Poézia ako dôkaz

Vaša kniha je zložená z výpovedí ľudí utekajúcich z oblastí bojov. Aké je to písať v čase vojny?

Písanie počas prvých mesiacov bolo veľmi ťažké. Realita bola pre mňa nevypovedateľná, presahovala všetky možnosti jazyka, na ktoré som bol zvyknutý. Ale postupne sa začala vynárať v slovách, spájať sa so slovami iných ľudí. Ľudia, ktorých som stretával a ktorí často prichádzali zo skutočného pekla, prinášali svoje príbehy a chceli sa o ne podeliť. Tak som začal počúvať a zbierať ich slová. To bolo asi to najlepšie, čo som mohol urobiť okrem toho, že som im pomohol s nocľahom, teplým nápojom a jedlom. Niektorí z nás, čo vedeli strieľať, vstúpili do vojenských jednotiek, tí, čo mali základné zdravotnícke zručnosti, sa stali zdravotníkmi, ja som sa stal poslucháčom.

S čítaním to bolo iné. K čítaniu som sa vrátil na piaty alebo šiesty deň invázie. Tak trochu som sa snažil dať si do poriadku psychiku, trochu spomaliť. Dôležité však bolo, čo čítam. Bola to kniha príbehov o holokauste od židovsko-poľskej spisovateľky z Ukrajiny Idy Finkovej. Môže to vyzerať nepatrične a zvláštne, čítať takéto veci v čase skutočnej vojny a utrpenia. Ale mal som pocit, že táto autorka mi chce povedať niečo veľmi dôležité. Akoby mi podávala pomocnú ruku a hovorila: Ja som prežila, zvládneš to aj ty.

Podľa akých kritérií ste si z množstva textov, ktoré ste mali k dispozícii, vyberali?

Toto dielo vytvorila moja pamäť. Prirodzene, nerobil som si žiadne poznámky ani nahrávky. Keď som sa po dlhom pracovnom dni na železničnej stanici alebo v kryte snažil vypočuté príbehy zapísať, vybavoval som si úryvky, ktoré ma najväčšmi zasiahli alebo sa ma dotkli. Najsilnejšie, najnezvyčajnejšie epizódy alebo myšlienky.

Snažil som sa vyberať fragmenty, ktoré si nevyžadujú podrobnú znalosť súvislostí, žiadne zložité poznámky pod čiarou. Skôr také, ktoré sa priamo vzťahujú na emócie a predstavy. V tomto zmysle je Slovník vojny akýmsi emocionálnym úvodom do vojny Ruska proti Ukrajine, do jej zložitej reality a príčin.

Viacerí básnici tvrdia, že ich osobná lyrika je akýmsi dokumentom vlastného prežívania. O vašej knihe sa hovorí, že stojí na hranici poézie a dokumentu. Ako ju charakterizujete vy?

Jeden z českých literárnych časopisov uverejnil úryvky zo Slovníka v rubrike poézia, čo ma veľmi prekvapilo. Predtým som ju ako poéziu nevnímal, ale uvedomil som si, že sa dá čítať aj takto. Teraz je pre mňa otázka hranice medzi poéziou a nepoéziou, poéziou a dokumentom ešte menej jasná ako predtým. Predpokladám, že poézia sa začína vtedy, keď niečo veľmi materiálne, individuálne, striktne umiestnené v čase a priestore, v niekoho „biografii“, zrazu začne komunikovať nejaký univerzálny zmysel – a poézia je jediný spôsob, ako ho komunikovať.

Čo z toho, čo nemá dokument, má poézia?

Emócie a subjektivitu. Na rozdiel od dokumentu ju poézia nepotrebuje skrývať. To ostatné – fantázia, krása atď. – je niečo, bez čoho poézia môže existovať. A ešte jedna vec: dokument si môže dovoliť hovoriť o nemožných, nepredstaviteľných veciach. Keby o nich rozprávala poézia alebo fikcia, vyzerali by nedôveryhodne, prehnane. Dokument má jeden super silný argument: toto sa naozaj stalo.

Zmenilo sa vaše chápanie poézie od ruskej invázie v roku 2022? Čo je v nej pre vás v súčasnosti najpodstatnejšie?

Áno, zmenilo sa. Teraz vidím, aké má poézia obrovské možnosti. Pochopil som, ako veľmi ju v tomto čase potrebujeme. Po výbuchoch, bombardovaní nastáva ticho. Mlčanie je úzkosť, trauma, strach z hrôz, ktorým sami nemôžeme uveriť. Je potrebné nájsť slová, ktoré by ticho narušili.

Poézia môže byť pohrebnou rečou a svedectvom, môže byť kronikou. Môže byť aj dokumentom a dokonca dôkazom zločinu. Zozbieral som veľkú, viac ako 400-stranovú antológiu ukrajinskej vojnovej poézie napísanej od februára 2022 do februára 2023 a uvedomil som si, že sa dá použiť ako dôkaz ruských zločinov. Nebolo by to po prvýkrát. Napríklad, počas druhej svetovej vojny žila židovská poetka Zuzana Ginczanka vo Ľvive ilegálne mimo geta a nacistom ju udala správkyňa domu. Jej posledná báseň bola po vojne použitá ako dôkaz počas súdneho procesu.

Ostap Slyvynsky: Slovník vojny

Preklad: Veronika Goldiňáková

Bratislava: N Press, 2023

Ostap Slyvynsky (1978)

Ukrajinský básnik, esejista, literárny kritik, prekladateľ z bulharčiny (Georgi Gospodinov), angličtiny a poľštiny (Czeslaw Milosz, Hanna Krall, Andrzej Stasiuk, Olga Tokarczuk). V slovenčine vyšla jeho zbierka Piesok a víno v preklade Valerie Juríčkovej (Větrné mlýny, 2015).

Foto: Marek Vadas