Johanidesove knihy sa mi prenášali do snov

Daniel Hevier: Priznané prózy Jána Johanidesa 

Bratislava: Literárne informačné centrum, 2020

Danielovi Hevierovi stihli tento rok vyjsť už štyri knihy. Najnovšou je literárnovedná publikácia o Jánovi Johanidesovi, ktorá však prekračuje rámec bežných kníh tohto druhu. Hevierovo „čítanie“ Johanidesa nie je návodom na jeho porozumenie, skôr nám odhaľuje nesmierne podnetný a komplexný svet jeho textov.

V roku 2015 si vydal bedeker o živote a diele Ľudovíta Štúra. Teraz si sa zameral na Jána Johanidesa, ktorý je rovnako uznávaný a rešpektovaný ako Štúr, je však , rovnako ako on, málo čítaný. Prečo Johanides?

Johanidesa čítam už vyše päťdesiat rokov, jeho prvú knihu Súkromie som dostal ako štrnásťročný a poriadne ma prefackala. Niektoré jeho knihy som čítal viackrát, niektoré som len prebehol, iné som čítal mimoriadne dôkladne, pretože som bol ich editorom a vydavateľom. Teraz som sa rozhodol prečítať si ho na jeden dúšok, chronologicky, všetky knihy za sebou. Už dávnejšie som chcel napísať knihu o Johanidesovi, presnejšie o jeho knihách, a toto bol dobrý spôsob, ako začať. Prečítať si ho celého odznova.

Naraz si prečítal vyše dvadsať Johanidesových kníh. Aký to bol zážitok?

Čítal som ich a písal si poznámky. Snažil som sa, aby to bola jedna kniha za deň, pravdou však je, že niekedy mi to trvalo aj dlhšie. Výsledkom bolo, že sa mi tie knihy prenášali do snov, snívali sa mi vety alebo postavy, počul som hlas a zároveň som ho videl. Bol som v eufórii, v tranze, ale to som vždy, keď ma nejaká kniha strhne. Spozoroval som, že čím viac Johanidesove knihy čítam, tým menej sa mi žiada o nich hovoriť. Myslím si, že je to cítiť aj z textu knihy, prvé jeho diela som čítal a poznámkoval veľmi pozorne, potom akoby to už nebolo potrebné. Priznám sa, že takmer som tú knihu nedopísal. Hovoril som si: načo? Akoby som chcel popísať Beethovenovu symfóniu tým, že nejakí tam ľudia hrajú na sláčikoch.

Ale napokon si ju dokončil.

Zvíťazila disciplína. Nie, že by sa mi ju nechcelo dokončiť, ale pociťoval som istú nedostatočnosť, že aj tak to podstatné nedokážem pretaviť a odovzdať čitateľovi. Veď pri niektorých Johanidesových knihách sa ani nedá jednoznačne povedať o čom sú. Pri ňom nie je dôležitá téma, ale jazyk. Jeho výpoveď, ten hlas.

Čo teda v tebe zostalo po prečítaní Johanidesa?

Komplexnosť a univerzalita jeho diela. Dnes sa používa pojem multiverzum, najmä v oblasti fantastiky, napríklad v súvislosti s Tolkienom. Johanides si tiež vytvoril svoj vlastný univerzálny svet, ktorý je úžasne komplexný a fascinujúci. Okrem toho ma naučil čítať. Mnohokrát som mal pokušenie niektorú jeho stranu len preletieť, nič tam nebolo, len opis trblietania nejakých listov. Ale vždy som sa vrátil. Jemu, autorovi by som neublížil, ale sám seba by som ochudobnil.

Tvoja kniha má zaujímavú štruktúru: jednotlivé kapitoly sú komentovaným čítaním konkrétnej Johanidesovej knihy a medzi nimi sú kapitoly venované johanidesovským „fenoménom“: jeho prirovnaniam, neologizmom, téme očí…

Čitateľ moju knihu nemusí čítať chronologicky, môže začať napríklad Johanidesovou knihou, ktorú pozná a porovnať si vlastný zážitok s mojim čítaním. Alebo naopak. Zároveň som chcel, aby v knihe boli akési predely, všímal som si štýlotvorné a jazykotvorné prostriedky, ktoré Johanides používal, či už neologizmy, prirovnania, prívlastky a vytvoril som z nich samostané kapitoly. Sú to akoby mnou podčiarknuté veci. Unikátna je, možno aj vo svetovej literatúre, tématika očí, zraku, pohľadu. Nepoznám autora, ktorý by sa tak veľa, často a permanentne venoval zraku. Celý život, od prvej po poslednú knihu, sú to stovky opisov, výrokov a metafor o očiach a zraku. Je to skôr vedecká práca, čo dokázal vyčítať zo zraku, pokojne by z nej mohli študovať oftalmológovia.

Píšeš: „Nerozpakujem sa označiť Johanidesovu syntax za slovnú vegetáciu, pretože čitateľ má často pocit samorastúcej vegetácie slov a viet, ktorou obrastá architektúra príbehu.“ Na inom mieste hovoríš, že čitateľ sa musí predierať húštinou súvetí. Sympatické je, že tvoje čítanie nie je oslavné, na mnohých miestach upozorňuješ, že čitateľ Johanidesa môže byť sklamaný z toho, kam sa príbeh či text dostal.

