Pavel Gen o Jaroslavovi Haškovi

Tragikomické osudy spisovateľa-anarchistu a revolucionára

Dr. Pavel Gan (1933) sa narodil v Českom Těšíne, po štúdiu bohemistiky a rusistiky na Filozofickej fakulte Masarykovej univerzity v Brne debutoval satirickou prózou Černá jízda (1966). Na jeseň roku 1968 odišiel do Rakúska, od roku 1974 pôsobí ako lektor ruštiny na slovanskom seminári univerzity v Göttingene. V centre jeho literárnohistorického záujmu je život a dielo Jaroslava Haška. Po Haškových stopách precestoval Európu a Áziu. V zahraničí publikoval viacero odborných prác. Vlani mu v brnenskom vydavateľstve Atlantis vyšiel pri príležitosti 120. výročia narodenia autora vojaka Švejka román-koláž Osudy humoristu Jaroslava Haška v ríši cárov a komisárov i doma v Čechách, v ktorom poskladal motívy z niektorých Haškových poviedok a z jeho korešpondencie, z dobových fotografií a kresieb Josefa Ladu.

* Kedy ste sa začali zaujímať o Jaroslava Haška?

– Počas majálesu v Brne roku 1956 sme ako študenti Filozofickej fakulty Masarykovej univerzity pripravili Múzeum dobrého vojaka Švejka v najväčšom pavilóne na výstavisku. S happeningom sme mali neočakávaný úspech. V tomto období po Stalinovej smrti sa začínalo ,,obdobie oteplenia“, a tak sa dvadsaťtisíc návštevníkov zabávalo na c. k. minulosti a komunistickej budúcnosti. Boli medzi nimi aj Haškovi rovesníci. Lenže niektorým zamrzol úsmev na perách, keď v múzeu našli len farebné postavy zo Švejka, ktoré Ladova dcéra premaľovala v duchu socialistického realizmu. Pamätníci sa dožadovali mladého, prefíkaného Josefa Švejka z Ladových čierno-bielych obrázkov z 20. rokoch, Haška alias Švejka ako zajatca ruského cára, Haška ako československého legionára, ako ľudového anarchistu sociálnej revolúcie atď.

O desať rokov neskôr som sa stretol v Dobříši s profesorom českej a slovenskej literatúry na moskovskej univerzite Petrom Bogatyrevom a jeho manželkou Tamarou. Kládli mi na srdce, že ak budem písať o Haškových dobrodružstvách v Rusku, aby som sa pokúsil ostro vystihnúť tak tragickú, ako aj komickú stránku ruskej revolúcie.

* Na jeseň roku 1968 ste natrvalo odišli do Nemecka. Mali ste dosť podnetov, aby ste pokračovali v práci o Haškovi?

– Mýtov okolo Haška bolo nadmieru, ale aby som pochopil jeho pôsobenie v Rusku, na to mi chýbali fakty. Roku 1983 som sa zúčastnil v nemeckom Bambergu na konferencii, ktorú pri príležitosti 100. výročia Haškovho narodenia pripravil profesor W. Schamschula. Vďaka podnetom z tejto konferencie som uverejnil životopisno-bibliografickú štúdiu v jednom zborníku. Roku 1989 som publikoval 90-stranovú štúdiu v zborníku Jaroslav Hašek 1883–1983 (vyšla vo vydavateľstve Petra Langa vo Frankfurte) a postupne sa mi skladal ucelený obraz autora. Odrazu som mal pred sebou ,,červeného“ anarchistu Haška uprostred horúceho leta roku 1918 na Povolží, ktorého nakoniec premohli Leninovi a Trockého boľševici. Keď som začal písať ďalšiu štúdiu o Haškovom pochode od Dnepra k Bajkalu (1919–1920), môj bulharský kolega, literárny historik, profesor Iľja Konev mi povedal: ,,Takú veselú satirickú tému je škoda nechať vede.“ Poslúchol som ho a začal som písať román so všetkými donkichotskými dobrodružstvami Haška-dezertéra, anarchistu a boľševikmi porazeného sociálneho revolucionára. Román som písal v nemčine, lebo som si ani nevedel predstaviť, že by niekedy mohol vyjsť v ČSSR.

* Okrem literárnych výskumov ste si mozaiku Haškovej zložitej osobnosti doplnili aj priamo v teréne v Rusku.

– Začiatkom 90. rokov som ,,preletel“ po Haškových stopách Rusko až po Zabajkalsko, ale aj Ukrajinu, najmä Sokalu na rieke Bugu, kde sa narodil môj otec. Vyfotografoval som si horu Sokal a ruinu sokalskej synagógy, kde roku 1915 sídlil štáb c. k. 91. pešieho pluku. Koncom roku 1992 som referoval na konferencii historikov v Častej-Papierničke o Haškovom mecénovi J. Jindřiškovi v Kyjeve. V zborníku Havlíčskobrodsko 11/1995 som uverejnil štúdiu Pred ikonou čudotvorcu Mikuláša. K osudom Haškovho kyjevského ,sponzora' Jindřicha Jindřiška. Po dvoch ďalších štúdiách v nemčine Jaroslav Hašek na Ukrajine 1916–1918 a na jar 1919 (vyšla pri príležitosti medzinárodného zjazdu slavistov v Krakove 1998) a Jaroslav Hašek na ceste od Bajkalu do Mongolska na jeseň roku 1920 (v nemčine vyšla vo Wiesbadene roku 2000, po česky v Prahe 2001) som mal pocit, že už mám všetky fakty potrebné na svoj šelmovský román.

* Na svoj román-koláž ste použili len časť nazberaných materiálov z literárnohistorického výskumu o Jaroslavovi Haškovi. Čo sa do knihy nedostalo?

– Román som začal písať po nemecky, pretože v polovici 90. rokov ho nechcelo vydať nijaké pražské vydavateľstvo. Až s blížiacim sa 120. výročím Haškovho narodenia (30. apríla 2003) dalo brnenské vydavateľstvo Atlantis rukopis preložiť a zredigovať. V tomto vydaní vyšiel celý text, do 30 kapitol som vložil aj unikátne dobové dokumenty, ktoré objasňujú Haškove kľúčové situácie v ruskej revolúcii. Text som doplnil asi 30 Ladovými čierno-bielymi ilustráciami z polovice 20. rokov, na ktorých sa pokúšam vystopovať, ako vznikala Švejkova postava s Haškovými črtami.

* Aký obraz autora Dobrého vojaka Švejka sa vám podarilo vytvoriť prelínaním beletrie s faktografiou dokumentov?

– Prekvapilo ma, že Jaroslav Hašek bol jediným významným ,,západným“ spisovateľom, ktorý zažil na vlastnej koži tragikomické stroskotanie ruskej svetovej revolúcie medzi Dneprom a Zabajkalskom. Ivan Olbracht a Karl Kreibich, predseda Nemeckej komunistickej strany v ČSR, svojho času písali, že Hašek chcel osudy vojaka Švejka sledovať až do Číny. Keby mu v tom predčasná smrť (3. januára 1923 v Lipnici) nezabránila, tak by svojím Švejkom predstihol Orwella v jeho varovaní pred totalitnou diktatúrou komisárov.

–eb–