Rozhovor s autorom literatúry faktu a publicistom Milanom VÁROŠOM

Hľadač stratených pokladov

Rozhovor s autorom literatúry faktu a publicistom Milanom VÁROŠOM

Ponovembrový šéfredaktor týždenníka Život Milan Vároš (nar. 30. marca 1937) dosiahol s kolegami za poldruha roka niečo nevídané: náklad 72 000 výtlačkov zvýšil až na 265 000 výtlačkov. Za najnovšie (dvojzväzkové) knižné dielo Stratené slovenské poklady ho odmenili piatimi prestížnymi cenami (Vianočná cena Matice slovenskej, Cena Klubu spisovateľov literatúry faktu, hlavná Cena Literárneho fondu za vedeckú a odbornú literatúru, medzinárodná hlavná Cena E. E. Kischa a Cena ministra kultúry Slovenskej republiky. Týmto dielom sa „pán novinár“ prepracoval medzi „pánov spisovateľov“ literatúry faktu a „pánov historikov“.

* Už vyše štyridsať rokov sa venujete predovšetkým téme poklady – Osudy zlatých pokladov, Poklady smrti, Vraky plné pokladov, Stratené slovenské poklady. Čitateľ by si myslel, že ste sa narodili a vyrastali v paláci obklopený drahocennými vecami. Opak bol však pravdou. Čo vás fascinovalo na pokladoch a prečo sa príbehy o pokladoch stali vašou životnou témou?

– Zlaté poklady, výtvarné diela – umelecké poklady a iné poklady – to sú vzrušujúce témy, neraz zahalené tajomstvami, polopravdami, legendami a pri mojich témach aj „komunistickými nepresnosťami“. Preto som zmapoval osud ruského štátneho pokladu, ktorý roku 1918 ukoristili česko-slovenskí legionári, drámu zlatého pokladu Slovenskej republiky po vypuknutí SNP, nezvyčajný príbeh šperkov a iných vzácností kruto prenasledovaných slovenských židov, tajomstvo najväčšieho historického pokladu českého národa – korunovačných klenotov pri ich úkryte v Žiline roku 1938... A v Stratených slovenských pokladoch neznáme skutočnosti o našich umeleckých dielach a pamiatkach v zahraničí. Dve moje knihy o pokladoch vyšli v češtine, poľštine, srbčine a rumunčine, pokladám to za úspech slovenskej literatúry faktu.

* Po knižnom debute Hitler žije, chyťte ho (1964) ste vydali knihu Osudy zlatých pokladov (1967). Pútavo ste priblížili dramatické príbehy drahocenností, neraz ich veľmi záhadné zmiznutie. Podklady ste nehľadali len v archívoch, ale  navštevovali ste ešte žijúcich svedkov udalostí najmä z obdobia druhej svetovej vojny. Boli to citlivé témy, ľudia vám bez problémov hovorili o svojich zážitkoch?

– Stretol som sa s viacerými osobnosťami, ktoré si neprávom odsedeli dlhé roky v komunistických väzeniach. Napríklad pán profesor Imrich Karvaš, guvernér Slovenskej národnej banky bol vo väzení v rokoch 1939 – 1944, najprv ho uväznili nemeckí fašisti a potom naši komunisti. Originálne dokumenty, ktoré mi dal, som nedávno odovzdal terajšiemu guvernérovi Národnej banky Slovenska. Boli to ohromujúce informácie a som rád, že ich uverejnením som prispel k rehabilitácii tohto vlastenca a aj k zvýšeniu jeho žobráckeho dôchodku aspoň na mizerný dôchodok.

* V 60.  rokoch ste získali veľmi dobré meno novinára i spisovateľa. Okrem knihy Osudy zlatých pokladov zaujali aj vaše reportáže v Smene a Smene na nedeľu najmä v súvislosti so Štefánikom, ale i rozhovory o 50. rokoch so všemocným ministrom bezpečnosti Karolom Bacílkom či historikom Ľudovítom Holotíkom. Po nástupe normalizácie ste boli jedným z troch publicistov, ktorých ako prvých  vyhodili z redakcie a mali ste zákaz publikovať. Ako ste sa vyrovnávali s touto krivdou?

