Modré hory sú pre mňa najmä album Big Beat (Slnko records 2013), ktorý mám stále v telefóne a keď som ho kúpil, nešiel som do školy, ale vychutnať si tých trinásť trekov na Slavín. Modré hory knižne sú Dobré slohy (Artforum 2016), ale aj Beneho texty v útlom zošitku Slovenčina pre samoukov / Spam Poetry (KK Bagala 2011) a Lyrikova básnická zbierka Naničhodný poet (Diverzita 2016). Modré hory sú Marián Bene Benkovič a Pavol Lyrik Remiáš.
Poďme si na úvod trochu zakonšpirovať, to sa teraz nosí – čo majú Modré hory spoločné s Austráliou a čo s Ivanom Štrpkom a Dežom Ursinym?
Bene: Jediný skutočný príbeh názvu Modré hory je uvedený v našej knižke, ktorá vyšla minulý rok v Artfore – odkazuje to na jednu zbierku kórejskej zenovej poézie, ktorú Paľo čítal, z čoho vznikol úplne náhodou názov jedného foldra v jeho počítači, a ten sme použili potom, keď sme v nejakom návale začali robiť veľmi veľa pesničiek. A čo sa týka Ivana alebo Deža, tak – ten odkaz primárne na nich nebol, aj keď, samozrejme, Modrý vrch máme radi kvôli obom. Pred desiatimi rokmi, keď sme robili prvé skladby s tým, že nahráme 50 cédečiek a rozdáme ich kamošom, by nám nenapadlo ani v najdivokejších snoch, že sa niekto bude pýtať na túto spojitosť.
Ale potom ste vydali album Big Beat, ktorý túto konšpiráciu celkom podporuje...
Lyrik: Lebo to bol bigbít ako štýl? No, to sú naozaj všetko náhody – čo vlastne ukazuje, aký je svet konšpirácií, že sa vo väčšine prípadov nezakladajú na pravde. Najmä tie, ktoré kolujú v našich končinách. Čiže naozaj aj táto konšpirácia sa ukazuje iba ako konšpirácia.
Bene: V tom názve išlo iba o obyčajnú blbostičku, že v hip-hope sa hudba volá beat a že my zbožňujeme tých ľudí, ktorí nám dodávajú to niečo, cez čo my rozprávame a bol to kvázi tribute všetkým tým ľuďom, čo nám dodali beaty, že nám dodali big beaty.
Lyrik: A k takýmto slovným hračkám u nás netreba chodiť ďaleko.
V knižke Dobré slohy čitateľ nájde najprv debut Modré hory a hneď vzápätí zatiaľ posledný album Big Beat – ako vidíte vývin vašej poetiky? Mne sa zdajú tie prvé texty také urozprávané, neučesané – čo má tiež svoje čaro – tie ďalšie sú vypilovanejšie.
Lyrik: Odpovedal by som odkazom na ďalší album, ktorý robíme, má názov Luxus Klan a dúfame a veríme, že vyjde na jeseň tohto roku – čiže my máme možnosť sa na to pozrieť z perspektívy ďalších štyroch rokov a je pravda, že vždy dochádza k istému posunu a vo vybrúsenosti a úspornosti teraz zachádzame ešte ďalej. Myslím si, že je to prirodzená evolúcia – začali sme z takého výtrysku radosti, že sme sa vôbec s Benem našli, že si rozumieme v textoch a rape, z toho živelne vznikali veci a neskôr, samozrejme, aj my samých seba poznávame cez tvorbu, takže túto teóriu, ktorú si načrtol, by som podporil...
Čiže smerujete k nejakému zenovému haiku hip-hopu?
Lyrik: Nevieme úplne, k čomu to smeruje, ale je to asi čím ďalej, tým menej uvravené a vieme presne, čo asi chceme riešiť. Stále si ale myslím, že je tam dostatok toho elementu, že sú to také – ako to my nazývame – „bláboly“.
Bene: Každopádne, keďže toto je rozhovor pre literárny časopis, veľmi lahodí nášmu egu, keď otázka znie tak, že na druhom albume sú tie texty menej ukecané ako na tom prvom – keby to bolo naopak, asi sme niečo neurobili dobre.
Lyrik: Dovolím si ale poznamenať, že predsa len toto nie sú básne v tom pravom slova zmysle, ale texty, ktoré majú určitú formu a mali by mať nejaký rozsah, pretože skladby majú nejakú dĺžku, takže aj toto tu hrá rolu...
Bene: Hýbeme sa v nejakých mantineloch – my ich osobne máme veľmi radi, lebo kebyže nemáme mantinel, tak neviem, či by sme písali 120-veršové alebo 4-veršové slohy...
