Zoltán Rédey (1968) sa ako literárny vedec a vysokoškolský pedagóg osobitne zameriava na analýzu súčasnej slovenskej lyriky a jej poetologické a recepčné aspekty. Aktuálne je autorom monografie Od „poézie vecí“ k „poetike vecnosti“. Lyrika Štefana Strážaya (Modrý Peter 2017).
Kniha o lyrike Štefana Strážaya ti vyšla so sedemročným odstupom od predchádzajúcej samostatnej publikácie. Súdiac podľa edičnej poznámky, rodila sa, respektíve pôvodné verzie štúdií, z ktorých ako celok pozostáva, sa rodili práve počas tohto obdobia. Ako sa tvoja predstava o „strážayovskej“ knihe utvárala z koncepčného hľadiska?
Kniha vznikala naozaj pomaly a postupne. Od začiatku som však mal predstavu o strážayovskej monografii ako o knihe zameranej interpretačne, na texty básní, a to v plnej konkrétnosti – s osobitným zreteľom na odkrývanie ich zmyslu.
Za „legitímny“ sa obvykle považuje postup, keď autor monografie skúma tvorbu básnika z náležitého nadhľadu, pri ktorom je preňho nevyhnutným základom, z ktorého môže vyvodzovať relevantné zistenia pre svoje bádateľské zámery, minimálne zbierka, aj to v širšom kontexte. Malo by teda platiť, že až na úrovni básnických kníh je možné spoľahlivo identifikovať isté súvislosti, znaky či tendencie smerodajné z hľadiska charakteru básnikovho diela ako celku. „Izolovaná“ báseň sama osebe pre väčšinu monografistov zvyčajne neposkytuje túto možnosť v dostatočnej miere. To je aj dôvod, prečo sa monografické práce zväčša nesústreďujú ťažiskovo na estetické a významotvorné dianie jednotlivej básne. Literárni teoretici-monografisti v tom lepšom prípade svoje konštatovania vyvodzujú tak či onak z textu, resp. dokladajú textovými ukážkami, málokedy však pritom interpretujú jednotlivé básne v úplnosti, skôr „prierezovo“ celú zbierku či určitú „vývinovú etapu“, vždy so zreteľom na autorovu poéziu celkovo, a z konkrétnych básní si nanajvýš vyberajú len úryvky, ktoré potrebujú pre svoje „globálne“ interpretačné ciele. Nezameriavajú sa v skutočnosti na to, čo „hovorí“ tá-ktorá báseň sama osebe – nesnažia sa odokryť ani tak zmysel, sémantiku, výpovedný obsah a hodnotu konkrétneho lyrického textu, ale skôr básnického diela ako celku.
Prirodzene, vo svojej práci o Strážayovej lyrike taktiež zohľadňujem vzájomné vzťahy, resp. prepojenosť, previazanosť jednotlivých básní v rámci tej-ktorej zbierky a následne jednotlivých zbierok (a ich textov) medzi sebou. Mňa však až natoľko nezaujíma práve onen literárnohistoriograficky nevyhnutný „nadhľad“, zámer či úsilie podať literárnohistoricky a faktograficky, materiálovo poctivo spracovaný, komplexný a vyčerpávajúci prehľad o autorovi a jeho diele v kontexte širokospektrálne evidovaných súvislostí.
Zaujíma ma poézia sama, nie literárna historiografia alebo kontexty – teda predovšetkým celok básne. A poézia sa „odohráva“, reálne existuje – a je identifikovateľná a interpretovateľná – v konkrétnej básni, je to báseň sama.
Napriek tomu, že Strážayovo dielo nie je dajako rozsiahle (ostatne krátka je aj väčšina jeho jednotlivých básní), vyznačuje sa vysokou mierou migrujúcich motívov a nekladie čitateľovi okázalý odpor, aj tvoje sondovanie a mapovanie jeho územia nasvedčuje, že je to poézia, ktorá zároveň dôsledne koriguje, tlmí bádateľské ambície priblížiť sa čo najviac k méte komplexného spracovania. Čo podľa teba robí Strážayovu lyriku takou „hutnou“ či „hustou“?
Tých dvanásť zbierok zase nie je ani tak málo. Celá Strážayova tvorba v jednom zväzku – súborné vydanie Štefan Strážay: Básnické dielo (ed. Michal Jareš, Kalligram 2011) – predstavuje v takejto podobe nielen impozantný, ale vďaka návratnosti, previazanosti – „migrácii“ jednotlivých motívov aj neobyčajne koherentný, organicky celistvý korpus, ktorý poskytuje možnosti strhujúcej lektúry.
