Rozhovor s básnikom, prozaikom, prekladateľom, publicistom a vydavateľom Rudolfom ČIŽMÁRIKOM

Ak mám byť slávny po smrti, tak si ešte počkám

Hovorí básnik, prozaik, prekladateľ, publicista a vydavateľ Rudolf ČIŽMÁRIK

Rudolf Čižmárik (1949) po skončení štúdia estetickej výchovy a slovenského jazyka na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave  (1972) pôsobil ako redaktor Čs. rozhlasu, neskôr redaktor a vedúci redaktor oddelenia kultúry denníka Pravda a zástupca šéfredaktora, riadiaci zmenár Tlačovej agentúry Slovenskej republiky a riaditeľ Knižnej distribúcie Hrebenda a Domu slovenskej literatúry Národného literárneho centra. Vydal básnické zbierky Kamenné úžasy (1970), Krehká (1973), Stvorenie slnka (1977), Variácie (1980), Umývanie vody (1985), Obyčajný život (1986), Obojstranný zápal sŕdc (1988), Horiaca ruža – Die brennende Rose (1995), Vôňa tela, vôňa slov (1999) a Putovanie k Styxu (2005), knihy próz Rozhovor so Svetlanou (1976), Portrét pekára (1982), Press a stres (1997), V Gaštanovom hájiku (2001), zbierky pre deti Hrdličky (1974) a Pes do vrecka (2005) a viacero literárnych scenárov a rozhlasových hier. Vyšli mu dva výbery z poézie: Akordy krvných strún (1989) a Nahé nohy (2004). Prekladá poéziu, prózu a venuje sa publicistike. Výber z nej uverejnil v knihe esejí Dvojaký život (2004). Získal Cenu Masarykovej akadémie umení v Prahe (1994), Európsku medailu Franza Kafku (2000), ocenenie Osobnosť Petržalky 2004 a Európsku cenu Galérie Miro TREBBIA 2004 . V súčasnosti pôsobí v slobodnom povolaní a je majiteľom vydavateľstva Alexandra.

·        Tematicky i žánrovo sa vaša tvorba uberá viacerými smermi. Plynulé prechody z poézie do prózy, z literatúry pre dospelých k detským čitateľom predpokladajú zvýšené nároky na autora. Nepostihuje vás pritom syndróm istej tvorivej rozpoltenosti, s ktorým zápasí nejedna citlivá spisovateľská duša?

– Myslím si, že to nie je rozpoltenosť, ale hľadanie istej najvhodnejšej formy, ako sa vyjadriť k tej-ktorej téme. Predsa sú témy, ktoré sa lepšie zobrazia v poézii ako v próze a naopak. Veď tzv. dvojdomých autorov v slovenskej literatúre nie je málo. Za všetkých spomeniem aspoň prozaika Rudolfa Slobodu a jeho básnickú zbierku.

·        Prezentovať sa v literatúre originálnymi myšlienkami začína byť pre dnešných autorov čoraz náročnejšie. Vám sa podľa názoru kritikov podarilo objaviť veľké témy poézie svojským spôsobom…

– Nie som si tým taký istý. Keď si uvedomujem tých takmer štyridsať rokov v literatúre, všeličo mi prichádza na um. Na druhej strane ani ja som v mladosti v recenziách nešetril starších autorov. Keď som listoval v bibliografii, ktorú vydala knižnica v Galante k mojej päťdesiatke (1999), uvedomil som si, že som niekoľkým autorom v zápale mladíckeho odmietania ublížil. Napokon, len čo vyjdete z vlastnej intimity, musíte rátať s tým, že zostanete aj nepochopený. To nie je v literatúre nič nové. Ani vo výtvarnom umení. Vezmite si geniálneho van Gogha.  

• A po čom túži jeho srdce boľavé? / Po žene-básni / vždy, keď sa zasní / za nocí, ktoré miznú v diaľave... Vo vašich veršoch sa často objavuje motív nazerania na svet cez sny, prostredníctvom ktorých znásobujete silu subjektívnej výpovede. Rád snívate?

– Stále tvrdím, nie po prvý raz, že možno skutočný život žijeme práve vo sne. Keď sa v ňom udeje čosi pekné, môžeme spomínať, keď niečo škaredé, tak okrem prípadného spotenia sa a uvedomenia si, že je to preč (a ten pocit uľahčenia), sa nič zlé nestane. Svet snov inšpiroval nielen básnikov, a to teda znamená, že má v našom živote svoj význam. Pre Freuda bol sen čímsi celkom iným ako pre toho, kto ho neanalyzoval, ale príjemne si ho užil. Veď naša existencia na tomto svete je striedanie sna a reality. Nezapisujem si sny, ale viem, že veľa mojich básní vzniklo vlastne z takého snívania – niekedy aj s otvorenými očami. To je taký paradox. Básnik by mal chodiť po svete s otvorenými očami, ale len čo ich privrie, vidí možno ešte viac. A keď už sme pri tom, nemal by tie oči odvracať od toho, o čom by mal písať teraz, keď už by nemala byť ani autocenzúra.  

