Knihy sú vyjadrením bolestí sveta

V Maroku ste vyštudovali filozofiu a po ukončení univerzity ste nastúpili do redakcie literárneho časopisu Souffles. Kedy a ako ste sa dostali k literatúre?

Bol som v disciplinárnom vojenskom tábore a tam som si vo voľných chvíľach tajne písal verše na kúsky papierov. Schovával som ich kade-tade po vreckách, pretože písať sme mali zakázané. Keď som sa odtiaľ vrátil, dal som z tých útržkov dohromady pomerne dlhú báseň, ktorú som ponúkol časopisu a tak sa začal môj literárny príbeh.

Čo vás ku knihám doviedlo?

Od malička som veľmi veľa čítal; poéziu v arabčine, ale všetko ostatné som mal z francúzskej knižnice v Tangeri. Požičiaval som si tam dve knihy týždenne. Svet literatúry pre mňa otvoril John Steinbeck, Dostojevského Bratia Karamazovci, Camusov Cudzinec, Hugovi Bedári.

Pre tlaky náboženského režimu a arabizáciu vysokého školstva ste sa rozhodli emigrovať. Vo vašej knihe Tiché dni v Tangeri hlavná postava vraví, že exil je prekliatie. Aké to pre vás bolo ocitnúť sa v Paríži?

Veľmi rýchlo som sa rozhodol, že budem písať po francúzsky. Nielen kvôli otázke európskeho trhu a počtu čitateľov, ale aj z jednoduchého dôvodu – arabčinu som natoľko neovládal. Odchod do Paríža bolo úplne prirodzené rozhodnutie, pretože som písal francúzsky, filozofiu som vyučoval vo francúzštine a mojim snom bolo mať vo Francúzsku vydané knihy. V roku 1970 bola situácia v Maroku taká zlá, že som si naordinoval dobrovoľný exil. Keď som odchádzal, dúfal som, že sa do Maroka budem často vracať, ale moje návraty boli spojené s obavami, že prídem o pas.

Zmenila sa v exile vaša predstava čitateľa, na ktorého myslíte pri písaní prioritne?

Spisovateľ sa nemôže sústrediť na nejakú presnú cieľovú skupinu, možno s výnimkou autorov detektívok. Ak píšete romány, musíte myslieť na každého.

Píšete pre Le Monde a iné médiá, prevažne o postavení Severoafričana vo Francúzsku. Čo vás núti k angažovanosti?

Keď som v roku 1971 prišiel do Francúzska, bol som zanieteným ľavičiarom. S priateľmi sme cez víkendy chodievali na predmestia učiť prisťahovalcov čítať a písať. Videl som, v akých podmienkach žijú, a tam, v totálnej mizérii, som pochopil, čo imigrácia skutočne znamená. Moja dizertačná práca sa venovala téme afektívnej a sexuálnej osamelosti imigrantov zo severnej Afriky a v tom čase som začal písať články pre kultúrnu prílohu Le Monde. Jedného dňa som šéfredaktorovi ponúkol reportáž o osamelosti imigrantov a ten text bol čitateľskou obcou veľmi dobre prijatý. Umožnil mi podobným témam sa na stránkach novín naplno venovať.

V roku 1982 som sa potom zúčastnil na pochode detí prisťahovalcov. Bol som ich hovorcom, hlasom ulice. Niekoľko týždňov sme putovali a začiatkom decembra nás prijal prezident François Mitterrand.

Angažované sú však aj vaše knihy. Aký je rozdiel v angažovanosti v beletrii a v novinách?

Nevidím v tom až taký rozdiel. V roku 1976 som napísal román La Réclusion solitaire. Bol to príbeh prisťahovalca, ktorý si vo svojej samote vymyslel novú, neexistujúcu realitu. Dôraz som kládol na fiktívny svet jeho myšlienok a citov. Také veci môžete spracovávať dlhý čas. Ale potom sú tu udalosti, na ktoré treba reagovať okamžite. Ako občan čakať nemôžem. Musím sa vyjadriť hneď, ako ma niečo pobúri.

Vie literatúra meniť svet?