A otázka „tajomstva“ hutnosti a hustoty (sémantickej, výrazovej, výpovednej) Strážayovej lyriky – to ako keby by sme sa rovno pýtali: v čom je jeho poézia osobitá, v čom spočíva jej špecifikum, podstata? Obávam sa však, že čím dlhšie sa venujem Strážayovej poézii, tým menej by som si trúfol odpovedať na to – akýkoľvek pokus o odpoveď by bol asi nepresný.
Tvoje uvažovanie o lyrike Štefana Strážaya je už v názve rámcované intervalom od – k. Nejde ti však o literárnohistorickú úplnosť, skôr o také sondovanie a mapovanie básnikovej tvorby, ktoré by umožnilo uzrieť, že pre Strážaya sú príznačné dve modality: tá, ktorú nazývaš „poézia vecí“, a tá, ktorej vravíš „poetika vecnosti“. V metonymickom výbere pritom obsiahneš celok básnikovej tvorby, príznakovo zvýšenú pozornosť však venuješ najmä debutovej zbierke Veciam na stole (1966) a knihe Interiér (1992), ktorá uzatvára korpus básnikom verejne publikovanej poézie. Znamená to, že v tvojich očiach sú to kľúčové knihy Strážayovho diela?
Zbierky Veciam na stole a Interiér jednoducho vymedzujú či „rámcujú“ Strážayovu tvorbu a jej „vývinový oblúk“ (ak o niečom takom možno vôbec hovoriť) – v tomto zmysle aspoň sú kľúčové. Vonkoncom to však neznamená, že to „medzitým“ – básnické knihy medzi debutovou a nateraz poslednou zbierkou – je nebodaj menej dôležité. Ako som už naznačil, mojou ambíciou nebolo dosiahnuť komplexnosť v zmysle interpretačného záberu, ktorý by prierezovo, paradigmaticky zahrnul „všetko“, ale skôr zachytiť rozpätie – aj ako kontinuum premeny.
Pravda, označenia z názvu knihy („poézia vecí“ a „poetika vecnosti“) sa síce snažia vystihnúť to podstatné, ale nemajú platnosť „exaktných termínov“.
Pre tvoj prístup je charakteristická pozornosť k utváraniu zmyslu jednotlivých básní, ale aj k utváraniu zmyslu tvorby konkrétneho autora v celku. Ibaže ten celok nemožno ako celok obsiahnuť – je to aj Strážayova lekcia –, dôležitá je selekcia. Ako si dospel k výberu oblastí, ktorým sa v publikovaných štúdiách venuješ? Existujú podnety, problémy, ktoré si nateraz ponechal bokom len s ťažkým srdcom?
Myslím, že teraz si naplno trafil klinec po hlave. Samozrejme, že existujú! Dokonca som možno musel ponechať bokom väčšiu časť všetkého toho, čo som pôvodne zamýšľal – veru, neviem, či toho nakoniec nie je viac než toho, čo som realizovať stihol či zvládol. No asi najviac ma mrzí, že som sa nemohol dôslednejšie a systematickejšie venovať problematike času – „časovosti“, budúcnosti, pominuteľnosti a smrti, ale napr. aj motívu nádeje (najmä v posledných troch autorových zbierkach); z „exteriérových“ strážayovských toposov, ktoré s tým súvisia, zas napr. motívu cintorína. Nepodarilo sa mi to – symptomaticky – práve vzhľadom na časové a rozsahové obmedzenia pri tvorbe monografie. Problémom času u Strážaya som sa pritom podrobnejšie zaoberal napr. už vo svojej diplomovej práci o Strážayovej zbierke December (obhájil som ju v roku 1992, „tesne“ pred tým, ako vyšla Strážayova nateraz stále posledná zbierka Interiér).
Vnútorný posun básnikovej lyriky pomenúvaš na žánrovej rovine ako oblúk od zátiší k filozofujúcim poznámkam. Je tu však aj tretia dôležitá zložka Strážayových básní, fragmentárna i ponorná, niekedy manifestovaná, inokedy len latentná príbehovosť, sujetovosť.
Áno, príbehovosť a sujetovosť je pre Strážaya taktiež obzvlášť symptomatická. Aristoteles nás v Poetike presviedča o tom, že dobrý básnik nie je ten, ktorý dokáže „dobre usporiadať slová“, ale ten, kto dobre ovláda „usporiadanie udalostí“ (pravda, má na mysli epického a predovšetkým tragického básnika). Strážay je prípad lyrika, ktorý má pritom v talóne celé príbehy bez toho, aby na to vôbec potreboval „udalosti“ – túto stránku jeho tvorby možno taktiež vysoko oceniť.
