Mám rád, keď sa čitateľ pri čítaní „potkne“

Napísali ste už vyše štyridsať kníh a na Slovensku prezentujete svoj román z roku 2018 Princíp Anny Kareninovej. Hlavný hrdina románu sa pod vplyvom svojho otca bojí všetkého cudzieho a všetko odlišné pokladá za barbarské. Hoci postupne prechádza istým vývojom, nepôsobí práve sympaticky. Do veľkej miery ho vieme pochopiť a nakoniec s ním aj súcitíme, ale predsa len to nie je hrdina, ktorého by sme si automaticky obľúbili. Bol to váš zámer?

Áno, myslím si, že všetci máme temnejšiu stránku, všetci sa v živote dopúšťame chýb a plochá postava ako z kreslených rozprávok – príliš dobrá alebo príliš zlá – pôsobí menej uveriteľne. Mám rád, keď sú postavy ľudské so všetkým, čo k tomu patrí. Na workshopoch tvorivého písania jedno z pravidiel nazývam „kopnúť si do psa“. Ak máte veľmi dobrú postavu, mala by vykonať zlý skutok, lebo to ju robí ľudskou. A takéto činy netreba do hĺbky vysvetľovať, spisovateľ ich nemusí objasňovať, stačí sa na ne pozrieť a pochopíme, že sa hrdina zachoval ako človek. Všetci občas robíme hlúposti a ani nevieme prečo, sami ich nevieme vysvetliť.

Veď poznáme aj hrozné postavy a predsa ich máme radi, dokážeme s nimi súcitiť, občas dokonca držíme palce zabijakovi. Veľa mojich kníh sa venuje antihrdinom. A to nie je nič nové. Vezmime si Odysea, ktorý klamal a podvádzal, to bol podľa mňa prvý antihrdina literatúry.

Prečítala som viacero vašich kníh a všimla som si, že spravidla pozostávajú z krátkych kapitol. V diele Kokoschkova bábika zaznie, že dôležitejšie než slová sú prázdne priestory medzi nimi. Pracujete s týmto prázdnym priestorom aj medzi kapitolami? V spomínanej knihe v časti, ktorú píše jedna z postáv, ani nejdú čísla kapitol za sebou, napríklad po kapitole 21 nasleduje kapitola 34.

Tam som využil Fibonacciho postupnosť, čiže číslo kapitoly je súčet dvoch predchádzajúcich. Je to tvorivý prístup danej postavy ako spisovateľa. Snaží sa opísať ľudstvo a má dojem, že za všetkým existuje nejaký vzorec a tým vzorcom je preňho Fibonacciho postupnosť. No priamo v knihe to nevysvetľujem, ponechal som to na interpretácii čitateľa.

Krátke kapitoly mám naozaj rád. Súvisia s tým, ako píšem a ako ilustrujem. Napríklad keď kreslím, ústredným motívom ilustrácie je postava. Ak interaguje s druhou, nakreslím obe. Ak však pre to, čo chcem vizuálne povedať, nie je podstatné pozadie, nedám ho tam. Vyplýva to z mojej povahy, je pre mňa prirodzené takto tvoriť. Nevenujem sa siahodlhým opisom, príliš nevykresľujem prostredie. Zvyčajne použijem jednu-dve vety, aby som určil miesto a čo sa deje okolo, zvyšok tvoria ľudské vzťahy. To znamená, že vynechám jednu podstatnú zložku, teda opis prostredia, a kapitola sa automaticky skráti.

A predsa ľudia tvrdia, že moje knihy sú veľmi vizuálne, čo znamená, že stačia jedna-dve vety, aby sme čitateľa preniesli na dané miesto. Kedysi bola literatúra veľmi opisná, nemali sme toľko obrazového materiálu ako dnes. Ak sa v knihe vyskytla parížska ulica, opísala sa parížska ulica. Ale dnes už každý vie, ako vyzerá parížska ulica, aj keď nikdy nebol v Paríži. Literatúra je teda na jednej strane suchšia, ale na druhej strane vizuálnejšia. Čitateľa nevedie opis, sám si musí vytvoriť obraz parížskej ulice.

Okrem toho krátke kapitoly mi umožňujú dramatickosť, keď v istej chvíli preruším dianie. Ako vo filme prechádzam z jednej scény do druhej a príbeh je vyrozprávaný prostredníctvom okamihov, neťahá ho prostredie. 