Lyrik: ... a v Big Beate sa to už skoro stalo, jemne boli posunuté mantinely a Bene dal vyše 40-riadkovú slohu – čo je ale super, lebo to koncept vyžadoval. Ale nemáme problém „grafomaniačiť“.
Takže možno to nebude zen haiku, ale nejaký rapový epos.
Lyrik: Ak hovoríme o albume, ktorý pripravujeme – Luxus Klan –, tak určite nie epos, sú to klasické veci, pesničky, ani to nie je nejaký globálny koncept, skôr mikrokoncepty, takže stále ako keby pokračujeme v tom, čo sme začali pred desiatimi rokmi.
Bene: Len pevne veríme, že za tých desať rokov sa aj naše písanie a vôbec prístup k tomu a celková produkcia skladieb nejako posunuli – ale toto je vec, ktorú musí posúdiť poslucháč.
Čo zmena paradigmy z hudby na literatúru?
Lyrik: U mňa sa toto rozvinulo do podoby knižky a pokiaľ viem a môžem to povedať, tak u Beneho sa to tiež rozvíja do podoby jeho knižky, ktorú pripravuje.
Bene: Lyrik vydal podľa mňa veľmi peknú zbierku – naozaj zbierku básní, kde nie sú použité žiadne texty – a myslím si, že pritom zvolil úplne inú cestu a ani jednu z tých básní si neviem predstaviť ako text, a to nie je zlé, je to super, len vidím, že keď písal tú knihu, pristupoval k tomu tak, že píše zbierku básní.
Lyrik: Tak, presne. Dík.
Bene: A ja mám rozpísanú nejakú dlhšiu formu, s ktorou sa už trápim pár rokov a v posledných mesiacoch sa k tomu vraciam a škrtám a možno to tiež raz niekedy dokončím a tiež k tomu pristupujem ako k niečomu úplne inému. Píšeme primárne texty, ale Palino si už odskočil k Naničhodnému poetovi a možno – ak vytrvalosť dá – tak aj ja si odskočím k niečomu, nazvime to novelou.
Vy a literatúra? Inšpiračné zdroje? Obľúbení autori?
Bene: Keďže som sa narodil v Československu, tak aj českú scénu beriem za svoju a mám veľmi veľmi veľmi veľmi veľkú slabosť pre Jana Těsnohlídka, je pre mňa veľmi zábavné čítať jeho veci, a to príliš veľakrát – a on je jeden z tých, pri ktorých si príliš veľakrát poviem, že som naňho nasratý preto, že to napísal on a nenapísal som to ja.
Lyrik: Ja som vyrastal v Prievidzi, mali sme tam literárny klub a veľmi rád som mal povedzme Ondreja Čiliaka. A keď som bol už na výške, tak Andrej Hablák a – ja si neviem spomenúť na tie mená, tyvole, môžem ti potom poslať mená – Lucia Eggenhoferová, Martin Hattala, mal som slabosť pre poéziu môjho kamoša Michala Briadku, ktorý už nepíše... a Bene je môj obľúbený básnik, aj keď si to nepripúšťa, ale on sa so mnou o tom hádať nebude.
Bene: Každopádne, čo sa týka kníh – knihy sú super, asi 80 percent toho, čo čítam, je beletria, väčšinou svetová. Jasné, že v puberte sme čítali všetkých tých beatnikov a máme to radi a furt to v nás niečo vyvoláva, no pre mňa je v súčasnosti najlepším žijúcim spisovateľom Paul Auster, ktorého naozaj nekriticky obdivujem a mojím najobľúbenejším nežijúcim spisovateľom je Márquez a v poslednej dobe – i keď priznávať to v literárnom časopise môže byť ponižujúce – som prepadol knihám o behaní, v ktorých vychádza veľa skvelého čítania.
Lyrik: Ja teraz počúvam audioknihu Terryho Pratchetta, mám rád fantasy a sci-fi a potom mám rád literatúru faktu, beletriu čítam menej. Ale naozaj, keďže som sa teraz pripojil k Benemu v behávaní a motivuje ma to, tak mi podaroval jednu knihu o behaní a – je naozaj dobre napísaná. A to je pôžitok, čítať dobre napísanú knihu o behaní – ale to sa podarí väčšinou vtedy, keď si nejaký dotyčný megasuperskvelý športovec prizve na pomoc človeka, ktorý písať vie a ten napíše to, čo športovec chce. Bene totiž mal – podľa toho, čo mi hovoril – možnosť čítať aj knihy, ktoré sa nedajú čítať, a to aj napriek tomu, že ten bežec je vynikajúca, úžasná osobnosť. Možno by sme teda mohli rozlišovať medzi dobre a nie dobre napísanými bežeckými knihami...