Záverečnú časť knihy tvoria Exkurzy a dodatky. Dopĺňajú zistenia z jednotlivých kapitol, pokiaľ ide o príznačné motívy, výrazové prostriedky a tematický záber, ale viac než o sumarizáciu zistení, ku ktorým kniha dospela, je pre ne príznakové to, že naznačujú niektoré ďalšie možné rozmery Strážayovej lyriky ponúkajúce sa na zmapovanie. Znamená to, že svoj čitateľsko-bádateľský vzťah s poéziou Š. Strážaya naďalej pociťuješ ako nedopovedaný, otvorený? Ak áno, čo konkrétne máš v tomto smere vo výhľade?
To je opäť zásah „do čierneho“ – čo sa týka záverečnej kapitoly Exkurzy a dodatky, mojím zámerom bolo zahrnúť do nej stručnejšie a voľnejšie zachytené postrehy k určitým problémom alebo aspoň „odkazy“ na niektoré kľúčové motívy a aspekty Strážayovej poézie, ktoré síce považujem za dôležité, no v „hlavnej“, výkladovej časti knihy som ich nestihol pertraktovať, zároveň som však nechcel, aby zostali zdanlivo nepovšimnuté (alebo som ich vzhľadom na rozsahové limity nemohol už podrobnejšie rozvinúť a organicky včleniť do „základného“ výkladu). Okrem iného to mal byť vyššie spomenutý problém času – „časovosti“. Exkurzy a dodatky som entuziasticky zamýšľal koncipovať čo najprehľadnejšie, no pritom, hoci to inak nebolo cieľom knihy, na úrovni takto poňatých doplňujúcich informácií aj čo najkomplexnejšie, takpovediac „od základu“, z veľkej časti v nich však nakoniec sumarizujem to, čo bolo interpretačne rozvinuté už v predchádzajúcich kapitolách a k zamýšľanej problematike času u Strážaya som sa v nej napokon ani nedostal. Jednoducho sa to ani pri všetkej maximálnej editorskej trpezlivosti a ústretovosti Petra Milčáka už nedalo zrealizovať – takže táto posledná, „rámcová“ kapitola pôsobí sčasti možno skôr ako rekapitulácia a len čiastočne ako „doplnenie“. Tie „nedopovedané“ veci akoby zostali čnieť do prázdna – a s nimi aj pociťovaná potreba „dopovedať“ ich.
Pre mňa teda zostáva básnické dielo Š. Strážaya naďalej otvoreným problémom. Ak by som k nemu ešte vôbec kedy mohol – mal to šťastie „povedať“ niečo v knižnej podobe, teda vo forme monografie, bol by to určite problém času v Strážayovej poézii (to by mohol byť jej pracovný názov).
V knihe len v zredukovanej podobe zohľadňuješ literárnohistorický kontext a dobovú literárnokritickú recepciu básnikových zbierok. Napriek tomu, že Strážay naposledy novú tvorbu publikoval v roku 1992, z tvojich analýz vyplýva, že jeho lyrika je pre teba osobne živá bez ohľadu na plynutie času. Ak ťa zároveň oslovím ako znalca našej ponovembrovej literatúry a poézie, ako je to s živosťou Strážayovej poézie v rámci súčasnej literárnej vedy a tvorby súčasných básnikov?
Myslím, že Strážayova poézia zaznamenáva istý posun aj v tomto ohľade – s istým zjednodušením a bez nároku na presnosť by som mohol povedať, že je to posun od nenápadnosti, od tichého rešpektu (s akou bola jeho tvorba prijímaná, povedzme, pred štvrťstoročím) k jej čoraz výraznejšej reflektovanosti, pozitívnemu hodnoteniu a vyslovenému uznaniu zo strany literárnej historiografie a teórie i čitateľov v súčasnosti. Medzičasom totiž vysvitlo, resp. postupne, pomaly stále vychádza najavo, aký význam mala a má Strážayova lyrika nielen pre čitateľov, ale aj samotných básnikov, pre koľkých autorov to bola alebo je takpovediac podstatná či smerodajná recepčná skúsenosť, ktorá, hoci aj nepriamo, ale do istej miery a v určitom zmysle ovplyvnila ich vlastnú tvorbu – koľko autorov to aspoň s odstupom času dodatočne takto vníma. To isté platí o predstaviteľoch literárnej vedy. (Ak teraz len tak úchytkom a naozaj iba pars pro toto uvediem niekoľko prípadov, zďaleka tým nevystihnem reálny stav – napochytre mi napadá, že v tomto zmysle sa vyjadril v ktoromsi rozhovore napr. R. Jurolek, s osobitným rešpektom k Strážayovej tvorbe sa vyjadruje I. Štrpka, vysoko ju hodnotia a nové, zásadné aspekty v nej objavujú literárni vedci ako V. Mikula, P. Zajac či F. Matejov, alebo dvojdomí autori ako J. Zambor či J. Gavura; to je iba, opätovne zdôrazňujem, útržkovitý prehľad.)
