Vyhľadávanie
Rozhovor so spisovateľkou Martou Hlušíkovou
Pohladenie za knihu
Marta Hlušíková (1952) detstvo a mladosť prežila v Trenčíne, na FF UK v Bratislave vyštudovala slovenčinu a latinčinu. V súčasnosti pôsobí v Rimavskej Sobote na Gymnáziu Ivana Kraska. Jej literárna tvorba sa začala objavovať na stránkach časopisov pre deti od roku 1989, v deväťdesiatych rokoch začína spolupracovať so Slovenským rozhlasom (seriál Obrázkové rozprávky, vysielania pre predškolákov, úpravy Dobšinského rozprávok, poviedky, literárne pásmo Básnik zraňovaný samotou venované životu a dielu Ivana Kraska). Je autorkou viacerých knižných publikácií: Slovník latinských citátov (2000), Malá encyklopédia antickej kultúry (2001), Latinsko-slovenský slovník (2003), básnické zbierky Kamene (2003), Rok červených moruší (2008), kniha poviedok Záhrady (2005) a knihy pre deti Kde pavúky tkajú cukrovú vatu (2008), Neznášam, keď ma hladkajú po hlave (2009), Písmenkovo alebo Tam, kde pršia výkričníky (2009) a Bublinkové rozprávky (2010).
Kniha pre mládež Neznášam, keď ma hladkajú po hlave (Matica slovenská) bola ocenená prémiou Literárneho fondu za rok 2009 a v hodnotení BIBIANY sa stala najlepšou detskou knihou zimy 2009. Marta Hlušíková publikovala poviedky aj v zborníkoch pre deti Poletíme za dúhou 2, Anjelik vo vysokej tráve, Trapoška, Izba snov, Všetky pekné baby sú blondínky. Napísala divadelnú hru Výklad.
* V jednej z básní zo zbierky Rok červených moruší nájdeme verše: „Toľko kriku je okolo, že nemáme čas počúvať to ticho v nás.“ Ako sa tebe najlepšie počúva vlastné ticho?
– Podľa toho, či je zmysluplné. Väčšinou si ho vychutnávam na prechádzke so psom. Na lúke pri Rimave v tom svojom tichu vediem v sebe celé monológy. Niekedy sa rozprávam s tými, ktorým som nemala čas povedať za ich života podstatné veci. Mrzí ma, že na takéto dôležitosti človek prichádza neskoro. A potom sú tichá, ktoré sa dajú doslova vyhmatať. Tichá oslobodzujúce. Napríklad pri džezovej hudbe. Svet je dnes dosť ukričaný, neviem, čo chceme prekričať a čo si dokázať.
* Svet možno vidieť ako dobrý jedine z miesta, kde sme ho prvý raz uvideli. Tam sa i neskôr odohrávajú dejiny našej duše. Hovorí ti niečo taký zemepis a dejepis?
– Detstvo a mladosť som prežila v meste pod hradom Matúša Čáka. Vždy sa vraciam do Trenčína so sviatočným pocitom, nikdy som pupočnú šnúru so svojím mestom neprestrihla. V jednej básni v Kameňoch píšem: Váh ma tak ľahko nevydedí. Veď tam dolu, na kameňoch, ešte stále sedím... A tak aj je – moje kroky ma vždy privedú na miesta, ktoré som si označkovala kedysi dávno svojimi feromónmi: kameň obmývaný Váhom, na ktorom som počúvala, ako dýcha rieka, moruše na hrádzi, Matúšova veža na hrade, ulička pri barokovom kostole na námestí. Teraz si nespomeniem na všetko, ale pri poslednej návšteve Trenčína mi chýbali moruše môjho detstva. Vyvrátila ich vraj nedávna víchrica. Ani kameň na brehu Váhu už nie je. Prikryli ho jeho vody. A v barokovej uličke pri kostole viselo parte oznamujúce odchod môjho otca... Aj takéto bývajú návraty a ja im nevyčítam nič. V mojej mysli je ešte všetko po starom. A potom – v Rimavskej Sobote žijem takmer tridsať rokov. Je to krásne mesto s nádherným štvorcovým námestím, s alejou literátov a svojskou atmosférou. Je to môj druhý domov a dejiny mojej duše toto mesto nemôžu obísť.
* Píšeš poviedky, blízky ti je rozprávkový svet detí i poézia. Napísala si aj divadelnú hru a vydala zbierku latinských citátov. Ktorá izba v tom literárnom dome je pre teba najpriestrannejšia a kde ti je najútulnejšie?