Bene: Ale tak... to by sa dalo aj o obyčajnej knihe.
Čo vnímate ako neuralgický bod súčasnej spoločnosti? Vaše texty sú istým spôsobom spoločensky angažované, aspoň niektoré.
Lyrik: Je to nevyhnutnosť žitia v globálnom kontexte – nemôžeme uvažovať tak, že „tu je nejaké Slovensko“, „tu je iba nejaká Európa a ostatné nás nezaujíma“, alebo na druhej strane, že „toto je iba Uganda, to nás nezaujíma“, pretože všetko je veľmi prepletené. Musíme teda na svet nazerať v kontexte globálnom, inak nás to zabije.
Bene: Súhlasím.
Odráža sa to aj v historických témach, ktoré si občas vyberiete? Shimabara, Bastogne, prípadne Nový svet, tam je to také explicitnejšie.
Lyrik: Skôr to vidím tak, že my sa určite nechceme pri koncipovaní a tvorbe albumov nudiť, najmä ale nechceme, aby to nudilo poslucháča – a keby stále počúval iba dvanásť trekov o povaľovaní sa v kaviarni, tak by to nebolo ono. Takže jedného dňa som povedal Benemu, či neurobíme vojnový trečík a on povedal, že „oukej, urob to ty“ a vtedy som trénoval japonský šerm a urobili sme trek Shimabara – vybral som si jednu konkrétnu udalosť, ktorú som si ešte lepšie naštudoval a o cvičení s mečom som už vedel, o čom to je. A potom sme pokračovali v tomto kontexte a ja som práve pozeral seriál Band of Brothers a preto Bastogne. Vojna, žiaľ, tvorí masívnu súčasť histórie, a preto je úplne prirodzené, že má miesto na našich albumoch, keďže sa zaoberáme životom ako takým a okrem tej každodennosti si sem-tam uletíme aj k takejto reminiscencii globálnejších udalostí.
A čo ten Nový svet?
Bene: Text Nového sveta bol napísaný ešte predtým, ako vznikol napríklad Bastogne – Nový svet sme písali chvíľu po vydaní prvého albumu, len potom sme to nechali v šuflíku.
Lyrik: Myslím si, že mňa a Beneho zaujíma evolúcia ako taká – hoci nehovorím, že som úplný ateista –, a preto ju vo svojom svetonázore reflektujeme. My sme to v tom treku akoby vrátili naspäť, hovoríme o tom, že vždy nám hrozí to, že keď niečo dobre neuchopíme, skončíme opäť v totálnom praveku.
Bene: Ja pevne verím, že či už Bastogne, Shimabara, alebo hocičo, tak je v našich textoch jasne čitateľný náš svetonázor, či už to, že sme pacifisti, alebo to, že si nemyslíme, že niektorý človek je viac ako iný človek a podobne – to my dávame viac-menej do každého textu...
Lyrik: ... a volá sa to ľudskosť.
Potrebuje svet poéziu, rap, hip-hop?
Bene: Ja by som v prvom rade povedal, že to potrebujem ja – znova sa vraciam k tomu, ako sme pôvodne plánovali mať tých 50 cédečiek napálených a rozdať to kamošom a teraz to, našťastie, už robíme trocha vo väčšom, ale furt je to u mňa vnútorná potreba písať, takže neviem, či to potrebuje svet, jasné, že by bolo krásne povedať, že áno, ale primárne ide o to, že ma to setsakramentsky baví a môj život by bol podstatne prázdnejší, kebyže nemám písanie.
Lyrik: Ja osobne mám rád také šimranie tajomna a magické veci a jednou z nich je určite aj slovo a vôbec práca so slovom a s obrazmi, ktoré nejak ovplyvňujú moje vnímanie – a túto prácu stále považujem za veľmi magickú a tajomnú, takže pre mňa to je veľká vec.
Bene: Múdro. A tak, ako som hovoril, že potrebujem písanie, tak je pre mňa nepredstaviteľný život bez čítania – a to je úplne jedno, či sa rozplývam nad novou knihou Austera alebo čítam fantasy od Petra V. Bretta alebo čítam o behaní s Keňanmi. Popri tých úplne jednoduchých veciach, ako je vysedávanie v kaviarňach alebo behanie, alebo hocičo iné, je aj čítanie úplne super strávený čas.
Matúš Mikšík