Pod húštinou vnímam niečo životodarné, niečo autentické, samorastúce, čo je vlastne život. Ak by mal vzniknúť dojem, že Johanides písal neorganizovane, bez systému, čo mu pero prinieslo, tak to som nechcel. On svoje vety cizeloval, niekedy aj dlhé roky, mal vytvorenú databázu pekných viet. Jozef Bžoch to kdesi spomenul, ako Johanides písal na papieriky a tie rafinovane skladal k sebe, nebolo to spontánne písanie. Veľmi si dával záležať pri výbere slov a sám viem, ako vedel byť veľmi tvrdý a nepríjemný pri korektúrach kníh, ktoré vydal u mňa. Keď mu niekto vyhodil zdanlivo zbytočné slovo, hneď to zbadal a trval na tom, aby sa vrátilo späť.

Čiže robil tú „húštinu“ vedome, komponoval ju.

Je to ako s hudbou, napríklad s Bachom. Môže sa zdať, že v jeho hudbe je veľa nôt, až sa zdá, že je jedno, či niekde namiesto noty A zaznie nota C. Lenže jedno to nie je, pri Johanidesovi, rovnako ako pri Bachovi, záleží na každej správnej note, na každom slove.

V jednej kapitole píšeš, že až keď si počul Johanidesov text v rozhlase, uvedomil si si, ako je napísaný pre posluch, že konštrukcia viet pri dobrom interpretovi odrazu začne nádherne znieť.

Teraz píšem knihu o Sládkovičovi a  jeho Maríne. Andrej Sládkovič chcel byť pôvodne hercom, mal v sebe čosi teatrálne. Už Krčméry upozornil, že Marína vynikne až pri hlasitom recitovaní, že to nie žiadna intímna lyrika. Sládkovič ju písal na efekt, na hlasné recitovanie. Rovnako písal aj Johanides, aj on chcel, aby ho bolo počuť aj na tých posledných sedadlách v divadle. Aj preto do svojich kníh dával tie nemotivované vraždy: celý čas sa nič nedeje, zrazu vytiahne hrdinka revolver, zastrelí partnera a je koniec.

V 60. rokoch bol Johanides úspešný ako autor, prekladali ho, patril k bratislavským bohémskym excentrickým osobnostiam. Odrazu sa skryje v Šali a jediné, čo mu zostalo zo  slávy 60. rokov, bol štýl písania. Toho sa držal. Všetko ostatné bolo preč.

Johanides sa ako autor nemenil, v tomto bol jednoliaty. Prvou knihou Súkromie udal ten hlas, tón a podržal si ho ďalšie desaťročia, či bol zakázaný alebo povolený, či to bola novela alebo historický román. Zároveň ho akoby neustále varioval, nemôžem povedať, že vylepšoval, ale pracoval s ním. Okrem toho, Johanides sa vonkoncom nemienil zmeniť kvôli tomu, aby si zabezpečil publikovanie. Napríklad Nepriznané vrany: na prvý pohľad to vyzeralo, že Johanides voči komunistickému režimu urobil ústretový krok a napísal výrobný román z prostredia chemického kombinátu. Lenže on napísal disidentský román. Keby Nepriznané vrany napísal Martin Šimečka či Dominik Tatarka, bol by to vzorový protirežimový román. A Mináč spokojne napísal recenziu, v ktorej sa vystatoval, že konečne prinútili tohto búrliváka a rebela Johanidesa napísať socialistickú pózu.

Píšeš: „Nebol disident, politicky či nábožensky proskribovaný autor, jeho vina bola horšia – vyrástol nad ploty slovenských okrštekov. Slovko „nie“ z názvu tretej knižky sa nadlho stalo zaklínadlom, ktorým sa malomestské slovenské kruhy (umelecké aj politické) pomstili tomuto moralizátorovi.“ Otázka teda je : prečo sa mu potrebovali pomstiť? Čím ich naštval?

 Dourážal ich svojim talentom, európanstvom a svetovosťou. Nemohli nepoznať, že Johanides je svetový autor. Keby žil v normálnych pomeroch, vychádza vo Francúzsku a Nemecku. Lenže on tým pohŕdal, nič neurobil pre to, aby bol svetovým autorom, pretože o také niečo sa treba aj starať. Zovňajškom a okrem toho, Johanides bol hlučný, škandalista, bitkár, bol postrachom. Cipár vydal svedectvo, že na filozofickej fakulte sa na záchode videl nápis: Pozor Johanides je znova v Bratislave! Boli aj iní rozbíjači večierkov a schôdzí, napíklad Mitana či Moravčík. Mária Bátorová mi raz povedala, že na Zväze spisovateľov bola debata o nejakej Johanidesovej knihe. Johanides tam vpálil opitý a začal všetkých urážať, až kým ho Peter Zajac nevyhodil. Vedel si narobiť nepriateľov aj z ľudí, ktorí ho mali radi. Takže aj preto ten útek do Šale.

Čo pripravuješ ďalšie?

Ako som už spomenul, bude to kniha nazvaná hešteg Marína. Bude o tom, či sa dá Marína dnes čítať a bude do série k bedekru o Štúrovi. Čo sa týka prózy, chcem pokračocvať v Chymerosovi, druhý diel vyšiel pred pár mesiacmi, celého ho mám však rozplánovaného na deväť častí.

Foto: Miroslava Spodniaková