Nie, literatúra svet nemení. Myslím si však, že sa dokáže podieľať na vývine myslenia. Svet mení ekonomika, zákony, politické rozhodnutia. Aby knihy niečím pohli, je potrebné, aby bolo viac takých, v ktorých sa píše o konkrétnych problémoch, a aby sa viac autorov a tým činom aj čitateľov zasadzovalo o vyriešenie otázok. Ako príklad môžem uviesť Simone de Beauvoir. Keď písala Druhé pohlavie, nemyslela si, že v roku 2022 Annie Ernaux získa Nobelovu cenu, ale je to v postate logická následnosť a jej písanie k tomu prispelo. Bolo však potrebných veľmi veľa rokov, aby sa v tomto smere niečo zmenilo.

V knihe Deťom o rasizme alebo v ďalších, o islame a terorizme, vysvetľujete jednoduchou formou tie najzložitejšie problémy, ohrozujúce súčasnú spoločnosť. Ako by ste nám, deťom zo strednej Európy vysvetlili povahu rasizmu? Kde a prečo vzniká?

Vysvetľovať tieto veci dospelým by bolo príliš neskoro. Podľa mňa nie je rozdiel medzi francúzskymi a stredoeurópskymi deťmi. Ja sa im pritom snažím povedať, aby sa pokúsili vžiť do kože iného človeka. Napríklad idú na školský výlet a v autobuse je dvadsať sedadiel. V triede je však dvadsaťjeden detí. Čo ak by teba vylúčili z toho autobusu len preto, že si čierny? Deti to na takýchto jednoduchých príkladoch pochopia. Vo filme Vojna o oheň vidíme, ako sa prví ľudia báli iných ľudí, ktorých nepoznali. Rasizmus vychádza z podstaty ľudskej bytosti. Človek sa vždy bál niečoho, čo nepozná. Neznámo vyvoláva strach a strach zas vyvoláva odmietanie.

Na obale vašej najnovšej knihy Med a blen sa uvádza, že vznikla na základe skutočných udalostí. Akú váhu prikladáte vernosti realite vo svojich príbehoch?

Realita je pre mňa východiskom. Na jej základe si príbeh prispôsobím, vymyslím postavy. Podobá sa to práci architekta, navrhujúceho dom. Vytváram si v hlave plány, ukladám hrdinov do izieb, pripravujem situácie, aby začali konať.

Jedna z postáv tu hovorí, že nebude dobre s krajinou, v ktorej vzniká viac mešít ako škôl a nemocníc. Viera je vašou veľkou témou a kritizujete jej okázalé prejavy...

Ak je človek veriaci, môže sa modliť kdekoľvek, pokojne doma medzi štyrmi stenami. Vychádzam z toho, že vzdelanie je základom všetkého. Ak nebudú dobré školy, ak nebudú pripravení učitelia, vytratí sa kritické myslenie a potom budeme stavať mešity zbytočne. Som za oddelenie cirkvi od štátu. Náboženstvo nemôže mať nič spoločné so vzdelávaním. Je to navýsosť súkromná vec každého občana štátu. Každý môže veriť, čomu chce. Opačná situácia vedie ku katastrofe. Napríklad v Maroku boli desať rokov pri moci islamisti a krajina počas tohto obdobia upadala ekonomicky i mravne.

Ak si porovnáme vaše rané a súčasné romány, prešli od komplikovanej výstavby, symbolov a alegórií k jednoduchému výrazu... Je to náhoda alebo autorský vývoj?

Na začiatku som bol fascinovaný obraznosťou, fantastickými víziami, surrealizmom, no postupom času som svoj štýl očistil od všetkého nadbytočného a dospel som k jednoduchému jadru, k podstate, ktorá je pre mňa teraz dôležitá.

Svätá noc i román Med a blen hovoria o zlých vzťahoch v rodine a o ťažkej situácii dievčat a mladých žien. Čo je jeho príčinou?

Znásilnené dievča pácha samovraždu. Rodičia žijú v beznádeji v podzemí svojho domu – sami seba k tomu odsúdili. Po katastrofe, ktorá sa stala v ich rodine, už nechcú zažiť radosť. Žijú v pivnici potme, hoci ostatné miestnosti nad nimi v dome sú zariadené a pripravené pre návštevy. V tomto príbehu i vo Svätej noci je príčinou tragédií tradicionalistická spoločnosť, ktorá je veľmi konzervatívna a nechce sa pohnúť dopredu. Je to taká schizofrénia spoločnosti – na jednej strane chce byť moderná, ale v žiadnom prípade sa nechce vzdať tradícií. Neviem, či to máte na Slovensku podobné, ale tieto dve vízie nás rozdeľujú.