– Nakukla som do mnohých kútov, spievala som, kreslila, rada chodila do školy. No – ťažko som sa rozhodovala, čo pôjdem študovať. A takto akosi to bolo aj s mojou literárnou tvorbou. Spočiatku som využila ponuku na vydanie slovníka latinských citátov a veľkého latinsko-slovenského slovníka. Popritom som roky písala do časopisov pre deti a ono sa to vykryštalizovalo samo: to smutné sa naskladalo do básní, tajomné do poviedok, a to čisté do rozprávok a veršíkov pre deti. Asi tu mi je najpríjemnejšie. Deti sú vzácne – vidia pravdu so zatvorenými očami. A preto by som nechcela o tento krásny svet prísť. Nevravím, že nepíšem aj pre dospelých, píšem, a veľmi rada. No pri písaní pre deti sa znovu stávam dieťaťom. Narastie mi akýsi iný jazyk, ináč hovorím, som šťastná. Je to môj svet a nedám si ho vziať.
* V knižke Bublinkové rozprávky sa dočítame: „Stačí sa zahľadieť na nejaký obrázok alebo predmet a rozprávka je na svete.“ Platí to aj pre teba?
– Samozrejme. Všetci nosíme v sebe rozprávky, len sme pri tom tempe a hektickom naháňaní na to zabudli. Niekedy sa mi zdá, že dnes je smiešne to, čo je citlivé, to, čo nás dojíma. Hanbíme sa za vlastné prežívanie krásna. Dosť ma ubíja agresivita na plátnach kín a prijednoduchosť našej televíznej zábavy. Na druhej strane viem, že mladí ľudia v sebe nosia citlivú dušu, denne som s nimi v kontakte. Atak médií je taký vytrvalý, že zanecháva stopu aj na nich. Verím však, že rozprávka zasiata do srdiečok maličkých plní svoju funkciu. Vyrásť na rozprávke je veľkou výhrou.
* Predmety zachytené len očami nemajú vždy presné kontúry. Ako dlho ti trvá obzeranie dookola, aby si mala pocit, že deťom bude v rozprávkovom lunaparku, ktorý pre ne prichystáš, hravo a bezstarostne?
– Niekedy chodím ako taký lev v klietke, cítim napätie ako pred búrkou a všetko, čo chcem dať na papier, sa prevaľuje kdesi v hlave. Inokedy si sadnem za počítač a o chvíľu je príbeh na svete. Chcem, aby deťom bolo hravo a bezstarostne, chcem, aby sa smiali. Žiadne ťuťuli-muťuli. Dieťa je môj rovnocenný partner. V mojom texte musia byť aj vážne miesta, aj miesta na zamyslenie. Až potom je tá radosť a oslobodzujúci smiech tým pravým, čo by čitateľa malo stretnúť. Neviem, ako dlho sa treba obzerať. Keď veci okolo nás žijú, stačí napísať ich príbeh.
* Každý autor má zásobu vlastných výrazov, s ktorými sa cíti dobre. Má svoj štýl. Pri čítaní Veroniky Šikulovej či Gabriely Futovej cítime akúsi mágiu a fluidum neopakovateľnosti. Ktorých spisovateľov najradšej čítajú súčasné deti? Alebo nečítajú a nepoznajú tvorcov?
– Fluidum neopakovateľnosti je to krásne medzi riadkami, čo nás uchvacuje. Pre mňa sú to texty Dušana Dušeka či Williama Saroyana. Nádherné, voňajúce človečinou. V Domčeku jedným ťahom od Veroniky Šikulovej som našla výrazy, ktoré tým, že žijem momentálne na strednom Slovensku, zostali doma, v Trenčíne. A zrazu ma prepadli spomienky na našu kuchyňu s vodovou lavičkou a teplom sporáka. Bolo mi dobre ako takému zakuklencovi, keď vonku prší a doma vonia bylinkový čaj a vanilka.
Kto je v súčasnosti najčítanejším detským autorom? Ťažká odpoveď. Ja som sa spytovala detí, aby som si len tak nevymýšľala. Menovali viacerých: Tolkien, Brezina, Pavlovič, Futová. Možno keby som sa spytovala inej skupinky, boli by to iní spisovatelia, nerada by som robila nejaké rebríčky, to je veľmi subjektívne. V každom prípade som veľmi rada, že deti čítajú.
* V detskej literatúre sa stretávame s upírizmom, s rôznymi čarodejníckymi praktikami, dokonca i s ukrutnosťami. Patria podľa teba tieto omamnosti a ohavnosti do literatúry pre deti? Alebo ich treba privykať už od malička na zlo?