·        V poslednom období sa orientujete čoraz viac na detského čitateľa – či už prostredníctvom pôvodnej alebo prekladovej tvorby. Možno za tým hľadať túžbu po opätovnom návrate do detstva a objavovaní čarovných vecí s ním spojených?

– Preložil som veľa titulov z literatúry pre deti (hoci viaceré len s krátkymi textami), napísal som len dve knižky. Mám štrnásťročného vnuka a trojročnú vnučku, tak som sa zamyslel nad tým, čo by som mohol pre nich urobiť. Na nič múdrejšie som neprišiel. Najmä vnučke nechcem kupovať bábiky, ale nosím jej knižky a jahody.

·        Pomáhajú vám skúsenosti básnika a prozaika pri prekladateľskej práci, nachádzate vďaka nim spoločnú reč s autormi pôvodných textov ľahšie a prirodzenejšie?

– Moje skúsenosti mi určite pomáhajú, ale autori ma obohacujú. Raz som na nejakej besede povedal, že moje celoživotné bohatstvo tkvie v tom, že som poznal veľa skvelých ľudí, umelcov, ktorí už nie sú medzi nami, ale jediné cesty po ktorých sa vraciame, sú spomienky. Nenájdete na nich nič, čo nebolo. Prekladal som diela, ktoré mi ponúkli vydavateľstvá, aj také, ktoré som si chcel urobiť sám. V slovenskej literatúre, vari len s výnimkou A. Plávku, prekladali všetci básnici. Je to pasia aj pasovanie sa s veršom.

·        Intenzívne vás zamestnáva otázka vzťahov a medziľudskej komunikácie, často sám vyhľadávate spoločnosť ľudí. Je vám bližšia pozícia tichého, vnímavého pozorovateľa alebo skôr aktívneho komunikátora?

– Nikdy som nemal rád samotu a pohyboval som sa medzi ľuďmi, lebo som vedel, že isté veci ma obohatia viac, ako keby som ich vnímal v samote. Naučil som sa počúvať a až potom hovoriť. Priatelil som sa so staršími spisovateľmi, lebo od nich som mohol viac získať. Vzťah k mojim rovesníkom bol trochu iný, ale nie negatívny. A dnes zase rád komunikujem s mladými autormi, lebo to potrebujú. Ešte si pamätám, ako som ako mladý chlapec klopal na dvere známeho básnika. A nevyhodil ma.

·        Na Slovensku toľkokrát osvedčené príslovie hovorí, že nikto nie je doma prorokom. Aj vám akoby sa dostávalo výraznejšieho uznania viac za hranicami ako doma. Ocenenia, publikovanie v cudzojazyčných antológiách, pozvánky na zahraničné prezentácie... Prečo, podľa vášho názoru, nedokážeme dostatočne oceniť a doceniť to, čo doma máme?

– Ono príslovie pochádza už z čias starého Ríma, rovnako ako ďalšie, že niet básnika, ktorý by si nemyslel, že je najlepší. Alebo: ak mám byť slávny po smrti, tak si ešte počkám! Ale vážne: neviem, v čom to je. Mňa poteší každé stretnutie s čitateľmi doma, v Čechách, v Nemecku či v Taliansku alebo očakávané v Moskve, na ktoré sa teším. Nad oficiálnymi oceneniami sa poteším, ale viem, že všetka sláva – poľná tráva. Vie to z vlastnej skúsenosti aj generácia, ku ktorej patrím, a preto si nič nenamýšľam.  

·        Ako člen porôt literárnych súťaží máte možnosť vytvárať si určitý obraz o budúcnosti našej pôvodnej tvorby. Kuvičie hlasy predpovedajú jej postupný úpadok, odvolávajúc sa na nedostatok životaschopných a talentovaných mladých autorov. Stotožňujete sa s touto prognózou?

– Už niekoľko rokov som porotcom v literárnej súťaži Gerbócova literárna Snina. Aj tam, na východe, sa objavili talenty. Vlastne, z východu bolo vždy veľa básnikov. Jednej z mladých autoriek pripravujem zbierku na vydanie. Mala by sa volať Hladná neha. Nie je nedostatok mladých autorov, nedostatok je možností na publikovanie. Z vlastnej skúsenosti viem, ako nás stimulovali prvé publikované verše a zbierky, hoci ani po ich vyjdení sa nezrútil svet, ani nezlepšil. Ale dnes? Kde môžu mladí ľudia publikovať? Preto to vyzerá, že je úpadok. Napokon, aj vy sama to určite poznáte z vlastnej skúsenosti.

