Nestavajte mi sochy

Záchranka vyšla v Nórsku v roku 2002. Pamätáte sa na svoje pocity, keď ste ju písali?  

Je zvláštne hovoriť o takej starej knihe; mám pocit, že patrí inému človeku. Keď som ju písal, mal som 21 rokov, práve som sa presťahoval do iného mesta a myslel som si, že môj život sa len začína. Bolo to obdobie plné optimizmu a slobody. Pravdupovediac, nemal som pre túto knihu premyslený nejaký zložitý koncept. Predtým som vydal zbierku krátkych próz, no vyšla krátko pred pamätným 11. septembrom, a tak sa jej nedostalo veľa pozornosti. Myslel som si, že už nič ďalšie nevydám.

Ale v písaní ste pokračovali.

Predstavte si, že o vydaní knihy som sníval niekoľko rokov a v čase, keď som dúfal, že noviny budú písať len o tom, aký som úžasný, sa stane najväčšia udalosť moderných dejín. Žartujem. Chcel som len priblížiť pocit, s akým som tvoril Záchranku. V skutočnosti bola napísaná veľmi organicky, väčšinou v malom byte v Trondheime. V texte veľa improvizujem, pamätám si, že som v ňom veľa nemenil a ani editor nežiadal veľa zmien. Dva alebo tri príbehy som napísal na prednáškach počas môjho štúdia. Jeden odkazuje na psychológiu Alberta Ellisa, o ktorom som práve počúval v sále.

Ako ju vnímate s odstupom dvoch desaťročí? Máte chuť niečo prepísať?

Rešpektujem všetky svoje knihy. Prijal som, že boli napísané najlepšie, ako v danom čase mohli byť, a rozumiem, že ľudia si ich pre niečo obľúbili napriek chybám, ktoré na nich dnes vidím. Niektorí autori a autorky knihy prirovnávajú k deťom. Bol som veľmi pyšný, keď Záchranka vyšla. Prešlo však veľa rokov odvtedy, čo som si ju celú sústredene prečítal, a som si istý, že by som našiel drobnosti, ktoré by som vedel opraviť. Ak by som to však spravil, vznikla by iná kniha. V knihe je napríklad pasáž, kde píšem, že jedna z postáv má nový mobil Nokia a jeho špecialitou je, že má aj kalendár. Pri dnešných telefónoch sa nad tým asi dobre pobavíme.

V knihách máte veľa odkazov na popkultúru, technológie. Nebojíte sa, že im to uberá na nadčasovosti a rýchlejšie zostarnú?

V Záchranke nespomínam žiadny rok alebo dátum, knihe chýba časové alebo geografické ukotvenie. Pri zmienke o Nokii sa dnes môže zdať, že ide o vtip. V iných knihách, kde si dávam záležať na tom, aby boli zasadené do konkrétneho obdobia, používam aj veľa hudobných odkazov alebo sa snažím postavy priblížiť prostredníctvom vecí, ktoré sa im páčia. Máte však pravdu, spisovatelia tieto odkazy často zvyknú škrtať. Majú pocit, že čitateľstvo sa o 50 rokov k ich dielam ľahšie dostane.

Nechcete, aby si vás pamätali aj po dekádach?

Je veľkou záhadou ľudského druhu, prečo ho tak trápi odkaz, ktorý po sebe zanechá, ako si budú jednotlivca pamätať po jeho smrti. Mňa to veľmi netrápi, hoci by bolo pekné, keby si v budúcnosti občas na mňa spomenula rodina prostredníctvom niektorej z mojich kníh. Ak sa vám však  moje texty páčia, povedzte mi to radšej teraz, nestavajte mi sochy po smrti.

Záležalo vám, aby ste v Záchranke ukázali bežný život?

Boli to skôr pozorovania, ktoré mi napadli spontánne. V knihe je napríklad príbeh o chlapíkovi, ktorý sa bojí skúšky na kurze plávania a ten je inšpirovaný mojím strachom. Veľa som improvizoval; napríklad motív záchranky, ktorý poviedky prepája, mi napadol až po napísaní piatich textov. Jeden z textov sa zas zaoberá prácou hrobára, čo bola moja brigáda počas štyroch letných prázdnin.

To je netradičná brigáda.

Obe moje zamestnania mimo písania boli zvláštne: najprv hrobár, potom smetiar. K hrobárovi som sa dostal z lenivosti. Potreboval som prácu na leto, no nevedel som sa rozhýbať, tak mi niečo našla mama. Ale bola to slušná práca a možno pre túto skúsenosť ma veľmi nezaujíma odkaz po mojej smrti. Ak niekoľko mesiacov vyhrabávate a zahrabávate mŕtvoly, smrť sa stane niečím bežným a prirodzeným.

Aký je to pocit, že vašu knihu dodnes prekladajú ako dôležité dielo nórskej literatúry?

Je to zvláštne. Pre mňa je však čudné myslieť si o sebe, že som významný alebo že moje dielo je výnimočné. Ťažko sa mi aj preberajú ceny. Som rád, že ľuďom sa páči to, čo robím, ale nepovažujem sa za výnimočného. V jednej chvíli vás vychvaľujú do nebies a keď potom prídete domov, zistíte, že ste zabudli umyť riad.

Začínali ste poviedkami. Bolo pre vás spočiatku prirodzenejšie vyjadriť sa v krátkych formách?

Zrejme áno. Keď máte dvadsať, zdá sa vám jednoduchšie napísať niečo kratšie ako dvesto strán rukopisu. Krátky formát viete ľahšie ovládnuť. Dá sa povedať, že stostranová novela môže byť rovnako ťažkou prácou ako 500-stranový román, no pri dlhšej knihe si musíte pamätať viac informácií. Nikdy som nebol ten typ, ktorý by si celý príbeh vopred podrobne naplánoval. Mám víziu toho, čo chcem povedať, ale nechávam si priestor na zmeny. Teraz napríklad pracujem na príbehu, ktorý sa odohráva v lete 1988 a ide o niekoľkých kamarátov, ktorí pátrajú po zmiznutom človeku. Čo však bude ďalej? Pre mňa je jednoduchšie niečo napísať a potom to prepísať, ak nie som spokojný, než dlho plánovať celý koncept.

Marek Hudec

Foto: David Konečný