Vyhľadávanie
Marián Grupač sa narodil 15. 1. 1973 v Čadci, kde v súčasnosti žije a pracuje na stanici rýchlej zdravotníckej pomoci ako záchranár. Debutoval básnickou zbierkou Cudná noc v Paríži (VSSS 1998), za ktorú získal prémiu Ceny Ivana Kraska. Po ďalšej zbierke básní Dráždenie dažďa (VSSS 1999) vydal súbor poviedok s názvom V podkroví Európy (Vyd. Matice slovenskej 2000). Je laureátom viacerých domácich i medzinárodných prestížnych cien za literárnu tvorbu. Spomedzi najvýznamnejších spomeňme 1. miesto v súťaži Rubato 1998 a Medzinárodnú cenu pre mladého básnika na festivale poézie Genovantotto v talianskom Janove roku 1998. Okrem písania poézie a prózy sa venuje aj kritickej reflexii. Svoje príspevky pravidelne publikuje v Dotykoch, Literárnom týždenníku, Slovenských pohľadoch, Psom víne (Česko) a v ďalších časopisoch.
*Anglický básnik Dannie Abse vravel, že poézia „sú prvé slová, ktoré Adam povedal Eve". Boris Pasternak ju definoval ako „slzy sveta na pleci"... Iste, definovať poéziu je nesmierne problematické! No napriek tomu mi nedá na úvod tohto všeobecného rozhovoru, položiť obligátnu otázku. Máš nejakú osobnú definíciu poézie?
- Vymedzenie podstaty poézie alebo jej definícia by aj tak napokon ostali iba akýmsi ohraničením - verbálnym, neúplným, a teda falošným. Ja osobne vnímam poéziu ako výsostne intímnu, duševnú, azda i magickú "záležitosť". Báseň predsa nepotrebuje na svoju existenciu a opodstatnenosť zapĺňať štadióny či vystavovať denne svoju retušovanú podobu v masových médiách a vpúšťať tak pomaly - systematicky jed do mäkkých mozgov tupého, zjaloveného davu. Poézia žije v komornom prostredí, hovie si v tých najodľahlejších zákutiach a kútoch ľudského žitia. A preto, že je živená najmä z ľudských (básnikových) bolestí, tŕpnutí, vzbĺknutí, ale i Krásy tohto či "oného" života, možno práve preto môže byť jej sila nepredvídaná a strhujúca - diktátorovi sa z nej roztrasú kolená, machovi vženie do slovníka jemnôstky, cynikovi štedro uleje z nekonečnej Krásy... Účinok však asi závisí od samého človeka, čupí v schopnosti a vôli pripustiť si ju k sebe, uznať, že trvá. Ja verím, že báseň vôbec nie je márna. Ešte stále nie... Mne to stačí.
* Debutoval si víťaznou zbierkou zo súťaže Rubato - Cudná noc v Paríži. Z hľadiska individuálneho autora je tento vstup do literatúry svojím spôsobom neočakávaný. Tvoja básnická prvotina sa však celkom úspešne zapísala do povedomia odbornej verejnosti, zaznamenala množstvo pozitívnych kritických ohlasov atď. Ako sám vnímaš udalosti, ktoré nasledovali po jej vydaní s odstupom niekoľkých rokov?
