Literárnovedná kniha vedca, prekladateľa a básnika Jána Zambora (1947) Stavebnosť básne prináša sondy do slovenskej poézie (S. B. Hroboň, P. O. Hviezdoslav, I. Krasko, M. Válek, J. Stacho, J. Mihalkovič, Š. Strážay, J. Buzássy, F. Andraščík, I. Laučík, V. Prokešová, D. Podracká, R. Jurolek), autoreflexie, dve úvahy o slovenskej próze (S. Rakús, J. Vanovič) a práce o umeleckom preklade (B. Hečko, štúdia o zvukovom tvarovaní ruskej básne a preklade, o Achmatovovej prekladoch dvoch Kraskových básní a o slovenských prekladoch G. A. Bécquera a M. Eminesca).
Začnime výkladom: Súbor nesie názov Stavebnosť básne. Čo obsahuje tento termín? Okrem neho by bolo asi dobré čitateľom priblížiť ešte dva ďalšie: „tvarovanie básne“ a „semiopoetika“.
Stavebnosť a tvarovanie chápem ako synonymá, rozumiem pod nimi literárnu výstavbu diela. Sledujem ju na rozličných úrovniach: tematickej, obraznej, zvukovej, kompozičnej, lexikálnej, morfologickej, syntaktickej, druhovej a žánrovej, intertextovej a intratextovej, smerovej a na iných. Dôležité prvky štruktúrnych úrovní reflektujem v interakciách a v kontextoch. Stavebnosť v mojom chápaní neznamená iba pozornosť technike či technológii diela, vždy mi v nej ide aj o semiopoetologické zretele, teda o tvarovanie významov a zmyslu. Názov knihy reaguje aj na súčasnú situáciu v slovenskej poézii. Ak mám báseň vnímať ako plnohodnotnú, očakávam od nej zreteľnú umeleckú stavebnosť.
Značnú časť vašej knihy tvoria interpretácie jednotlivých básní. Mne osobne sa pri téme interpretácie konkrétnej básne vybaví sedem interpretácií básne Jána Stacha Obrad s plameňom v Romboide, interpretácie Strážayovej básne Tiché leto vo Vertigu, interpretácia Válkovej Skľúčenosti Stanislavom Šmatlákom a tiež Válkových Ohýbačov železa Valérom Mikulom a takisto aj zborník Hviezdoslav v interpretáciách a vaše monografie o Kraskovi a Válkovi. Ako by ste svoje interpretácie charakterizovali na pozadí súčasných slovenských interpretácií poézie?
Súčasné slovenské interpretácie poézie sú poväčšine orientované tematologicky (čo, pravdaže, neznamená, že medzi nimi nie sú aj kvalitné práce), ja sa usilujem o relatívne komplexné štruktúrne rozbory. Charakter mojich prác je vlastne analyticko-interpretačný. Analýza je striktnejšia, odbornejšia, objektívnejšia, interpretácia prináša subjektívnu zúčastnenosť interpreta na reflektovaní diela. Úloha toho druhého vzrastá najmä pri náročne štruktúrovanej básni. Usilujem sa o väčšiu mieru poetologickej dotovanosti výkladov. Vážny rozhovor o básnickom umení sa bez poznania poetiky poézie nezaobíde. Zistenia rozlične usúvzťažňujem.
V čom je tento prístup prínosnejší oproti zaužívaným metódam, ktoré sa zaoberajú skôr interpretáciou väčších celkov?
Už pri inej príležitosti som citoval slová Ezru Pounda: „som presvedčený, že sa človek môže dozvedieť o poézii oveľa viac, keď skutočne spozná a preskúma niekoľko najlepších básní, ako keď sa bezcieľne pretúla ich záľahou“. Ak ostaneme pri pôvodnej poézii, v mojej knihe sú aj reflexie prinášajúce pohľady na celú autorovu tvorbu či jeho zbierku alebo na rozsiahlu skladbu a na aspekty poézie. Venoval som sa aj žánru portrétu. Za všetkým je poznanie konkrétnych diel. Napriek osobným inklináciám neznižujem význam iných literárnovedných žánrov. Súčasťou výkladu sa v mojej novej knihe niekedy stáva reflektovanie textologického rozmeru.
