Vyhľadávanie
Zuzana Belková sa zhovára s Danou Podrackou
„Ak nechceš hľadať seba, nehľadaj,“ hovoríte v svojej Mytológii súkromia. Hľadanie toho bytostne závažného sa odohráva v nejakom čase. Čo pre vás znamená čas? Je láska záchytným bodom v neodvratnom plynutí času?
Láska má určite svoj podiel na kótovaní priestranstiev času. Najmä na svojom začiatku. Vytvorí čosi ako azimut. Uhol túžby smerujúci na juh, Válek by povedal: na juh tvojho srdca. Aj keď zostáva nezmieriteľným faktom, že bytie smeruje na sever, k smrti. Čas, v ktorom žijeme, je v našich priestoroch časom kresťanským. Má svoj počiatok v počatí a narodení a končí sa pred Posledným súdom. Tak ho vníma väčšina ľudí. Ako príbeh o začiatku a konci. Časov je však viacero: historický, biologický, kulturologický, transcendentálny. Ako povedala Simone de Beauvoirová, „všetci ľudia sú smrteľní, ak sú zbavení transcendentna“. Toto transcendentno umelca poznačuje najviac. Vytvára os času, jeho vertikálu. Tam sa linearita končí a začína sa mnohodimenzionalita, do ktorej sa okrem lásky zmestia sny, myšlienky a vízie, prítomnosť aj neprítomnosť, kontemplácia a dokonca aj prázdnota.
Čas nás zhmotňuje v tichu, aby sme mohli zotrvať v harmonickej rovnováhe aspoň na okamih. Potom pozorujeme márnosť každodenného náhlenia. Cítite potrebu súperiť so sivou všednosťou?
Už som zabudla, čo je to sivá všednosť, uznávam skôr onú tajomnú hmotu, sivú hmotu mozgovú, podieľajúcu sa na všetkých našich myšlienkach a citoch. Súperiac s časom, súperím aj so všednosťou. Aj keď je to nerovný boj, pretože všetci v ňom musíme napokon prehrať. Ticho, ktoré prichádza za vypätým dňom, je oázou zmierenia. Je útočiskom, v ktorom dozrievame, komunikujeme sami so sebou, ono má v sebe skutočné zrkadlo nastavené našej tvári. Napokon, smerujeme do ticha, do obrovského mora vesmírneho ticha, ktoré, ako dúfam, budeme môcť tiež dotvárať, harmonizovať. Ticho, samota a tvorba spolu súvisia priam transcendentálne. Tvorba vytvára obranný val voči všednosti. Val, za ktorý nepreniká nuda, nenávisť a opovrhnutie.
S časom súvisí aj priestor. Vo vašej tvorbe sa objavuje aj v podobe labyrintu. Čo sa dá o ňom povedať?
Labyrint je znakom kultúry. Každá kultúra musí mať svoj labyrint, inak je stratená. Nie je to pekná logická tautológia? Hľadám slovenský labyrint, ten, v ktorom už blúdili a zablúdili naši predkovia ako v zakliatej hore. Práve zakliata hora, tak dobre ukrytá v našich rozprávkach, je naším najstarším labyrintom, ktorého zmyslom bolo vždy vydobytie si nejakej spravodlivosti – pre kráľovstvo alebo pre kráľov a kráľovné. Na krojoch sú povyšívané tisícky labyrintov medzi kvetmi a stromami, uprostred prírody. Nie sú to len ženské labyrinty osudov a samôt, ale aj „nepodpivničené“ zostupy dolu, do seba, do vlastnej kultúry. Ako hovorí Etela Farkašová, ak sa spreneveríme dychu stromu, spreneverujeme sa tým aj vlastnej kultúre.
