Rozhovor s básnikom, redaktorom a vydavateľom Olegom PASTIEROM

Všetky možnosti máme, je len na nás, ako a na čo ich využijeme

Rozhovor s básnikom, redaktorom a vydavateľom Olegom PASTIEROM

Oleg Pastier sa narodil 17. 4. 1952  v Tekovskej Novej Vsi. Počas dlhšieho pobytu v Čechách sa zblížil s disidentským hnutím, po návrate na Slovensko sa podieľal na činnosti bratislavského literárneho a kultúrneho disentu. Spolu s J. Olíčom vydával časopis Fragment, ktorý sa začiatkom roku 1988 zlúčil s obnoveným samizdatovým časopisom Kontakt a ďalej vychádzal pod názvom Fragment-K. Jeho redaktori (O. Pastier, I. Hoffman a M. M. Šimečka) mali ambíciu vytvoriť z neho solídnu revue pre literatúru, výtvarné umenie, históriu a politiku. Od marca 1990 už vychádzal oficiálne, od roku 1992 pod skráteným názvom Fragment spolu s jeho knižnou edíciou (F.R. & G.). Oleg Pastier pôsobí od roku 2003 aj ako zodpovedný redaktor časopisu Romboid a v ostatnom čase spolupracuje aj so Slovenským rozhlasom. Žije a tvorí striedavo v Dolnom Bare a v Bratislave. Vydal básnické zbierky Tieň Chamraj (1981, samizdat), Pavúčie hniezda (1982, samizdat), Plot (1992), Oko za zub (1995), Možno (2003) a knihu rozhovorov s A. Marenčinom Nezabúdanie (2005).

* Literatúrou žiješ už dlho, a tak môžeš porovnávať. Napríklad básnik pred dvadsiatimi rokmi a básnik dnes. Mám totiž pocit, že v súčasnosti je označenie básnik akýmsi trpeným anachronizmom. Zároveň sa mi však zdá, že v susedných Čechách je kredit básnikov a spisovateľov všeobecne značne vyšší, čoho dôkazom je aj komplexnejší obraz literárnej scény v tamojších médiách.

– Aké to bolo pred dvadsiatimi rokmi? Radšej nespomínať – alebo spomínať? Básnik bol totiž vždy v menšinovom postavení trpeného prívesku prosperujúceho či neprosperujúceho zvyšku spoločnosti. Aj keď v minulosti bol „trpený“ akosi kultivovanejšie; dokonca mu drvivá väčšina vydala občas knižku veršov a na hlavu položila vavrínový veniec ako potvrdenie úcty k jeho jedinečným schopnostiam. Poézia nebola, nie je a nebude masovým športom. Žiadna vláda sa nemusí obávať, že bude musieť vynaložiť nejaké 3 – 4 miliardy zo štátneho rozpočtu na výstavbu Národného básnického štadióna. Návštevnosť by bola skoro nulová – približne zhodná s návštevnosťou medzištátnych futbalových zápasov našej reprezentácie... Ale späť k otázke: básnik už dnes nevytŕča z masy, jeho spoločenské postavenie je na úrovni bezdomovca, ktorý márne hľadá aspoň nejakú jednorazovú brigádu. O to viac času má na uvažovanie, písanie, sústredenie energie na všetko podstatné, čo by mala dobrá báseň v sebe mať.

Česká literárna scéna je na tom o čosi lepšie... Len o čosi... A ako hovoríš, vďaka médiám: denníky, týždenníky, štátna televízia a štátny rozhlas pomáhajú konzumentovi/prijímateľovi kultúry vytvoriť si komplexnejší obraz aspoň o tom, čo, kde a kedy vychádza, čo sa pripravuje, čo stojí za reč a za povšimnutie. Je tu ešte jeden rozmer navyše: celá súčasná česká kultúra je každému dostupná na internete. Pokúšame sa o tom aj my na Slovensku, ale ako vždy pomalosť je naším hnacím motorom... Viem, že internet nie ja samospasiteľným záchranným kolesom, ale – ako sa zdá – niet inej cesty...