Ten vzbudzuje pozornosť osobitne pri Hroboňovi...
Žiaľ, po istom preskúmaní som musel konštatovať, že hroboňovské edície, isteže záslužné, sú z textologického hľadiska neuspokojivé. Navyše, z významnej rozsiahlej básne Prosbopej slovenského chorľavca-žobráka bol doteraz uverejnený iba fragment.
Pri Hroboňovi ešte ostaňme. Vo vašom výbere autorov a ich diel je vždy aj niečo osobné. Aká bola motivácia vašej voľby tohto básnika?
Moja úvaha o Hroboňovej rozsiahlej básni a o jednej polohe jeho poézie má prehistóriu, je aj splácaním osobného dlhu. Na básne tohto autora som natrafil ako vysokoškolák v starom literárnom časopise a nadchli ma jeho slovné novotvary. So spolužiakom Mariánom Hevešim sme napísali rozhorčenú kritickú poznámku Hroboň v hrobe, ktorá vyšla v Matičnom čítaní (1971, č. 4). Doslova v nej hovoríme, že sa hanbíme za slovenských literárnych historikov a editorov, že k 150. výročiu básnikovho narodenia z jeho tvorby nevyšiel ani len výber. Dovolávame sa aj monografie o ňom. Zaznamenali sme iba vydanie skromného súboru hroboňovských fotopohľadníc s pozoruhodným úvodom Oskára Čepana. Poukazujeme na paralelu tohto básnika s divotvorcom Velimirom Chlebnikovom. V básnickej prvotine Zelený večer (1977) som melanchóliu, ktorá mala aj dobovú motiváciu, vari najlepšie vyjadril hroboňovsko-chlebnikovovským zaumným neologizmom smútňava. V mojej poézii posledného obdobia je neologizmov viac. V knižke Dom plný neviditeľných (2014) som Hroboňovi venoval báseň. Už Čepan si všimol metafyzický ráz Hroboňových novotvarov. Hroboň je významný predstaviteľ duchovnej línie slovenskej poézie.
Diapazón autorov, ktorých interpretujete, je pomerne široký: Je niečo – samozrejme, okrem vašej prirodzenej afinity k ich tvorbe –, čo ich spája? Myslím teraz ešte na čosi hlbšie, integrálnejšie než poetologická rovina, teda zo semiopoetiky práve na to „semio“.
V intenciách môjho celistvého chápania poetiky sa hĺbka, integrálnosť v básni vyjadruje tiež poetologicky, najmä významovým tvarovaním témy, ale aj inými, i diskrétnymi indikátormi. Hĺbka sa viaže najmä na prítomnosť myslenia v diele. Integrálnosť sa osobitne vyjadruje postojom subjektu, čomu venujem pozornosť, postoj dokonca vyčleňujem ako tematickú kategóriu (v týchto súvislostiach hovorím o absolútnom, etickom, kritickom, mravne nekompromisnom, nekonformnom, nerezignujúcom či neúhybnom postoji). V interpretovaných dielach ma zaujíma ľudská situácia a svet hodnôt vrátane toho, čo sa s nimi deje. V mojich úvahách možno sledovať odkrývanie hodnotových rozmerov a hodnotovej bohatosti diela. Nerobím to za cenu zastierania rozpornosti, naopak, jej podoby priamo pomenúvam.
V posledných dvoch vašich monografiách (vrátane tejto) sa objavil vecný register, ktorý akoby umožňoval „kolmé“ čítanie, teda Stavebnosť básne možno vnímať jednak ako organický celok, potom ako súbor autonómnych interpretačných textov a napokon i mozaikovito cez výskyt toho-ktorého výrazu či pojmu. Úprimne, vyzerá to ako kopa roboty navyše – prečo to podľa vás bolo potrebné?