Ak pripustíme, že došlo k takémuto posunu, potom sa to stalo – paradoxne – práve v období, v ktorom už autor nepublikoval, odkedy sa Strážay ako básnik odmlčal.
Časom teda jeho poézia nestráca na hodnote ani aktualite (naopak, akoby ich skôr „nadobúdala“) – je čoraz „živšie“ prijímaná, rešpektovaná. Podstatné pritom je práve to, že tento rešpekt či záujem a „živý ohlas“ sú autentické, prirodzene prejavované – nie sú výsledkom krátkodobej príležitostnej či „módou“ vyvolanej pozornosti. Nebolo to vždy až natoľko zjavné.
Možno si to ešte pamätáš: keď sme spolu pripravovali druhý zväzok antológie slovenskej poézie Rytíři textových polí II (Antologie slovenské poezie postmoderny) pre české vydanie, prekladateľ a spolueditor M. Zelinský vyjadril isté počudovanie nad tým, že sme do výberu chceli, celkom prirodzene, zaradiť aj Strážaya (my sme sa zase divili tomuto jeho postoju, celkom sme tomu nerozumeli, aspoň ja nie), a na margo celej veci, resp. v súvislosti so Strážayom poznamenal čosi v tom zmysle, že je to „solitér“ („solitérní básník“). Nuž, áno, solitér, ale v tom výsostne pozitívnom zmysle slova, rozhodne nie vo význame „okrajový“, nepodstatný, bezvýznamný a pod. Dovolím si povedať, že Strážay je doteraz svojím spôsobom skôr akousi „sivou eminenciou“ slovenskej poézie.
V skutočnosti vlastne predznamenal a v rámci svojej neskoršej tvorby sám realizoval výrazovú a vývinovú polohu nielen civilne vecného, „nemetaforického“, ale až objektivisticky pojmového, denotatívneho, nocionálneho, v tomto zmysle poetologicky „sterilného“ básnického jazyka a vyjadrovania.
Ešte k tej literárnej histórii. Miesto Strážayovej lyriky v korpuse povojnovej slovenskej literatúry sa momentálne javí ako pomerne stabilizované. Podstatným – a všeobecne uznávaným – faktorom je v tejto súvislosti napríklad to, že básnikova tvorba sa dokázala ubrániť explicitnejším ústupkom voči kultúrnopolitickým požiadavkám komunistického režimu na umenie. Pri takom sústredenom výskume, ako je tvoj, sa ti zaiste kadečo zo Strážayovho účinkovania vo vývinovom procese slovenskej poézie ukázalo v novom svetle.
Na okolnosti či fakte, že Strážay v zásade nepodľahol dobovým režimovým požiadavkám, sa sotvačo môže zmeniť – i keď aj posudzovanie týchto javov a ich interpretácia (otázky ich reálneho priemetu do básnických textov) môže byť rôzna. Ja, povedzme, nevidím stopy takýchto ústupkov ani v prípade textov, pri ktorých to napr. Valér Mikula nevylučuje (teda pri ktorých sú podľa neho určité známky „poznačenosti“ dobou badateľné).
Strážay celkom jednoducho s priamou ideologicko-politickou angažovanosťou režimového básnika nemal nič spoločné; a že by vytvoril niektoré básne, hoci aj nie priamočiaro poplatné, no predsa len „konjunkturálne“ s normalizačnou dobou, aj keď v oveľa rafinovanejšej podobe, teda nenápadnejšie, ale predsa len vypočítavo, účelovo – to ja osobne taktiež odmietam. Takejto „konjunkturálnosti“ a poplatnosti dokázal dokonca odolať aj pri „vojnových básňach“ zo zbierky Igram z roku 1975, ktoré po nej priam volali. V Igrame, hoci vyšiel v časoch vrcholnej normalizácie, nájdeme texty s témou vojny ako Zatemnenie alebo Spamäti, čo sú, dovolím si povedať, básne maximálne autentické, bez náznaku ideológie, alebo báseň Starostliví, v ktorej ideologicky nápadne príznakovú sociálnu tému „žobrákov“ poníma autor práveže „existenciálne“ (o jeho nezávislosti od režimovej ideológie svedčia aj také básne z tej istej zbierky ako Starý otec, Na cintoríne a i.). Strážay je jednoducho básnik nadčasový a univerzálny.
Jaroslav Šrank