Vašu tvorbu by sme si mohli charakterizovať predstavou postupného vrstvenia radostí a smútkov. Pri tejto paralele platí, že vrstvenie emócií popri čase a priestore ovplyvňuje mnohé. Platí známe, že nikto nie je ostrov a nikto nemôže o sebe tvrdiť, že nie je ukotvený v sieti vzťahov s inými ľuďmi. Akosi súvisíme so svojimi blízkymi, ale aj s anonymným zvyškom ľudstva. Vytvárame a chránime si svoje súkromné priestory. Vy ste si vytvorili celú mytológiu súkromia. Aké pozitívne hodnoty prináša súkromie vám?
Súkromie je ostrov. Ale nie ten dovolenkový, ktorý si mnoho turistov, aj ja, vyberá za miesto svojich dovoleniek a odpočinku, aby uskutočnilo útek zo stresu, šibeničných termínov a naháňačky s časom. So súkromím je to presne tak ako s citmi. Potrebujú čas, veľa času, pretože city, okrem zjavení, sú predovšetkým rozhovory, komunikácia na všetkých úrovniach. Súkromie treba tvoriť takmer tak neúnavne, ako tvorí príroda. Vždy znova, od začiatku. Antonius a Kleopatra kedysi založili v Alexandrii Spoločnosť nenapodobiteľného života. Od svojej spoločnosti si sľubovali to, že každá dvojica vytvorí svojím jedinečným životom mýtus svojho jestvovania. Všetko sa však po krátkom čase zvrhlo na nezriadené jedenie a pitie a z myšlienok a vízií nezostalo nič. Možno aj preto, že individualizácia vždy prináša nepochopenie a závisť okolia, ktoré žiadne mytologické súkromie nemôže zniesť. Závidí, a preto narušuje, ohovára, ničí. Dvojica je vždy jednou nohou na sociálnom popravisku. Pozostatkom takýchto pokusov je súkromie, do ktorého by nikto nemal nahliadnuť. Dozaista by ste súhlasili s Octaviom Pazom, ktorý ako veštec vyhlásil, že na sklonku 20. storočia bude súkromie žité na verejnosti. Presne to sa deje. A predsa bude súkromie znova treba reštaurovať, šíriť jeho „dobré meno“ ako reklamu, na základe ktorej si ho bude každý chcieť objavovať svojím vlastným pričinením.
Ako je to s kreativitou? Čo vám umožňuje „prehodiť výhybku“, vnímať skutočnosť očami poetky a navyše produkovať diela s umeleckou hodnotou?
Cit je ten správny navigátor. Akoby obaľoval tajomnou aurou veci a udalosti, ktoré odrazu vidíme svojským, originálnym pohľadom. Celé tajomstvo originality je však zložitejšie. Skladá sa z nesmiernej mozaiky minulosti, prítomnosti a budúcnosti, poznania, skúsenosti, pochybnosti, sklamania a tak ďalej. Každá originálna myšlienka či umelecký obraz je vzbura voči konvencii. Mihálik hovorieval, že na všetko si dokážeme spomenúť, a je to pravda. To, čo pochopíme emocionálne, na to nikdy nezabúdame. Staré obrazy sa k nám vracajú, vyprovokované elektrickým impulzom nového a navrstvujú v sebe nové významy, obalené novou skúsenosťou. A potom príde to správne priklincovanie: to, čo nenapíšem, zametú šakaly. Kedysi som verila aj estetike škaredosti, opúšťam ju však. Čím som staršia, tým väčšmi si uvedomujem, že hoci démonov treba poznať tiež, výsledkom má byť estetika krásneho, povznášajúceho, lebo len to prevyšuje a povyšuje ľudské zároveň.
Umenie podľa vás vzniká ako obrana pred strachom z prázdnoty, ako obranný štít proti zlému. Ako s tým strachom súvisí podstata slovesnej tvorby? Ako je to s energiou vypovedaného slova?
