Vyhľadávanie
Za debut roka si čitatelia v ankete Kniha roka 2019 vybrali v apríli titul, o ktorom sa uvádza, že je pre deti. No už záhadný názov na prebale Jeleňatý a Kravatý veští zábavné tajomstvo a púta aj pozornosť dospelých. „Niekedy je ťažké to dieťa v sebe vidieť a nehnevať sa naň,“ hovorí autorka príbehov jeleních kamarátov Eva Urbanová.
Jelaňatý a Kravatý sú postavy z vášho detstva, ktoré pre vás vymyslel váš otec. Aký bol?
Áno, sú to postavy, ktoré vymyslel, keď sme boli s bratom deti. Ostatné, myslím tým samotné príbehy a rozprávanie, sú mystifikáciou založenou práve na tom, aký ocino bol a aký sme spolu mali vzťah. Takže, bol kreatívny, vtipný, všímavý, niekedy aj neskutočne otravný, nútil ma vyslovovať a formulovať svoje názory na veci okolo, dokonca aj na také, nad ktorými asi bežne deti neuvažujú. Bol veľmi múdry a komunikačne zdatný, mala som pocit, že je nemožné vyhrať nad ním v hádke. Bol tiež ironický a nekompromisný – napríklad v kartách. Nikdy ma nenechal vyhrať, ale keď sa mi to konečne podarilo, bola to pre mňa rokmi znásobená radosť a hrdosť na vlastné schopnosti.
Vaši prví čitatelia boli deti?
Moja prvá čitateľka bola literárna vedkyňa Marta Součková, vďaka nej som sa vlastne rozhodla text posunúť ďalej, konkrétne literárnemu vedcovi a básnikovi Jankovi Gavurovi do vydavateľstva OZ FACE. Potom to boli partner, mama, brat a dospelí kamaráti. Dcére som spočiatku príbehy len prerozprávala, akoby som sa bála, či vydrží počúvať, keď budem čítať (mala vtedy 5 rokov). Veľmi som chcela, aby sa jej Jeleňatý a Kravatý páčili. A pri rozprávaní môžete kadečo pridať, podľa toho, na čo dieťa reaguje. Trochu som ju teda opila rožkom. Fungovalo to.
Čím vás prekvapili malí čitatelia vašej knihy?
Zatiaľ mám len sprostredkované reakcie, keďže sme kvôli situácii stihli absolvovať len dve („dospelácke“) čítačky. Ale veľmi ma napríklad potešilo, keď mi viacerí kamaráti a kamarátky napísali, že sa ich deti naučili niektoré príbehy na recitačnú súťaž. Alebo, že sa doma hrajú na Jeleňatého a Kravatého. Alebo, že sa pýtajú, kedy bude dvojka.
Plánujete teda pokračovanie príbehov Jeleňatého a Kravatého?
Nie.
Cez dialógy dvoch čarovných jeleních kamarátov presvitá psychológia dospelých. Mysleli ste pri písaní aj na vlastných rovesníkov?
Pri písaní som nerozlišovala príliš detského a dospelého adresáta – skôr som sa zamerala na to „miesto“, kde sa čítanie pre deti a dospelých prekrýva, povedzme, že som písala pre večné deti. Treba tiež povedať, že pri prvých príbehoch, ktoré som písala pre seba ako nejaký druh autoterapie, som vlastne nemyslela na žiadneho čitateľa.
Je ťažké uchovať si v sebe dieťa v dospelosti?
Povedala by som to inak. Niekedy je ťažké vidieť to dieťa v sebe. Alebo, ešte inak, niekedy je ťažké to dieťa v sebe vidieť a nehnevať sa naň – nehnevať sa na to, že som niekedy príliš bezprostredná, naivná, že sa pre čosi rýchlo nadchnem, že občas podlieham iracionálnym riešeniam alebo, že som tvrdohlavá a pod.
Kniha je spoločným dielom s výtvarníčkou Radkou Tvrdoňovou. Sú jej jelene podobné tým z vášho detstva? V čom?
Nepamätám si už, ako som si Jeleňatého a Kravatého v detstve predstavovala, ale Radkine jelene sú dokonalé. Keď mi ukázala prvé návrhy ilustrácií, spadla som na zadok. Prekonali totiž moje predstavy. Zbožňujem napríklad ich vážne tváre, akoby jedným dychom s príbehmi hovorili, že všetko detské nemusí byť zákonité preexponované (a teraz narážam aj na ich celkový výzor a to, že nie sú farebné a pod.) alebo ich parohy, ktoré sú nekonečné ako detská fantázia, pôsobia na tých „ozajstných“ jeleňoch tak jedinečne.
Čím ste si ju získali pre vaše príbehy?
No, tak to sa musíte opýtať jej. Ja môžem len povedať, že som dúfala, že budeme, ako vo všetkom kreatívnom, do čoho sa spolu pustíme, na rovnakej vlne.
Eva Urbanová (1986)
Literárna kritička so zameraním na súčasnú slovenskú a svetovú poéziu. Odborné texty uverejňuje v zborníkoch a časopisoch (Vertigo, Glosolália, Vlna, Platforma a Fraktál). Niektoré jej recenzie boli tiež vybrané do antológií (Kritická ročenka 2018, Kritická ročenka 2019). Pracuje ako literárna kurátorka v Literárnom a hudobnom múzeu v Banskej Bystrici. Píše a časopisecky uverejňuje svoju poéziu. Je redaktorkou literárneho časopisu Fraktál a autorkou detskej knihy Jeleňatý a Kravatý (2019).
Foto Michal Tvrdoň