Vecný register bol aj súčasťou mojej knihy Preklad ako umenie (2000). V knihe o Válkovi som ho nespravil a chýba mi. Vecný register poskytuje najmä istú orientáciu v poetologickom inštrumentáriu a teoretickom rozmere knihy, ktorý je v mojom literárnovednom písaní dôležitý. Ide v ňom aj o fixovanie a utriedenie poznatkov, získaných skúmaním literárnych diel. Jeho vytvorenie nebolo výsledkom mechanickej práce. Je to sumarizačné ozrejmovanie, ktoré som potreboval spraviť pre seba a azda ho privítajú aj záujemcovia o poéziu i ďalší bádatelia a literárni pedagógovia. Pojem si takto možno osvetliť na rozličnom materiáli. Kniha získala rozmer špecifického výberového slovníka poetiky zameraného na oblasť poézie a literárneho prekladu.
Vaše chápanie niektorých poetologických kategórií je iné ako v tradičných poetikách...
Áno, ide mi o modernú poetiku, rozvíjajúcu intencie jej chápania, ktoré pokladám za najproduktívnejšie. Napríklad metaforu nechápem ako substitúciu, komparáciu ani ako prenos, ale ako interakciu. Od tohto chápania sa potom odvíja netradičná terminológia. Skúmanie poézie ma vedie k diferencovanému videniu jednotlivých úrovní tvarovania básne, ktoré zahŕňa historickopoetologické aj všeobecnopoetologické hľadisko. Jozef Mihalkovič v jednom rozhovore so mnou vyslovil slovo metafora. Reagoval som na to otázkou: „Aká?“ Odpovedal: „Metafora.“ (Hoci o zmyslovej metafore by dozaista vedel povedať svoje. A nedotýkam sa tým jeho prínosu v poézii.) Pri hesle metafora v mojom vecnom registri nájdete aspoň sedemdesiat údajov. Pri kategóriách jednotlivých úrovní tvarovania uvádzam ich druhy.
Ako je to s interpretáciou súčasnej domácej poézie? Keď sa pozerám na novšie básne, mám pocit, že sa istým spôsobom zmenili a z komplexnejších štruktúr sme skôr prešli k textom, ktoré sú silnejšie orientované na jeden centrálny bod.
Čo najširšia poetologická kompetencia a poznanie dejín poézie je predpokladom akejkoľvek produktívnej reflexie poézie. Dejiny poézie zahŕňajú aj avantgardné výboje a iné inovačné básnické iniciatívy. Moje rozbory nevychádzajú z apriórneho modelu, ich podobu diktuje dielo. Intenzívne zúženie registra môže byť produktívne a stretávame sa s ním najmä v avantgarde. Len tak mimochodom, v našej literárnovednej reflexii 60. rokov 20. storočia sa vynoril aj koncept „novej syntézy“, ktorá by partikularizmus avantgárd prekonávala (František Andraščík). Ak tendenciu k zúženiu registrujete v tvorbe niektorých nových slovenských autorov, nie je to teda v širšom kontexte poézie nový jav. Charakter tohto zúženia sa, pravdaže, aj mení. Ak je to napríklad zúženie výrazového registra na stavebný princíp fakticitnosti (poézia faktu), má to svoju, i slovenskú tradíciu. Využitie širších možností v básni závisí od tvorivých mohúcností autora. Podstatné je, či sú výsledky úsilia súčasných autorov umelecky presvedčivé. Sotva to možno riešiť takým spôsobom, ako to spravil náš často citovaný kritik, ktorý sa programovo vzdal kritéria univerzálnej platnosti básne (nezaznamenal som, že by sa pri tom niekto pozastavil). Názor o absolútnej inovácii, o začínaní z nulového bodu, ktorý v rámci marketingovej stratégie môžu šíriť autori, by mala kritika, od ktorej sa právom očakáva vzdelanosť (jej potrebu zdôrazňoval Albín Bagin), korigovať. Mala by stáť nad týmito stratégiami.
Matúš Mikšík