- Svoj básnický debut, bez ohľadu na skutočnosť, či už môj rukopis bol niekde "víťazný", alebo nie, považujem za to najlepšie, čo sa mi mohlo v mojom písaní prihodiť. Súhlasím s Marošom Bančejom, ktorý kdesi duchaplne poznamenal, že nie je nič horšie ako oneskorený debut... Tú "oneskorenosť" však nevnímam z hľadiska fyzického veku autora, skôr ma zaujíma šťavnatosť a dozretosť plodu - textu. Pri všetkej skromnosti si myslím, že básne, ktoré som zaradil do svojej prvej zbierky Cudná noc v Paríži, boli v tom čase skutočne to najlepšie, čo som dovtedy napísal. Skrátka, za svojou prácou som si stál, bol som a ešte stále som ochotný niesť svoj diel zodpovednosti za to, čo som spískal. Môžem teraz pokojne tvrdiť, ako to mnohí robia, že dnes by som v tých básňach už kadečo poprerábal, preonačil či úplne vypustil. Ale prečo? Pôjde azda niekto vymeniť do pôrodnice svojho pätnásťročného syna iba preto, že sa mu dnes nepáči, ako mu postupom času zhrubol hlas, narástol nos a tvár posypali vyrážky? Možno aj chyby a naivita sú súčasťou poézie. Veď aj ju tvoria iba ľudia...
* Istotne máš zážitky a cenné skúsenosti z medzinárodných festivalov poézie Genovantotto 98 a Premio Tivoli Europa 99, na ktorých si bol ocenený. Čo usudzuješ o svojej účasti na týchto podujatiach? Aké stimuly, osobné či pracovné si získal pre svoje ďalšie účinkovanie v slovenskej literatúre? Rovnako zaujímavé ako cesta do Talianska zrejme mohlo byť aj jej realizovanie. Podarilo sa ti nájsť bez komplikácii sponzorov?
- Je pravda, že na Medzinárodnom festivale poézie Genovantotto 98 v talianskom Janove som sa zúčastnil i osobne. V Ríme o rok neskôr som už nebol. Z Janova mám dodnes zmiešané (skôr nepríjemné...) pocity. Rozpisovať sa teraz o nich - videlo by sa mi fúkaním si vlastných boľačiek, verejným liečením vlastných "sociálnych komplexov" a to teda nechcem! Dospel som však k poznaniu, že by sa malo viac prostriedkov investovať do prekladov pôvodnej slovenskej tvorby, na propagovanie našich diel v zahraničí. Slovenská literatúra sa dnes akoby programovo, zámerne obchádzala. Spomínam si na články v novinách, ktoré pred pár týždňami či mesiacmi oboznamovali verejnosť, že v USA, priamo v New Yorku sa uskutočnil Týždeň slovenskej kultúry. Je zarážajúce, že o literatúre nepadla ani zmienka. Ani jeden spisovateľ zo Slovenska sa na spomínanej akcii v New Yorku nezúčastnil! Nie je to zvláštne, zvrátené? Prečo sa nedbá viac na preklady diel slovenských autorov? Slovensko má predsa diela vynikajúcich prozaikov (Holka, Dušek, Sloboda, Šikulovci, Hlatký, Vilikovský...), máme knihy od úžasných básnikov (Stacho, Válek, Groch, Andy Turan, Moravčík...)! Neverím, že by sa ich knihy nečítali i v "širšom" svete... No a pokiaľ ide o sponzorov?! Myslím si, že počet domácich sponzorov, ochotných podporovať pôvodnú slovenskú literatúru a najmä poéziu, je dnes zhodný s počtom horiacich sviečok na cintoríne "proti vetru nechránenom"... A možno to je prirodzené, i keď tým nechcem tvrdiť, že by to tak malo aj ostať. Nemyslím si však, že treba nad tým lamentovať, plakať. Veď je úplne samozrejmé, že trhovo premýšľajúci a konajúci sponzor investuje svoj kapitál skôr tam, kde má aspoň aký-taký predpoklad, že sa mu (znásobený) časom vráti späť, alebo si pri najhoršom "aspoň" urobí reklamu, čo je de facto to isté. Ešte stále je (a asi aj bude) na Slovensku viac tých, ktorí si radšej pozrú promenádu hlúposti v plavkách, ako tých, ktorí si kúpia a prečítajú knihu básní od akéhosi uletenca. Mňa unavuje zháňať si mecenášov. Nie som predsa manažér. I keď ma súčasnosť, a najmä jej materiálne potreby denne presviedčajú o tom, že ak chcem prežiť, aj v písaní, mal by som čo najviac (podľa možností - všetko!) investovať do toho, aby som sa konečne "zaradil". No mne na tom neveľmi záleží a tiež to akosi ani neviem. Dobre, je to lacný alibizmus, no na druhej strane, literatúra asi nie je rock and roll. A ja dnes už viem, že chcem byť "iba" spisovateľ.