– Ťažko, o to ťažšie, že pochádzam z mnohočlennej proletárskej rodiny. Nemohol som publikovať dvadsať rokov, no písať mi nemohli zakázať, klepkal som si naďalej na  písacom stroji... A tak hneď po zmene režimu mi vyšla kniha Posledný let generála Štefánika a podstatne rozšírené vydanie knihy Osudy zlatých pokladov. Knihou o Štefánikovi som trošku prispel k jeho návratu do učebníc bez komunistických prívlastkov a obvinení. Ešte pred tým som dokázal Ľudovítovi Holotíkovi, riaditeľovi Historického ústavu SAV a členovi ÚV KSS, falšovanie archívnych dokumentov o tejto najväčšej postave našich novodobých dejín. Som hrdý, že rukopis tejto knihy vyhral francúzsko-česko-slovenskú literárnu súťaž, jej výsledky oznámil v Černínskom paláci v Prahe slovenský diplomat Ľubomír Moncoľ.

* V období normalizácie ste napísali aj knihu Vraky plné pokladov, ktorú vám vydali vo vtedajšej Juhoslávii. Trvalo takmer dve desaťročia, kým sa kniha dostala do rúk slovenskému čitateľovi...

– Vraky plné pokladov som takisto napísal počas nedobrovoľného  autorského odmlčania. Doma nemohla vyjsť, Karol Hulman a najmladší akademik v Európe Viliam Plevza, akademik dejín KSS a KSČ, do mňa kopali na stranách Pravdy a Miloš Marko v knihe Čierne na bielom, a tak tá kniha vyšla v zahraničí. To, že som nemohol publikovať, rovnako ako stovky iných, bolo v rozpore s vtedy platnou Ústavou ČSSR. A boli to najproduktívnejšie roky nášho žitia, žitia Slava Kalného, Vlada Babniča a mnohých ďalších mojich priateľov, kolegov, našej udupanej generácie...

* Po páde komunizmu ste opäť zasadli za redakčný stôl, boli ste šéfredaktorom Života a Rodiny a začali ste znova publikovať. Okrem reedícií vám vyšli aj nové knihy – Posledný let generála Štefánika (1991, 1994), Putovanie za krajanmi (1995, 1997), Záhada nesmrteľnej milenky (2006) a najnovšie dvojzväzková kniha Stratené slovenské poklady (1. diel Osudy umeleckých pamiatok šľachty a panovníkov, 2006, 2. diel Osudy našich umeleckých diel a pamiatok (najmä v maďarských múzeách a galériách), 2007). Zozberali ste bohatý materiál o vzácnych slovenských pamiatkach, ktoré zmizli bez stopy alebo často podivuhodnými cestami sa dostali za hranice Slovenska a tam sú  vystavené v popredných múzeách a galériách, alebo sú v depozitoch. Museli ste byť aj akýmsi umeleckým  detektívom...

– Podklady na Stratené slovenské poklady som zbieral desaťročia a výsledok môjho pátrania je takmer 1 400 rukopisných strán doplnených 2 300 dokumentárnymi ilustráciami, z ktorých väčšina nebola u nás ešte publikovaná. Som rád, že recenzenti a členovia viacerých komisií pre udeľovanie najprestížnejších literárnych cien si to všimli a ocenili. Aj pán minister kultúry. Aj významné osobnosti našej kultúry – Milan  Rúfus, Jozef Markuš, Drahoslav Machala, Anton Blaha a iní,  niektoré ohlasy sú uverejnené v druhom zväzku. Som hrdý aj na to, že hlavnú Cenu Literárneho fondu za vedeckú a odbornú literatúru mi odovzdali univerzitný profesor Jozef Čársky a bývalý riaditeľ Historického ústavu SAV Valerián Bystrický.

* V čom vidíte hlavný význam tejto knihy?

– Je to prvé a dosť podrobné zmapovanie našich umeleckých diel a pamiatok v cudzine. Pán minister kultúry Marek Maďarič mi v srdečnom rozhovore oznámil, že bude iniciovať vznik komisie MK SR, ktorá bude mať na starosti vypracovanie podkladov na medzivládne rokovania o návrate slovacík zo zahraničia a mňa vymenuje za jej člena. Toto pokladám za ďalšiu a najvyššiu cenu, za „vysoké štátne vyznamenanie“ nielen pre mňa, ale ešte viac pre Maticu slovenskú, jej vydavateľstvo, martinskú Neografiu, MUDr. Ľuda Pavla, ktorý podporil vydanie mojich dvoch prekrásnych kníh, ak hovorím, že tie knihy sú prekrásne, tak hovorím o práci Igora Imra a ostatných grafikov.

