Prozaik a reportér Jozef Kollár (1960) vstúpil do literatúry poviedkovou zbierkou  Nedorozumenie (1994), za ktorú získal cenu Ivana Kraska za najlepší debut. Doteraz vydal viacero próz a publicistických textov: Samorast. Môj život s džezom (2003), Musíme to prežiť (2010), no venuje sa aj písaniu kníh pre deti a mládež, napríklad Majusov najobľúbenejší gombík (2007) a Krajinka Bodliačikovo (2011). Jeho najnovšiu knihu 55 minút medzi životom a smrťou (2015) vydáva Forza Music.

Už v knihe Bol som detský špión (2011) ste spracovali tému z obdobia komunizmu. Je medzi ňou a novou knihou nejaký inšpiračný súvis?

Obidva príbehy sa odohrávajú v socialistickom Československu, a to je asi tak všetko. Keď som dokončil dokumentárny román Bol som detský špión, uvažoval som o tom, že bude veľmi ťažké, aby som silnou a pre mnohých doteraz neuveriteľnou témou prekonal túto knihu. Pamätám si, že keď som mal asi dvadsať rokov, hovorilo sa, že niekto odletel z Devínskej kobyly na rogale do Rakúska a iný zase prekonal železnú oponu v balóne. Keďže vtedajšia tlač o tom nemohla písať, stávali sa z týchto invenčných útekov postupne legendy, ktoré mali s realitou veľmi málo spoločné. Napadlo mi, že by bolo dobré podať o tom svedectvo a uviesť tie príbehy na pravú mieru, čo sa mi, dúfam, podarilo.

Téma utečencov je v súčasnosti veľmi aktuálna – bol toto dôvod na spracovanie témy útekov z ČSSR a cez Berlínsky múr?

Prvé stretnutie s hlavným hrdinom knihy Robertom Hutyrom som mal pred takmer dvomi rokmi, keď téma utečencov ešte nebola taká výrazná ako teraz, takže nie :-).

V knižke ste spracovali viacero pokusov o útek, úspešných aj neúspešných. Dominantný príbeh zachytáva spomínaného bývalého reprezentanta ČSSR v cyklistike Roberta Hutyru. Aký dojem vo vás tento človek zanechal?

Aj keď je medzi nami určitý vekový rozdiel, nikdy som ho počas našich rozhovorov nepociťoval. Už pri našom prvom stretnutí sme si podali ruky a Robert ma okamžite požiadal, aby sme si tykali. Od tej chvíle som vedel, že sme na jednej vlne. Robert je mimoriadne pozitívny človek, ktorý sa nikdy v živote nikoho a ničoho nebál.

Vedeli by ste si predstaviť, že by vaše reportáže mohli byť podkladom pre ďalšie spracovanie, povedzme filmové?

Bol by z toho zaujímavý dokumentárny seriál a som presvedčený, že by mal čo povedať aj mladej generácii. Z hlavného príbehu, dramatického letu Hutyrovcov v balóne cez železnú oponu, si viem predstaviť aj hraný film. Obávam sa však, že televízie v súčasnosti zaujímajú najmä nekonfliktné témy. V tejto chvíli mi nenapadne názov jediného filmu od novembra ´89, ktorý je o niečom dôležitom a zásadnom.  

V závere publikácie uvádzate, že máte záujem o informácie o ďalších ľuďoch, ktorým sa podarilo dostať cez hranice zaujímavým spôsobom. Pracujete na pokračovaní?

Niekto lieči ľudí, iný opravuje autá a ja sa snažím približovať ľuďom silné príbehy, ktoré by ich mohli zaujať a osloviť. Určite si viem predstaviť pokračovanie spomínanej knihy.
Ako si spomínate na obdobie socializmu?

Myslíte si, že sa nám podarilo poučiť sa z minulosti?

Bola to doba často nepochopiteľných zákazov a príkazov. Vyrastal som v čase normalizácie, kde bolo všetko dopredu a v súlade s jedinou vládnucou stranou nalinajkované a určené. Ten, kto vytiahol hlavu z davu, mohol veľmi rýchlo o ňu prísť a jeho deti trpeli s ním. Ak vám niekto zo staršej generácie povie, že za socializmu bolo lepšie ako teraz, neverte mu. A či sme sa dokázali poučiť z minulosti? V niečom možno aj áno, škoda však, že tak rýchlo dokážeme zabúdať. Preto je dôležité vracať sa k témam z mi-
nulosti a pravdivo ich približovať mladej generácii.