– Ako výstižne si sa vyjadrila: omamnosti. Nie som síce vyznavačom upírskych príbehov, ale obhajujem právo na tiché napäté bátie sa detského čitateľa. Na tie omamné chvíľky, ktoré sú vzrušujúce a zároveň milosrdné tým, že možno hocikedy zatvoriť knižku. Napokon, aj niektoré Dobšinského rozprávky sú kruté – brat bratovi vylúpi oči či macocha v snahe nasýtiť muža poľovníka schytí nôž, odreže si prsník a hodí ho do omáčky. To boli pre mňa kedysi šoky. Mňa však desí niečo iné – fakt, že toto už dnes pre dieťa žiadnym šokom nie je. Denne je konfrontované s večernými televíznymi správami. Vraždy, krádeže, havárie, prírodné katastrofy. Pamätám sa, ako som sa kedysi dávno, v rokoch studenej vojny, ako dieťa pýtala otca, či to, čo hovoria v rádiu, je rozprávka alebo je to naozaj. A on mi povedal pravdu. Bola to jedna z najväčších tráum môjho detstva. Akou traumou sú dnešné udalosti vo svete pre dieťa, ani nechcem domyslieť. Možno je to ten najhorší scenár: žiadnou. Zlatí upíri, zlatý Dobšinský.
* Čo môžeme nájsť v tvojej zázračnej taške, do ktorej zbieraš nielen rozprávky pre deti?
– Leží v nej rukopis Krkavce – poviedky, ktoré sú na rozdiel od Záhrad oveľa osobnejšie. Potom tam ticho sedia verše, v ktorých cez mojich blízkych nachádzam seba viac, ako si myslím. Ešte nikdy som nad svojimi básňami toľko nepochybovala. Raz mám pocit, že nemôžem zmeniť ani slovíčko, a raz ich ukladám na dno, aby ešte dozreli. V „mojej taške“ by sa ešte našli texty pre deti – rozprávanie prváka Maťa Čo baby nedokážu a Rinkine príbehy v najmenšej indiánskej osade na svete Môj dedko Rýchly šíp a ja. Vlastne už tam nie sú, poslala som ich do sveta. Ale sú tam ešte nedokončené Vežovníčkove dobrodružstvá a básne pre deti Veršohubky. O najnovšom rukopise radšej nebudem hovoriť, lebo z vlastnej skúsenosti viem, aké je to, keď roztrúbim do sveta, na čom pracujem. Vtedy cítim, že som svoj text zradila a trvá to poriadne dlho, kým sa s textom opäť stotožním.
* Detská literatúra je tak trochu dobrodružstvom, v ktorom sa stretávajú dve vnútorné krajiny – zázračná a skutočná. Od pedagóga sa vyžaduje orientácia skôr na krajinu skutočnú, reálnu. Aká je tvoja pozícia pri takomto strete?
– Odjakživa mám rada zmenu a prelety z krajiny reálna do sveta zázračna. Sú tým najlepším, čo ma mohlo stretnúť. Áno, pedagóg čelí toľkej realite, až by sa jeden čudoval. Vyučujem literatúru, a tak mám veľkú výhodu. Na hodinách sa dostávame do sveta fantázie, dekódujeme symboly, domýšľame si príbehy medzi riadkami. Viem, že mladí ľudia čítajú oveľa menej, ako sme kedysi čítali my. Je to pochopiteľné, veď internet je médium, ktoré sa dnes nedá prehliadnuť. Preto sa snažím, aby sme na hodinách predovšetkým čítali a rozprávali sa o tom. Niekedy natrafím na text ako na drahocennú žilu, v triede ho prečítam, a potom je dlho ticho. Také, že počuť padnúť špendlík. Naposledy sa mi to stalo v maturitnom ročníku, keď som študentom pri učebnej látke o magickom realizme prečítala na úvod hodiny list Gabriela G. Márqueza.
* Spisovateľ vysiela svoje posolstvá medzi ľudí. Žiješ v malom meste. Cítiš nejakú spätnú väzbu, ktorá by ťa pri literárnej tvorbe stimulovala?
– Spätná väzba je pre mňa skladačkou, ktorá až časom začína nadobúdať svoje kontúry. Niekedy som prekvapená, ako môže text zasiahnuť. Až do istej chvíle som si poriadne neuvedomovala fakt, že moje verše v knihe mi už nepatria, že sa odtlačia v čejsi duši. Raz ma zastavil môj študent a hovorí: Mama čítala vaše básne a plakala pri nich. Až som sa zľakla týchto slov. Úplne ma to ochromilo. Uvedomila som si, aká je sila slova. Veľmi uvážlivo treba vyberať zrnká, z ktorých chceme niečo napiecť. Pre deti píšem preto rada, lebo majú výnimočnú schopnosť zúročovať posolstvá. Zázračno je pre ne svetom, z ktorého nevykročia, ak nechcú. Nedávno mi deťúrence prichystali vítačku Bublinkových rozprávok. Jedno dievčatko ku mne nenápadne pristúpilo a pohladkalo ma po rukáve. Ja si tuším ani neviem predstaviť úprimnejšiu spätnú väzbu so svojím čitateľom. To je stimul, ktorý sa nedá ničím vyvážiť.
Hana Košková