* Mal si možnosť konfrontovať vlastnú tvorbu s poéziou mladých inonárodných básnikov. Ako vychádza z tohto porovnania súčasná slovenská poézia nastupujúcej generácie?
- Domnievam sa, že stále (i na Slovensku) existujú iba knihy, ktoré sa čítajú, a tie, o ktorých takmer nikto nevie. Tak v jednej, ako aj v druhej skupine možno nájsť kvalitné, dobré texty, ale aj úbohé škrabance grafomanov. Súdiac podľa toho, čo som mal možnosť čítať, vidieť a zistiť z mnohých kníh a rozhovorov s domácimi i zahraničnými autormi, môžem pokojne povedať, že poézia mladých slovenských básnikov a poetiek nie je o nič horšia od tej "svetovej". Možno skôr naopak... Náš (slovenský) problém tkvie v tom, že sme akoby už evolučne, atavisticky "zakríknutí". Uspokojíme sa zväčša s uznaním z domova. No podľa mňa hlavným zámerom knihy je, aby sa čítala, aby ju malo možnosť vybrať si čo najširšie čitateľské spektrum. My vlastne diskriminujeme svet, keď mu nedáme príležitosť prečítať si knihy našich autorov! I medzi debutantmi a autormi, ktorí do slovenského literárneho sveta iba vkročili, sa objavili sľubní a dobrí básnici. Na čo, a najmä prečo stále čakáme? Tak to sú pre mňa skutočné Akty X...!
* V svojich článkoch si sa zaoberal pálčivými, azda i trochu bolestivými otázkami premien spoločenského statusu básnika. Degradáciu postavenia básnika chápeš ako systémový jav, ktorý súvisí so všeobecnou sociálnou situáciou a ochladením v medziľudských vzťahoch. Pokles osobného "raitingu" básnika však asi nesúvisí s jeho osobným "raison d´etre", ktoré ešte zatiaľ nestratil. Ešte vždy vzniká dobrá poézia. Myslíš, že napriek znevažovaniu tohto druhu tvorivej práce bude i naďalej vznikať? Dá sa s tým, čomu vravíme realita, vôbec pohnúť?
- Súčasný spoločenský status básnika na Slovensku určite súvisí i s časom, ktorý žijeme. Takmer všetko sa dá dnes prerátať, prepočítať, vykalkulovať, zaplatiť či zinkasovať. Je však nemysliteľné v záujme "záchrany" alebo akejsi "popularizácie" poézie teraz ju propagovať na verejnosti ako nejaký zázračný pásik z plastu, ktorý keď si človek priloží na telo, jeho bolesti pominú. No a, samozrejme, ak napokon nebude s "výrobkom" spokojný, môže ho do tridsiatich dní vrátiť a peniaze dostane späť... Poézia nie je na jedno použitie. A práve preto si vyžaduje recipienta (čitateľa), ktorý tiež nie je iba "jednorazový". Realita, život, čas žitia i čas umierania - to všetko je "iba" odraz toho, čo sa deje v nás. Každý sa nakoniec zodpovedá iba pred sebou samým. Potom paradoxne - nemyslieť pritom iba na seba, by azda mohla byť cesta ako urobiť tento svet viac... ľudskejším. Zmeniť seba? Zmeniť svet? Neviem... Sama zmena ešte nemusí zákonite znamenať, že potom nadíde niečo "nové". Obyčajne sa objaví iba hybrid toho starého... aj v poézii.
