Vyhľadávanie
Mrazivo-chladná téma vášho nového titulu sa odrazila aj na obálke knihy: nachádzajú sa na nej vodka aj chirurgické nožnice evokujúce chlad ocele… ako súvisí názov knihy s jej hlavným protagonistom, resp. protagonistami?
Podľa typu fľaše to vyzerá ako veľmi kvalitná vodka, v období, o ktorom píšem, sa pil o čosi horší druh. Nástroj vedľa fľaše je peán, používal som ho vo svojom predošlom živote, keď som pracoval ako lekár – chirurg na kardiochirurgickej klinike. Hlavné postavy knihy sú dve: Roman žije zhruba tak, ako som žil kedysi ja ako lekár, a Viktor má menej šťastia, ocitne sa v paralelnom živote v období, keď sa November 1989 vyvinul trochu inak ako v dejinách. Roman i Viktor sú dvaja paralelní hrdinovia, dve koľaje toho istého osudu, ktorý mohol dopadnúť dobre alebo zle. A hoci to možno znie neuveriteľne, kniha nie je iba mrazivá, ale aj dosť zábavná.
Ktorá z postáv mala z vášho uhla pohľadu šťastie a ktorá nie? kto je obeťou a kto hrdinom?
Ide v podstate o tú istú postavu, ktorú som rozlíšil dvoma menami. V istom okamihu sa život jedného protagonistu vyvinie jedným smerom a život druhého úplne opačným. Hrdinom nie je ani jeden z nich: Roman sa zúčastnil Novembra 1989 ako jeden z organizátorov, no pôvodne to urobil preto, že vôbec neveril v úspech revolúcie. Naopak, tešil sa na to, že ho zavrú a bude mať pokoj sám so sebou, lebo sa nevedel vyrovnať s vlastnými životnými problémami. A tak sa nechtiac stane revolucionárom aj takzvaným hrdinom, zatiaľ čo Viktor sa stane, takpovediac, obeťou. Viktor je mi o niečo sympatickejší – je to outsider, ktorému sa nepodarí dostať na medicínu, preto pracuje v malom meste v továrni na zdravotnú techniku. Cez neho som si vlastne napísal svoj paralelný život, ako by to so mnou asi mohlo vyzerať. Nie je však až taký hrôzostrašný, naopak, podľa mňa je celkom zábavný.
V knihe nájdeme zaujímavé zemepisné údaje: v paralelnej, fiktívnej histórii sa žije v úplne inom spoločenstve štátov s odlišným štátnym zriadením…
Nechcel som veľmi fantazírovať, ako by vyzerala spoločenská cesta Slovenska, keby revolúcia dopadla inak, ale predsa len som si dovolil vymyslieť jeden štátny útvar, tzv. Bielorusko-Ukrajinsko-Slovenskú federáciu ako jednu z možností, a podľa mňa veľmi zlých možností, ktoré by dnes mohli fungovať. To, ako sa tam žije, nie je až také zábavné. Buďme radi, že to tak u nás nevyzerá.
V knihe Vodka a chróm zohráva dôležitú úlohu aj autobiografická rovina. Do akej miery je to váš autentický príbeh?
Pochopiteľne, nie sú to žiadne pamäti, ale kniha čerpá aj z môjho života: bol som lekárom – chirurgom rovnako ako môj hlavný hrdina, cestoval som na miesta, ktoré sa v texte spomínajú, chodieval som aj „dobrovoľne povinne“ brigádovať do Sovietskeho zväzu. Celé dielo je akousi syntézou, ako hovoril Josef Škvorecký: Každý autor sa postupne preluháva k pravde.
Do akej miery sa táto kniha podobá vašim predošlým titulom a v čom ste sa, naopak, autorsky posunuli?
Pred dvoma rokmi som vydal román Horúce leto 68, ktorý vznikal dokumentárnym zberom materiálu. Oslovila ma vtedy skupina ľudí, ktorí v roku 1968 odišli z Československa do Kanady. Založili tam divadlo a chceli, aby som na základe ich autentických skúseností napísal divadelnú hru. Tak som ju vytvoril, no materiálu som mal toľko, že zostalo ešte aj na román. Horúce leto 68 bolo úplným protikladom voči najnovšej knihe: musel som v ňom zachovávať historické fakty aj osobné údaje. Istým spôsobom to pre mňa znamenalo tvorivú neslobodu, už by som sa do niečoho podobného viackrát nepustil, urobil som to len z úcty k tým ľuďom. Pri titule Vodka a chróm som mal, naopak, veľkú slobodu, lebo jediný materiál naň bol daný mnou a mojimi kamarátmi či kolegami.
Konkurujú si vo vašej tvorbe polohy dramatika a spisovateľa?
Prózu vnímam najmä ako hobby. Písanie prozaických diel pre mňa vždy znamená niekoľko rokov práce, zatiaľ čo divadelná hra je rýchlejšia, živšia a mám pri nej okamžitú reakciu publika. V prípade kníh väčšinou nemám možnosť – až na drobné výnimky v podobe knižných veľtrhov alebo besied – stretnúť sa s čitateľom a dozvedieť sa jeho názor. Do divadla som oveľa viac ponorený a trvám na tom, že je tiež plnohodnotnou literatúrou. Je však pre mňa veľmi osviežujúce tieto žánre striedať.