Zdá sa mi, že umenie celkovo kladie na prijímateľa čoraz väčšie nároky. Kedysi bývala literatúra veľmi didaktická, hlavne v príbehoch pre deti čakalo na konci mravné ponaučenie. Dnes sa toto bremeno prenáša na čitateľa. Prečíta si príbeh a dospeje k vlastnému záveru. A to je oveľa zaujímavejšie, lebo takto sa čitateľ stáva neoddeliteľnou súčasťou diela. Interpretácia je na ňom, nenájde ju v knihe naservírovanú. 

Povedzte mi viac o tom, ako píšete. V jednom vašom rozhovore som počula, že sa nebojíte „prázdnej strany“, pretože si pred počítač nesadnete, pokiaľ neviete, čo idete písať. Ako však dávate dokopy jednotlivé myšlienky?

Väčšinou je to relatívne zložitý proces, nedeje sa lineárne. Na začiatku je nápad, napríklad ako pri mojej knihe Kúpime si básnika (Vamos comprar um poeta). Tu je nápad priamo v názve knihy, ale to ešte nie je príbeh – rodina si privedie domov básnika, ale čo sa s ním stane, čo sa stane s rodinou? Vtedy treba zapojiť ďalšie postupy a naratívne mechanizmy. A veľmi dôležitý je aj záver, ako aj v knihe Princíp Anny Kareninovej. Ide v nej o šťastie, vzdialenosť, druhého človeka, dokonalosť a nedokonalosť, ale ako to rozvinúť ďalej? Začiatok a koniec sú veľmi dôležité pre rozpovedanie príbehu. Zásadné je vedieť rozvinúť nápad, ktorý mi na začiatku pripadal funkčný, originálny alebo trebárs prekvapivý.

Ďalšou dôležitou zložkou je jazyk diela. Pri niektorých knihách, napríklad trileroch, nechceme čitateľa vyrušovať zbytočnými jazykovými ozdobami, aby mohol rýchlo obracať stránky. Ibaže pre mňa je dôležité, aby sa čitateľ pri čítaní „potkol“, zastavil sa a zamyslel alebo si len vychutnal metaforu. Preto chcem, aby každá kapitola mala vlastnú krásu, a hoci má kniha dej a dá sa pochopiť iba čítaním od začiatku do konca, mám rád, keď sa každá kapitola dá čítať nezávisle a vychutnať vďaka vlastnej estetike.

U nás zatiaľ vyšli vaše knihy Maliar pod kuchynským drezom (preklad Júlia Jellúšová, 2014), Knihy, ktoré zhltli môjho otca a najnovšie Princíp Anny Kareninovej (obe preklad Zuzana Greksáková, 2020 a 2023). Ktorú zo svojich ďalších kníh by ste odporučili na preklad do slovenčiny?

Jednu tenšiu, obľúbenú u čitateľov, ktorá sa ľahko číta, no skrýva hlbšie vrstvy: Kúpime si básnika. Napísal som ju v čase, keď som takú knihu považoval za veľmi dôležitú vzhľadom na to, čo sme prežívali a čo sa dialo. Počas ekonomickej krízy sa portugalská vláda rozhodla zatvoriť ministerstvo kultúry (nasledujúca vláda ho opäť otvorila – pozn. LH). Toto rozhodnutie ma veľmi znepokojilo, lebo ukázalo, ako sa u nás vníma kultúra, ako sa k nej pristupuje. Kultúra neslúži na priame generovanie zisku, ale v skutočnosti prináša oveľa väčší zisk ako mnohé iné odvetvia. Kultúra živí krajinu a rozvíja turizmus, veď do nej spadá architektúra, výtvarné umenie, teda veci, ktoré ľudia vyhľadávajú. Vo všeobecnosti zahŕňa napríklad aj gastronómiu, veď gastronómia je kultúrou národa v širšom zmysle. Takže o tom je táto kniha. O dôležitosti literatúry a kultúry v našom živote.

Afonso Cruz (1971)

Popri písaní sa venuje hudbe a výtvarnému umeniu, predovšetkým ilustrácii, vyučuje kreatívne písanie. Pred časom sa presťahoval z Lisabonu na portugalský vidiek a v malej obci, kde žije, založil knižnicu, kam v hojnom počte premiestnil knihy zo svojich políc. Vytvoril tam kultúrne centrum a spolu s manželkou v ňom organizuje výstavy, divadelné predstavenia, ale aj festival.

Foto: Elena Seitlerová