Verím zákonu o zachovaní energie, a teda aj tomu, že sa nestráca. Že aj energia, vložená do slova môže pôsobiť, aj keď autor sa to takmer nikdy nedozvie. Sem-tam príde zanietený list čitateľa, z diaľky prichádzajúca vďačnosť, pochopenie, vzácne ako perly. Je to zadosťučinenie, dojatie, ľúty dážď vďačnosti, ako by povedal Horov. Horror vacui, strach z prázdnoty spozná skôr či neskôr každý, nielen umelec. Môj pradedo bol stolárom, robil kríže na cintoríny, ale aj korýtka na kúpanie a popritom vyrezal aj tajomnú lipovú tvár s piatimi otvormi. Oči, nos, ústa a ešte dva otvory. Čosi ako úchytky pre päťramennú hviezdu. Ako inak som si mohla vysvetliť týchto päť otvorov, než ako vo vnútri ukrývaný strach z prázdnoty, ktorá vniká do príbytku otvormi a otvormi z neho uniká ako duša po smrti tela. Prázdnota sa dá zrejme zaplniť energiou, ktorá mení a preskupuje pomery vecí, nabíja ich a pripravuje na aktivitu, činnosť. Som si istá, že rovnako ako sa v mušli zachytáva ozvena mora, aj v prázdnote sa vlní energia skúsenosti, pamäti, lásky, samoty. Lebo aj veľká samota musí byť, aby ako zrkadlový obraz prázdnoty pretvárala, menila, ozmyselňovala, plnila.
Napísali ste, že umelec postupuje podobne ako samovrah, ktorý sa koncentruje na chystaný čin tak, že sa dostane do stavu bodového vedomia bez akýchkoľvek vzťahov k niekomu alebo niečomu. Aj umelec má takéto fatalistické momenty. Ako je to s vaším zvláštnym stavom pred procesom umeleckej tvorby?
O umelcoch sa hovorí, že sú egoisti, ktorí v určitej fáze tvorby nedokážu myslieť na nič iné ako na dielo, ktoré chcú (musia) dokončiť. Je to pravda. V záverečnej etape sa dostávame do onoho bodového vedomia, ktoré svieti ako jediná žiarovka na celom šírom svete, ponorenom do tmy. Mozog sám si vytvára morfium, je to dokázané aj vedecky. Tak ako samovrah pri železničnej trati nevidí nič, len nutnosť skočiť pod vlak, tak aj umelec nevidí nič, len nutnosť dokončiť dielo. Oba ciele sú však diametrálne odlišné, sú kontrapolárne. Zatiaľ čo samovrahov akt je vskutku egoistickým cieľom, umelec pracuje aj zaňho, za nás. On, aspoň podľa mňa, prelieva skutočnú krv, krv, ktorú už takmer nikto pomaly nebude ani chcieť, ani potrebovať.
Ste žena, poetka a zároveň aj rozprávačka jediného veľkolepého príbehu literárnej tvorby. Takou ej aj Šeherezáda, ktorej motív sa objavil vo vašej tvorbe. Cítite sa byť tak trochu Šeherezádou?
Šeherezáda je podobenstvom celej literatúry. Hovorí mnohými ústami a mnohými jazykmi, len jedno majú všetky príbehy spoločné. Kým jestvuje človek, niet konca rozprávania, niet konca príbehu. Napokon je to naznačené aj v rozprávkach z Tisíc a jednej noci. Tá jedna noc navyše je novým začiatkom. V novom začiatku je obsiahnuté to, čo sa mi ako mladému dievčaťu páčilo v súvislosti s Máriou Antoinettou. Na vankúši malé vyšité: Môj koniec je mojím začiatkom. Pri tvorbe knihy je to tak isto. Možno sa kniha dá dokončiť len vďaka tomu, že sa na svet pýta nová. Minule ma mimoriadne potešilo, keď som sa dočítala, že moderní vedci dospeli k poznaniu, že koniec z vesmírneho hľadiska neexistuje. Pre mňa je to nádej, že neexistuje ani koniec literatúry. Že aj mŕtvi majú svoju Šeherezádu, rozprávajúcu príbehy plné života.
