menej vytvárala nejakú textovú hru, už som viac išla... chcela som to akoby očistiť a chcela som to viac... akoby... neviem, debilné slovo – „zautentičtiť“, ale... vieš, čo myslím...
Áno – ja by som povedal, že „vnútorne sémantizovať“, ale...
Gibová: ... ale ja by som to tak nepovedala (smiech) – práve pre to, o čom sa bavíme, v Usadenine by som to povedala takto, ale teraz sa to snažím nejak poľudštiť. No a pri tej tretej knihe som v tomto poľudšťovaní už išla úplne nadoraz, asi aj preto tú knihu považujem za pankáčinu, lebo tam som úplne prestala brať do úvahy čokoľvek, čo som si sama vtĺkla do hlavy o literatúre z teoretického hľadiska – na to som sa chcela vykašľať a „ísť si svoje“. Teraz už na to pôjdem asi zasa inak, ale myslím si, že stále sú medzi všetkými troma knihami nejaké styčné body, takže nie je to také, že každú by som písala inak, ale skôr ide o prirodzený vývin a sama som zvedavá, kam to pôjde ďalej.
Najväčší ohlas v uplynulých dňoch bolo to, že sa kniha dostala do finálovej desiatky Anasoft litery...
Gibová: ... čo som doteraz nepochopila, lebo – ja si myslím – ak tam mala nejaká kniha byť, tak tam mala byť Bordelka. Samozrejme, teším sa z toho, ale pri prvých dvoch knihách som viac dúfala, že budem v Anasofte a pri tejto, práve preto, že som už išla iným smerom a bolo mi v podstate viac-menej jedno, čo na to kritika, tak by mi vôbec nenapadlo, že tam budem.
Jana, ty máš pocit, že sa tvoje písanie vyvíja?
Varcholová: Keďže viem aj o tých básňach, ktoré nie sú v zbierke, tak – určite áno. Mám aj takú zatiaľ hmlistejšiu predstavu o tom, ako by som to chcela zmeniť do budúcnosti, možno trošku upustiť od toho prírodno-duchovného a priblížiť sa poézii napríklad imagistov – Williama Carlosa Williamsa – a poézii všedného dňa.
A čo humor?
Varcholová: To mi nejde.
Ale ide to tu niekomu? Celkovo v slovenskej poézii.
Gibová: Skôr taký nechcený (smiech). Ja sa niekedy smejem na poézii (všetci smiech), ale neviem, či to bol zámer.
Varcholová: Viem presne, čo myslíš, ale netreba to siliť. Keď to nejde prirodzene, bolo by to vidno.
A nemáte pocit, že v tomto našom literárnom priestore sa všetci berú príliš vážne?
Gibová: Mám. Áno. Presne tento pocit mám.
Varcholová: Pečiatka.
Gibová: Bez smiechu. Teda, chýba tu ani nie humor, ale nadhľad, odstup – nechcem to nejako zovšeobecňovať, lebo nečítam úplne všetko, čo vychádza, ale...
... ale všeobecne platí, že čím horší autor, tým vážnejšie sa berie...
(ticho)
Gibová: To si povedal ty. Každopádne, ja si myslím, že je to spôsobené tým, že tento svetík je malý a každý každého pozná, počnúc vzťahmi medzi autormi a končiac kritikou – samozrejme, sú výnimky v jednom aj druhom tábore – a niekedy sa berú vážne aj veci, o ktorých si myslím, že ich príčetný človek nemôže brať vážne, a napriek tomu sa takí ľudia nájdu. Každopádne, ja sa kamarátim iba s takými, ktorí sa neberú vážne... a ešte s lesbami... takými, čo nadávajú.
Varcholová: Takže vlastne som Ivanina jediná kamka.
(všeobecný smiech a následne naťahovanie sa o to, či je toto najlepší koniec rozhovoru, ale vraj nie, takže...)
Tak na záver si môžete ešte navzájom položiť jednu otázku, keď to teda nechcete ukončiť týmto.
Gibová: Ja by som chcela vedieť, koľkokrát si si čítala zo svojej knihy.
Varcholová: Párkrát hej – ale väčšinou to bolo vtedy, keď som išla do rádia, alebo keď som si potrebovala vybrať básne na krst. No a moja otázka je, či aj niektoré iné postavy, okrem protagonistky, v tvojich textoch odrážajú teba, ako osobu.
Gibová: Asi aj hej, lebo ja ich píšem tak, ako ich ja vnímam, čiže sú tvorené cez moje videnie. Nechcem povedať, že je to nejaká projekcia mňa, lebo potom by boli všetky postavy projekcia mňa... ale odteraz budem písať už iba o iných ľuďoch (smiech).
Matúš Mikšík