Zjednodušene by sa dalo hovoriť o konzervatívnom vidieku a moderných mestách...

Áno, je to tak aj u nás, ale zároveň stále viac ľudí prichádza z vidieka do miest a vtedy nastane šok zo stretu týchto dvoch chápaní sveta.

Svätá noc je však okrem svojej hlbokej tragickosti zároveň plná jasných vízií a snových krajín, ktoré z vašich neskorších príbehov akoby vymizli...

Je to symbolika svätej noci Ramadánu. Keď som bol malý, s otcom sme vždy v túto noc chodievali do mešity a otec mi hovoril, že to je noc, keď boh rozhoduje o osude každého človeka. Na nebi sme hľadali hviezdy a bolo to pre mňa magické, ten pocit, že na nočnej oblohe mám svoju hviezdu a on rozhoduje, či bude svietiť ďalej alebo nie.

Nájdeme tu aj hangár so slovami, ľudskú knižnicu, labyrint krásy a poznania, ale človek potrebuje milosť, aby do nich mohol vkročiť či do nich aspoň nazrieť.

Podobne ako u Borgesa, treba sa stratiť v texte a potom sa v ňom znova nájsť. Literatúra je transpozícia reality, niekedy provokuje svojou prehnanosťou. Každý potrebuje niečo iné, aby sa ku kráse a radosti z poznania dostal.

Venujete sa aj maľbe. Čo sa nezmestí do kníh a chcete to namaľovať?

Literatúra je pre mňa vyjadrením bolestí sveta, utrpení, problémov, samoty. Maľba je pre mňa svetlo, radosť, tanec. Mám v sebe obidva aspekty a každým vyjadrujem niečo iné. Moje obrazy majú v sebe upokojujúci účinok. Raz odo mňa jedna veľmi chorá pani kúpila obraz a o dva týždne sa vrátila s tým, že si potrebuje kúpiť ešte jeden. Pri pohľade na obraz jej bolesť ustúpila. Tancujúce znaky, hra svetiel – priamy úžitok z toho nie je, ale v ľuďoch to vytvára radosť. Rovnako je to aj u mňa – keď sa pozerám na plátna Turnera, Matissa, Delacroixa, robí ma to šťastným.

To písanie nedokáže?

Literatúra je spytovanie sa, je odrazom spoločnosti, ktorá je momentálne v kríze. Aragon povedal, že neexistuje šťastná láska. Každý príbeh lásky sa končí nešťastne. Pre mňa neexistuje literatúra šťastia, pretože keď všetko funguje ako má, literatúru nepotrebujeme.

Keby literatúra mohla predsa len niečo zmeniť, čo by ste  chceli zmeniť prostredníctvom svojich kníh ako prvé?

Milujem americké westerny. Je to magický svet, kde máme jasné dobro a zlo. Do dediny príde zloduch, začne strieľať po nevinných ľuďoch a potom príde hrdina, John Wayne alebo Henry Fonda, a všetky krivdy napraví, zloducha zastrelia. Bol by som rád, keby sme mohli žiť v dobe westernov, kde by osoby, ktoré robia zlo, napríklad Putin, mohli byť zatknutí a súdení pred medzinárodným súdom, ale žiaľbohu sa to nikdy nestane. George Bush Jr. sa rozhodol, že napadne Irak, zničil celú krajinu a spôsobil nárast terorizmu. Teraz si spokojne žije v Texase, odpočíva a dokonca – takisto maľuje!

Áno, občas zatkli niekoho, kto je zodpovedný za genocídu v Rwande, alebo Miloševiča za vojnu v Juhoslávii, ale pokiaľ ide o Američanov a Rusov, tí si žijú spokojne. Akým právom si Putin dovolil napadnúť Ukrajinu?! Ale vôbec nič s tým nemôžeme robiť a tá neprávosť mi lezie na nervy, ničí ma.

Tahar Ben Jelloun (1944)

Narodil sa vo Feze v Maroku, kde vyštudoval filozofiu. Od začiatku sedemdesiatych rokov žije v Paríži. Píše prózu, básne, eseje o umení i politike. Za svoj román Svätá noc (La Nuit sacrée, 1987) dostal prestížnu Goncourtovu cenu. Okrem toho je laureátom International IMPAC Dublin Literary Award (2004) a držiteľom mnohých rádov a vyznamenaní.

Foto: wikimedia commons / Claude Truong-Ngoc