• Už niekoľko rokov sa vaše meno spája s vydavateľstvom Alexandra. Vydávate literatúru pre deti, dospelých i publikácie odborného charakteru, snažíte sa teda zaplniť pomerne široký priestor na knižnom trhu. Čo rozhoduje o tom, či sa konkrétny titul dostane, alebo nedostane do vášho edičného plánu?

– Moje vydavateľstvo je skromné. Ročne vydám 5 – 6 titulov pôvodných slovenských autorov. Bez sponzorskej pomoci by to asi nešlo. Niekoľko ponúknutých rukopisov som vrátil, ale usilujem sa dostať do povedomia najmä tým, že väčšinou sú to „neprofesionálni“ spisovatelia, a predsa napísali knihy, o ktoré je na knižnom trhu záujem. A ďakujem niektorým distribúciám, že tieto knihy berú do svojej siete.  

• Jednu z básnických zbierok ste nazvali príznačne Obyčajný život.  Môže a dokáže vôbec básnik, spisovateľ, umelec prežiť obyčajný život s jeho každodennou realitou? Nevidí sa mu príliš nudný a málo inšpiratívny?

– To je práve téma mojej knižky esejí Dvojaký život. Prečo by nemal umelec prežiť obyčajný život – veď je človek. Na druhej strane, alebo v druhom živote, dokáže sa uzavrieť do svojho tvorivého sveta a úplne zabudnúť na realitu, kým ho nevyruší cenganie mobilu alebo žena. Ani každodenný život nie je nudný, aj všedný deň môže byť nevšedný a každý si so sebou nesie svoj román, zachytený len v jeho pamäti. Už také čosi, ako je život, nemôže znamenať nudu. Pravda, ak je niekto len lenivý, tak potom to tak môže vyznieť.

• „Rodisko je síce zápis v rodnom liste, ale vnímanie sveta sa nemusí začínať od neho. Lebo rodisko je len jedno, ale domovy môže mať človek aj dva – najmä v zrelom veku.“ Myšlienky, ktoré ste pred časom vyslovili v jednom rozhovore si žiadajú presnejšiu definíciu. Vďaka čomu je domov domovom podľa Rudolfa Čižmárika?

– Citované dve vety som napísal pred rokmi k dokumentárnemu filmu Pod horou Gazdora galeristu a režiséra Mira Smoláka. Tento svetobežník zo zatopenej obce Starina, ktorý medzitým usporiadal aj výstavu grafík na Severnom póle, sa vždy rád vracia domov, aj keď jeho skutočné rodisko už nejestvuje. Som oveľa menší svetobežník, ale tiež mám len jedno rodisko a domov v Bratislave, ale aj doma u mamy. Poznáte tú vetu: cíťte sa tu ako doma. Ale málokto sa tak cíti aj u priateľov. Jednoducho, nie je to také jednoduché.   

·        Rovnako ako cesty života aj cesty umenia sú nevyspytateľné – križujú, pretínajú sa navzájom. Veľa rokov spolupracujete s bratmi Smolákovcami a Galériou Miro, máte teda možnosť porovnávať. Čo pre vás predstavuje styčný bod, v ktorom sa stretáva literatúra s výtvarným umením a ako možno bezprostrednú blízkosť oboch zmysluplne využiť?

– Vzťah k výtvarnému umeniu som si vypestoval ešte počas vysokoškolského štúdia. Napísal som desiatky článkov o slovenských maliaroch a aj teraz píšem pre jeden mesačník portréty maliarov. Podľa mňa má literatúra, najmä poézia, veľmi blízko k výtvarnému umeniu, veď sú obrazné i metaforické. Veľmi úzky vzťah k maliarom mali nadrealistickí básnici. Moja spolupráca s bratmi Smolákovcami trvá vyše desať rokov. V Bratislave vystavovali Picassa, Dalího, v Prahe oveľa viac klasikov i súčasníkov a je to ohromný pocit byť pri tom, pri origináloch, o ktorých ste dovtedy vedeli len z knižiek.

• Najnovšou básnickou skladbou Putovanie k Styxu navodzujete v čitateľovi predstavu cesty, ktorá sa niekde začína, niekam smeruje a niekde sa končí. Kde sa začína a kam smeruje vaša cesta?

– Keby som to vedel. Často si kladiem otázku Quo vadis?, ale súčasne si uvedomujem, že k Styxu putujeme, len čo otvoríme oči. A to je realita. Moja posledná knižka – skladba Putovanie k Styxu je o ľuďoch, s ktorými som si podával a podávam ruku na tejto planéte. Jedno však viem určite, že nezídem z cesty, ktorú predstavuje rodina. Nielen deti, ale celá tá veselá kopa, ktorá sa, verím, stretne v apríli na oslavách požehnaného veku našej mamy. Lebo to má naozaj zmysel. A keby nebolo mamy, ani ja by som sa tu s vami nerozprával.   

Pripravila Jitka Rožňová

Foto Zuzana Čižmáriková