Vyhľadávanie
Slovenský čitateľ má prvýkrát možnosť prečítať si vašu tvorbu, konkrétne Trilógiu. Na Slovensku zažívame boom severských detektívok, ktoré sú typické chladom a mrazivou temnotou. Vaša próza o mladých milencoch je však prežiarená svetlom, fjordami, láskou a dýcha z nej mytológia. Inšpirovali ste sa ňou?
To, čo ma ovplyvnilo najviac, aj ako človeka, aj ako spisovateľa, bolo moje detstvo a dospievanie pri jednom z fjordov v kraji Hardanger. Hory, fjord. Tma, dážď. A rovnako jazyk, v ktorom píšem, novonórčina, má na moju tvorbu výrazný vplyv. Akým spôsobom presne, to sa už ťažšie pomenúva. Ale keď píšem, pripadá mi to, ako keby za mňa písal a tvoril jazyk. Je to asi klišé, ale svojím spôsobom pre mňa jazyk a krajina súvisia. Takže prostredníctvom jazyka akoby písala aj samotná krajina.
Inak sa pokúšam o máločo, chcem iba písať tak dobre a tak pravdivo, ako len viem. A písať pre mňa znamená najmä počúvať – respektíve načúvať jazyku a básni, ktorá sa nachádza kdesi v jazyku. A každý text je svojím spôsobom variantom tejto básne. Tej, ktorá je mojou básňou.
Váš štýl písania v Trilógii sa vyznačuje návratnosťou myšlienok a ich radením tesne za sebou, bez použitia interpunkcie (bodky či otáznika), rytmus čitateľa nepustí. Je tento štýl typický aj pre ostatné vaše prózy?
Áno. Pre mňa je rytmus rozhodujúci. Respektíve pieseň v jazyku, v rozprávaní, aj tak sa to dá povedať. Som presvedčený, že rytmus je rozhodujúci pre všetko umenie, aj pre výtvarné umenie, a k divadlu patrí celkom neodmysliteľne, až hmatateľne. Virginia Woolfová povedala o písaní, že je to „ukladanie slov na chrbát rytmu“ („putting words on the backs of rhythm“) a ja presne rozumiem tomu, čo myslela. Je to možno tá najlepšia definícia písania, akú poznám.
Konzultovala s vami slovenský preklad manželka Anna Fosse alebo ste to nechali celkom na ňu? Vyskytli sa nejaké problémové pasáže?
Anna je, ak to smiem takto povedať, veľmi šikovná. Novonórčinu ovláda vlastne bezchybne, naučila sa ňou písať za krátky čas. Tých miest, keď sa so mnou musela radiť o preklade, bolo veľmi málo.
Píšete niečo nové? Ak áno, čo by to malo byť?
V priebehu ostatných rokov som sa vlastnej tvorbe veľmi nevenoval. Ale prekladal som. Naposledy jednu divadelnú hru od Petra Handkeho. Predtým som pracoval na scénickej verzii Staršej Eddy. Onedlho však opäť začnem písať vlastné texty a moja predstava je približne taká, že sa sústredím na písanie toho, čo nazývam „pomalou prózou“, čiže dlhšie a vzájomne súvisiace prozaické fikcie. Uvidíme, ako to dopadne.V každom prípade som veľmi rád, že aspoň niečo z toho, čo som napísal, vyšlo po slovensky. Čiastočne sa už aj ja cítim byť trochu Slovákom, je to tak, pravdaže, kvôli mojej manželke Anne a v neposlednom rade našej spoločnej dcére. Doposiaľ boli moje texty na Slovensku dostupné iba v českých prekladoch – no až teraz, konečne, čosi vyšlo aj po slovensky. Mám z toho radosť a som za to vďačný.