Archetypálna pamäť, neustále prítomná v spodných vodách písania, umožňuje premieňanie sa na znak. Písanie potom vyznieva do určitej miery ako záchrana, ako možnosť nadobudnúť novú kvalitu života. V tejto súvislosti by sa možno dalo opýtať na virtuálnosť napísaného a jeho pomer ku skutočnej realite. Ako je to s vašou sebarealizáciou v napísanom texte?
Báseň nikdy nehovorí o tom, ako je to v realite. Hovorí o tom, ako by to mohlo, či malo byť. Často vzniká iba z paberkov, z maličkostí, ale aj z veľkých otrasov, ktoré nás presahujú, zahaľujú do tajomstva, z ktorého hľadáme cestu do textu, do básne. Keď je téma priveľká, môže nás celých buď pohltiť, alebo vyvrhnúť na breh. Ak hovoríme o textovej virtualite, týka sa najmä obrazu, stvoreného zo slov. Obraznosť by však nemala jestvovať na úkor myšlienky. Obrazy, čo ako virtuálne, jestvujú samy osebe ako ikony, ktoré, ak nie sú sýtené vierou, ideou či skúsenosťou, zavisnú v priestore len ako značky, ale nie ako znaky. Presne ako ikony na obrazovke počítača, ktoré otvárajú súbory, ale samy osebe ich nemôžu naplniť. Sú to len šifry, otvárajúce prázdne megapriestory určené pre energiu a tvorivosť človeka. Možno tým najuniverzálnejším znakom, ktorý nás vedie, je práve archetyp. Temné svetlo tvorivého nevedomia, v svite ktorého si vraj volíme podľa jednoduchého archetypálneho kľúča: vyberáme si toho, s kým naši rodoví prapredkovia majú najviac skúseností. Ak si volíme „navzdory“, nevedomie sa vzbúri a rozpad je na obzore. Všimla som si, že najväčšie úspechy dosahujú práve tie umelecké diela, ktoré hľadajú a nachádzajú archetyp. Možno ho podvedome hľadajú aj čitatelia. Preto ho treba objavovať a vytvárať vždy nanovo, znova.
Vrstvy smútkov a radostí tvorivej osobnosti sa ukladajú ako vrstvy hornín. Čo si myslíte o „geológii duše“ a ako sa dá uzavrieť v umeleckej tvorbe?
Ak vôbec jestvuje úplné uzavretie, tak je to splynutie s vlastným stredom. Vždy som hľadala nejaký stred. V ranej mladosti ním bola smrť. Bývali sme oproti kostolíku a raz som v ňom videla mŕtveho človeka. Bolo to pre mňa bytostné stretnutie sa so smrťou, aj keď to bol mne celkom neznámy človek. Okolo smrti som sa točila ustavične pri všetkých myšlienkach. Dnes viem, že to bola len odvrátená tvár pokusov preniknúť do hlbšieho chápania života. Potom ma fascinoval „ženský stred“, hanba. V Durasovej Milencovi sa píše nielen o hanbe v zmysle, na aký sme zvyknutí v našom chápaní, ale aj o hanbe, napríklad rodiny a jej biedy. Durasová našla odvahu odkrývať túto hanbu. Hovorí: Vôbec sa spolu nerozprávame, nehovoríme si dobré ráno, nenávidíme sa. Zapodievanie sa hanbou ako istým duchovným stredom ma napĺňalo, postupne ma privádzalo k nahote. To, čo som dosť dlhý čas nazývala nahotou, chápem dnes ako bytostné stretnutie. Môj nový stred, v ktorom bádam ako v labyrinte, hľadám sa. Stále hľadáme seba, aby sme mohli lepšie pochopiť tých druhých.
Zhovárala sa Zuzana Belková
