Vyhľadávanie
ČÍM ŽIJE LITERATÚRA
Na anketové otázky odpovedá tohtoročný finalista literárnej súťaže Anasoft litera Ján LITVÁK. Medzi sedem najlepších pôvodných prozaických diel, ktoré vlani u nás vyšli, súťažná porota zaradila jeho Bratislavské upanišády (vyd. F.R.&G.). Od konca 80. rokov začal publikovať svoje básne v literárnych časopisoch, s Kamilom Zbružom a Adrianom Turanom patril ku skupine Barbarská generácia. Knižne debutoval zbierkou poviedok Samoreč (1992), zo svojich pobytov v Indii písal reportáže a inšpirácie z orientálneho prostredia uplatnil aj v básňach zbierky Kráľ kalichov (1998), ako aj v textoch knihy Živorodka. Lovkyňa ľudí (VSSS 2005). K próze sa vrátil už predchádzajúcou knihou Pijem vodu z Dunaja (F.R.&G 2006).
* Stáva sa podľa vás slovenská literatúra ostrovom samým pre seba, alebo sa jej darí prenikať do každodenného života?
– Mám rád ostrovy. Samozrejme, literatúru tiež. A v spojitosti s písaním alebo čítaním obľubujem aj istý druh odtrhnutosti od každodenného života a stereotypov, ktoré spisovateľa ubíjajú vari najväčšmi. Stereotypy síce patria k životu, ale treba sa spýtať k akému. Ja by som napríklad rád žil a tvoril v Indii. Možno v budúcom živote. Alebo ešte aj v tomto budem žiť vo Varanasi, v Hampi či v Dwarke – odtiaľ by som to mal napríklad blízko na ostrov Bet Dwarka. Nuž, ale mám teraz malú dcérku, tak ostrov počká. Zavše si doberám ženu, že len čo sa dcérka vydá, zatancujem si s ňou na svadbe a hybaj prvým lietadlom do Indie. Ktovie, ako to bude. Asi budem napokon rád, keď ma nechajú okolo domu kočíkovať vnúčatá.
Kamarát, tiež spisovateľ, si nedávno kúpil na ostrove dom a ponúkol mi, že tam môžem chodiť aj s rodinou. Asi tam aj zavše niekto niečo napíše po slovensky, knihu či báseň, a keď aj nie, aspoň sa vyluftujeme od našej utkvelej spätosti s príslušným literárnym teritoriálnym ohraničením.
* Čo vám v našom slovenskom literárnom živote chýba, ako by sa mohla zlepšiť literárna komunikácia?
– Myslím, že našej literatúre by veľmi prospelo obnovenie legendárnej kaviarne U Michala v bratislavskom Starom Meste a jej vyhlásenie za národnú kultúrnu pamiatku. Všetci sme tam s literatúrou začínali, a medzičasom už aj niektorí z nás skončili – Jožo Urban, Karol Pém. Zvláštnu ochranu by si zaslúžili aj naše literárne časopisy. Vo Florencii napríklad nemajú ani jediný. Bratislava je v tomto smere, s prepáčením, kultúrnou veľmocou. Lenže s kultúrou priam susedsky súvisí aj nekultúrnosť. Naše literárne periodiká periodicky bojujú o holú existenciu. Mašinérii sa niektoré podarilo zlikvidovať, utlmiť. Možno je ten boj o existenciu aj na niečo dobrý, ale pre autorov, pre ktorých je prostredie literárnych časopisov životne dôležité tu a teraz, pre tých zakapávanie časopisov dobré nie je. Autori beletrie, ktorí sa tiež ocitajú medzi ohrozenými živočíšnymi druhmi, by mali byť hájení celoročne, a teda aj v čase párenia. Zamladi sme si mysleli, že párenie je len slasť, samopaš, ale neskôr sa ukázalo, že to akosi súvisí s osudom. V prípade, že ide o človeka píšuceho, to dokonca priamo súvisí s osudom literatúry. Aspoň Michala nám mohli nechať. Dodnes sa tam na nás mohli chodiť čitatelia a čitateľky pozerať.