* Po Cudnej noci v Paríži a Dráždení dažďa si zaradil výhybku k próze. Kniha V podkroví Európy je nasýtená recesiou, miestami šibeničným humorom. Nejedného básnika možno pochopiť iba v celku s jeho prózou. Prezrádza totiž o básnikovi často veci, čo by zostali (mohli zostať) za iných okolností tajomstvom. Neobávaš sa takéhoto usúvzťažňovania?
- Jediné, čo ma v mojom písaní zaujíma, na čo kladiem dôraz, keď už som s prácou hotový, je otázka, či sa moje knihy budú čítať. Z toho istého dôvodu ma prepadajú aj obavy. Neselektujem témy, ktoré neskôr spracujem v básni, alebo v poviedke či v širšom prozaickom útvare. Písanie vnímam ako prirodzenú súčasť svojej existencie. Zamýšľať sa nad tým, prečo teraz píšem poviedku, a nie báseň, alebo prečo vlastne píšem, sa mi zdá zbytočné a napokon nie veľmi dôležité. Keď píšem, usilujem sa to robiť najlepšie, ako viem. Ostatne, hádam najvýstižnejšie to napísal William Saroyan vo svojej úžasnej knihe Ešte neumieram: "Nuž, keď píšete dobrú literatúru, robíte presne to isté, ako keď píšete brak: je to to isté, robíte to tak dobre, ako sa len dá, a to je všetko, čo robiť môžete. A vždy je to lepšie, ako nerobiť nič, všakže?" K tomu už, uzná hádam každý, nie je ani čo dodať.
* Tradícia a inovovanie básnických štruktúr. Dva spôsoby písania, ktoré sa v súčasnosti od seba oddeľujú. Je to viac problém kritickej reflexie ako konkrétnych autorov. V druhej zbierke Dráždenie dažďa sa objavujú básne, ktoré tematicky čerpajú zo vzťahu k rodnému kraju, domovu. Pritom tieto témy v tvojom spracovaní nepôsobia ako anachronizmus. Časť mladých básnikov však priamo živí svoju hrdosť na tom, že odmietajú čítať svojich predchodcov, respektíve "učebnicových" básnikov. Aký je tvoj postoj k otázke pomeru tradície a novátorstva v mladej poézii?
- Hovorieva sa (dosť alibisticky...), že všetko už bolo povedané, vyslovené. Akoby nás už nič nemohlo a nemalo prekvapiť a nadchnúť. Potom už azda záleží najmä na forme - originálnosti, jedinečnosti poetiky daného autora. Jeden a ten istý príbeh sa dá rozpovedať na miliónorako, otázkou však je, či je skutočne nutné klásť (hoci iba v rovine teoretickej) formu nad obsah... Každý (autor) prežíva svoj, hoci už mnohokrát obohratý, príbeh po svojom a taktiež ho čitateľovi predostiera zase len vo svojom jazyku. Nevzniká takto vlastne úplne nový príbeh? Každý spisovateľ sa bráni porovnávaniu svojej tvorby s textami iných autorov. Byť za každú cenu originálny, nikým a ničím neovplyvnený - je to vôbec možné? Nielen začínajúcemu spisovateľovi sa neraz pritrafí, že náhodou objaví v knihe iného autora vety, ktoré napísal on sám. Dokonca, keby si nebol istý, že ich skutočne uložil na papier spontánne, asi by podozrieval i sám seba z toho, že ich skrátka tomuto autorovi ukradol. Mňa sa po vyjdení zbierky básní Dráždenie dažďa takto pár chytrákov snažilo a ešte stále snaží vtlačiť do pozície akéhosi "dvorného" epigóna Štefana Moravčíka. Nuž, píšem a budem písať tak, ako chcem ja, a "duchaplné" postrehy istej skupiny mladej slovenskej literárnej kritiky budem i naďalej akceptovať tak ako nové CD Senzusu... V tomto smere sa mi veľmi páčil výrok Lawrenca Ferlinghettiho, ktorý raz povedal, že píše tak, ako chce on a na kompozíciu a pravidlá básnickej skladby zvysoka... a do Kalifornie prišiel iba preto, že je tu lacnejšie víno... Tomu, kto pracuje so slovom, sa stáva, že má pocit, akoby sa jazyk vyprázdňoval, ani čo by sémantika už nestačila, ale podľa mňa to je asi prirodzené. No, aby moje dielo nebolo ozaj plagiát, preto musím (a chcem) aj veľa čítať. To, že niekto vyhlasuje, že "už zo zásady" alebo z kyseliny alebo čojaviemčohoešte proste slovenských autorov (najmä tých starších) nečíta, je buď prázdne gesto alebo prejav určitej, aby som ostal mierny, mentálnej nevyrovnanosti. Myslím si, že každý slovenský spisovateľ si nájde svoju prirodzenú cestu a čas, kedy sa dostane i k čítaniu tzv. klasiky.
