Vyhľadávanie
Prozaik a dramatik Miro Gavran (1962) je najprekladanejší žijúci chorvátsky autor – jeho diela vyšli v 35 jazykoch. Na Slovensku je známy najmä vďaka divadelnému festivalu GAVRANFEST, na ktorom sa od roku 2003 niekoľkokrát prezentovali jeho divadelné hry v Trnave. Nedávno vyšiel v slovenskom preklade Alice Kulihovej aj jeho román Priateľ Franza Kafku (Altera Pars) – prekladateľka mu pri tej príležitosti položila niekoľko otázok.
Čo vás podnietilo k literárnemu spracovaniu životného príbehu Franza Kafku? Do akej miery je v románe zachovaná historická autenticita a v čom ste popustili uzdu fantázii?
Vzťah Franza Kafku a Maxa Broda ma inšpiroval najmä preto, lebo ide o neobyčajné celoživotné priateľstvo dvoch mužov, ktorých spájalo aj umenie. Veľmi detailne som si preštudoval faktografické údaje, ale dovolil som si cez vlastnú prizmu vnímania opísať ženy, ktoré do ich životov osudovo zasiahli. Keďže mojou najobľúbenejšou témou je vzťah muža a ženy, mal som pri písaní románu jedinečnú príležitosť vyrozprávať „svoj“ príbeh o Kafkovi a Brodovi a najdôležitejších ženách v ich životoch. Teším sa, že si môj najnovší román po holandskom, českom a anglickom preklade už môžu prečítať aj slovenskí čitatelia. K Slovensku sa mi viažu veľmi príjemné spomienky vďaka divadelným umelcom, ktorí podľa mojich drám a komédií pripravili množstvo úspešných predstavení nielen počas GAVRANFESTU.
Ste nepochybne najhranejším súčasným chorvátskym dramatikom – len minulý rok ste mali dvadsať divadelných premiér po celom svete. Založili ste aj vlastné divadlo Teatar GAVRAN v Záhrebe. Čo vás najviac inšpiruje pri písaní divadelných hier?
Nekonečne inšpiratívny je sám život i ľudia, s ktorými sa stretávam. Ak je spisovateľ vnímavý a pripravený spoznávať svet, ak vníma ľudí pozitívne, ak sú preňho dôležití a podnetní, každý deň sa môže stretnúť s príbehmi, ktoré sa priam ponúkajú, aby boli vyrozprávané a napísané. Ako mladý autor som písal o politickom manipulovaní, o ľuďoch z chorvátskeho vidieka..., ale vzťahy medzi mužmi a ženami sú svojím bohatstvom pre mňa ako autora najpodnetnejšie. To, čo sa deje medzi nimi, je veľmi podobné v mnohých manželstvách, ale pritom má každý vzťah svoje zvláštnosti. A na tejto veľmi citlivej hranici môže autor prispieť svojím osobitým pohľadom, svojou originalitou.
Ako vnímate budúcnosť divadla a literatúry? Je všeobecne známe, že návštevnosť divadiel klesá a čoraz menej sa aj číta...
Občas zájdem do Frankfurtu na najväčší knižný veľtrh na svete a tu sa vždy presvedčím na vlastné oči, že z roka na rok sa vydáva stále viac a viac kníh.
Takže sa nebojím o budúcnosť literatúry a ešte menej o budúcnosť divadla, pretože kvalitné predstavenia majú aj vyše sto repríz a za zlými netreba smútiť. Som presvedčený, že každý človek na svete už od narodenia nosí v sebe túžbu a potrebu počúvať príbehy o iných ľuďoch a túžbu ich aj sám rozprávať...
Aké sú vaše plány do budúcnosti?
Do konca apríla budem mať desať divadelných premiér (v Los Angeles, Moskve, Indii, Estónsku, Prahe, Tel Avive) a najnovšia komédia Pivo sa bude hrať v divadle Teatar GAVRAN v Záhrebe. V tejto komédii sú hlavnými hrdinami otec a syn – sledujem ich vzťah počas šesťdesiatich rokov. Čoskoro v Záhrebe vyjde ôsme vydanie môjho románu Zabudnutý syn o chlapcovi s ľahšou mentálnou retardáciou, ktorý žije na chorvátskom vidieku, a šieste vydanie humoristického románu Ako sme si polámali nohy, v ktorom opisujem život jednej nezvyčajnej súčasnej chorvátskej rodiny v časovom rozpätí štyridsiatich rokov. Ak mi bude naklonená šťastena, o pár týždňov začnem písať libreto k jednému muzikálu a na jeseň sa začne skúšať muzikál Byron, ktorý som pripravoval tri roky.