* Spisovatelia literatúry faktu sú často nedocenení odborníkmi. Historici sa akosi zvrchu pozerajú na popularizátorov histórie a mnohí stále neberú na vedomie, čo pozitívne pre poznanie dejín urobil napríklad Pavel Dvořák alebo aj vy. Za dvojzväzkové  dielo o našich umeleckých pamiatkach ste získali mnohé prestížne ocenenia. Čo pre vás  znamenajú?

– Inšpiráciu, chuť do ďalšej práce, pátrania, doplňovania bielych stránok našej histórie... A k tým, čo sa na túto prácu pozerajú zhora: pracovník Historického ústavu SAV písomne neodporučil pre SAVOL finančnú podporu, a teda ani vydanie môjho rukopisu Stratené slovenské poklady, pozastavil sa nad obrovským počtom ilustrácií. Tieto ilustrácie neboli priložené k rukopisu,  teda ich  nevidel. V knihe o umení nemajú byť ilustrácie?! Ak jemu za spoluautorstvo v niekoľkých zborníkoch univerzitní profesori, doktori vied a iní uznávaní odborníci a členovia komisie Literárneho fondu pre udelenie hlavnej Ceny za vedeckú a odbornú literatúru udelia toto vysoké ocenenie, prídem mu podať ruku.

* Po návšteve Britského múzea v Londýne som vám zo žartu povedal, že vás asi nepustia do Veľkej Británie, pretože by ste mohli napísať knihy o stratených gréckych, egyptských, čínskych a ďalších pokladoch, o všetkých, ktorými sa pýši táto svetová zbierka. V súčasnosti sa diskutuje, či ich Briti vystavujú oprávnene, či by sa nemali vrátiť do krajín pôvodu, pretože ich vyviezli často nie korektným spôsobom. Na druhej strane je čiastočne oprávnený názor, že Briti takto zachránili nesmierne vzácne pamiatky, pretože, ak by ich nevyviezli, mnohé by asi boli zničené. Dá sa to aplikovať aj na slovenské pamiatky?

– Kedysi do istej miery áno, ale dnes už nie, veď monarchia je minulosťou a my máme vlastný a suverénny štát. Mimochodom v úvode 2. zväzku túto knihu s úctou venujem konkrétnym vynikajúcim maďarským reštaurátorom, ktorí zachránili naše prekrásne gotické oltáre a iné artefakty, svojou krásou vyrážajú dych aj ateistom. A súčasne im a ďalším menovaným odborníkom pripomínam, že vzácne slovaciká sú v maďarských múzeách a galériách už vyše storočia. Naši predkovia ich nedarovali a nepredali, sú naše, je to  nezvyčajné a posvätné dedičstvo!  

* Aké sú vaše ďalšie literárne plány?

– Končím ďalšiu rozsiahlu prácu Osudy (aj slovenských) umeleckých diel – v  dvoch zväzkoch. Jozef Markuš, predseda Matice slovenskej, chce, aby prvý zväzok vyšiel na budúci rok. V tejto práci opisujem zásluhu Milana Hodžu, ktorý sa ako minister a neskôr predseda vlády v Prahe zaslúžil o záchranu chýrnej Dürerovej Ružencovej slávnosti pre hlavné mesto Československej republiky, mnísi zo Strahova ju chceli predať Nemeckému národnému múzeu v Norimbergu. Dramatický bol osud u nás úplne neznámej umeleckej zbierky Karola Kuffnera, majiteľa cukrovaru v Galante a kaštieľa v Sládkovičove, v jeho záhrade je zdevastované mauzóleum Kuffnerovcov – dielo M. M. Harminca. Raoul Kuffner, Karolov syn, bol manželom svetoznámej maliarky Tamary de Lempickej, jej obrazy sú v najpoprednejších európskych múzeách a galériách. Skromne sa nazdávam, že zaujímavá je aj kapitola o amerických zberateľoch, ktorí kúpili stovky diel starých majstrov v Európe, sú aj vo svetoznámom Guggenheimovom múzeu v New Yorku, jeho riaditeľom bol 27 rokov bratislavský rodák Thomas M. Messner, koncom minulého roka som sa s ním stretol spolu so sochárom T. Bartfayom, exprezidentom R. Schusterom a inými.

Ján Bábik

Text pod foto:

Minister kultúry SR Marek Maďarič odovzdal Milanovi Várošovi už piatu cenu za dvojzväzkové Stratené slovenské poklady

Text pod list:

Vysoké ocenenie dostal M. Vároš aj od velikána našej kultúry Milana Rúfusa