* Čo ťa v súčasnosti v poézii zaujalo, kto ti je generačne, poetikou, ľudsky blízky?
- Ako čitateľ poézie som skôr konzervatívny. Mám svojich obľúbených autorov, ku ktorým sa vraciam a vytešujem sa znova a znova. No taktiež sa snažím sledovať to, čo ešte vychádza u nás a podľa mňa v tomto smere na tom slovenská poézia nie je najhoršie. Veľmi som sa potešil novej zbierke básní od košického autora Martina Vlada Park Angelinum. Kniha 20 básní od Jozefa Mihalkoviča ma taktiež príjemne ovanula svojím obsahom. Vždy si pozorne a rád prečítam texty od Andyho Turana, Lucie Eggenhofferovej, Vila Kanisa... Mám rád poéziu, ktorá sa na nič nehrá a okrem básní už nepotrebuje nič viac. Žiadne vysvetlivky, odkazy, gestá, mimiky, hluché bľačanie, lacné voňavky a falošné ťahy jazykom pod pás, i keď práve tie môžu byť spočiatku veľmi príjemné...
* Čím všeličím dnes existuješ, pokiaľ ide o tvoje plány a vízie v oblasti tvorby, ale i praktického života? Viem, že si pracoval ako záchranár. Čitateľov asi bude najviac zaujímať, na čo sa môžu tešiť z pera Mariána Grupača?
- Stále ešte pracujem ako záchranár, okrem toho raz mesačne pripravujem v regionálnych novinách literárnu prílohu, som v redakčnej rade Dotykov, píšem a občas niečo publikujem v Literárnom týždenníku, Slovenských pohľadoch a už dlhší čas to však vyzerá, že moje články boli uverejnené "bez nároku na honorár"... Už vyše roka sa venujem iba próze, nepočítam teraz korektúry rukopisu zbierky básní Veľký požierač ovocia, ktorá by mala vyjsť tento rok vo Vydavateľstve Spolku Slovenských Spisovateľov a bude to na dlhý čas (neodvážim sa povedať, že možno už i navždy) moja posledná zbierka básní, keďže akosi pociťujem teraz väčšiu a intenzívnejšiu prítulnosť práve k rozsiahlejším prozaickým žánrom. Vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ, a. s., je uložený rukopis mojej novely Zosuvy ticha a možno vyjde už tento rok alebo na budúci, alebo?... Momentálne dokončujem rukopis románu s názvom Hriešne myšlienky, ktorý by mal vyjsť na budúci rok vo Vydavateľstve SSS. A moje plány do budúcnosti? Nič konkrétne mi nenapadá, azda len... bol by som nesmierne rád, keby sa už konečne minuli pre mňa časy finančnej mizérie, v ktorej sa, s väčšími či menšími odchýlkami, nachádzam už pekelne dlho! A taktiež by nebolo od veci, keby bola ľudská hlúposť trestná. Uvoľnili by sa celkom zaujímavé posty... U nás to má však zatiaľ tendencie celkom opačné.
Rozhovor pripravil Jaro Vlnka
In Knižná revue 13/2001