* Náročky som spomenul Česko, keďže počas tvojho tamojšieho pobytu si začal po kontaktoch s disentom s vydavateľskou činnosťou. Čo bolo tvojím hlavným hnacím motorom v prípade vzniku časopisu Fragment a neskôr Fragment K ?

– V období reálneho socializmu znormalizovanej spoločnosti, keď každý pokus o vytvorenie aspoň trošku znesiteľnejších podmienok na necenzurovanú, slobodnú tvorbu bol hneď v zárodku „spacifikovaný“ štátnou bezpečnosťou a orgánmi činnými v trestnom konaní, objavovali sa v Čechách predsa len akési ostrovčeky nezávislosti. Český underground vytvoril tzv. „druhú kultúru“ – čiže nie opozíciu k existujúcej štátnej kultúre, ale svoju, originálnu a akejkoľvek ideológie zbavenú aktivitu. Mediálnym výstupom tejto aktivity boli desiatky samizdatových časopisov (Vokno, Revolver Revue, Zebra), jednodňových výstav a dobre utajených koncertov, stovky knižných titulov...

Podobne zmýšľajúca slovenská skupinka, ktorej súčasťou som bol, sa o čosi podobné pokúsila aj v Bratislave – a pokiaľ ma pamäť neklame – aj v Košiciach. Samizdatový časopis Fragment nemal ambície byť „protištátny“ ani „opozičný“, ale združoval ľudí, ktorí nie že nemohli, ale nechceli publikovať v oficiálnych komunistických časopisoch. Z druhej, paralelnej slovenskej kultúry vytvorila až štátna moc prostredníctvom štátnej bezpečnosti „protištátny“ spolok „zapredancov“ a „vydedencov“. Ale to je už téma pre historikov, ktorí môžu z odstupu dvoch desaťročí triezvo posúdiť a dešifrovať vtedajší stav spoločnosti. Nezaoberám sa podobnými témami; svoje pocity na tie veselé a tvorivé roky by som  zhrnul do jednej pesničkovej vety: Don´t look back!         

* Vo svojej básnickej tvorbe si sa pohyboval od pocitovo vyhranených metafor cez často použité kontrastné absurdné poetické úlety až po redukciu slov a hľadaniu esenciálneho zmyslu výpovede. Vedel by si priblížiť čitateľovi akými poetickými tokmi si plával a ktorí z básnikov ťa do týchto tokov zlákali? Máš už predstavu, kam tá tvoja básnická rieka smeruje?

– Poézia má jednu neuveriteľnú devízu: každý si v nej nájde to, čo v danej chvíli nevyhnutne potrebuje, aby sa mohol tešiť, aby sa nemusel obesiť, aby neskončil na tvrdých drogách alebo v blázinci... K poézii som sa dostával striedavým čítaním povinnej a nepovinnej literatúry, objavmi, ktoré už boli dávno objavené, hľadaním a nachádzaním pokladov, ktoré nikto neukrýval. Kedysi, v stredoškolskom dávnoveku, čítali sme v časopise Mladá tvorba so zatajeným dychom prvé kroky mladej slovenskej básnickej generácie, ktorá na konci šesťdesiatych rokov minulého storočia s ráznym buchotom vstupovala do literatúry. Dnes už klasici Štrpka, Repka, Laučík, Moravčík, Strážay, Buzássy,  Štrasser a mnohí ďalší prichádzali s „novými slovenskými slovami“, s novou poetikou, ktorá vytrhávala aj s koreňmi burinu socialistického realizmu. Boli to priekopníci, raziči tunelov, anarchisti, ktorí namiesto semtexu používali časované básnické trhaviny. Iste, nespadli z neba, chodníčky im vyšliapala Trnavská skupina, čiže Válek, Mihalkovič, Stacho, Ondruš... Zdalo by sa:  inak to už nebude. Ale bolo... Prišla normalizácia, rozlietaným sokolíkom pristrihli krídla a keď aj potom vyskakovali, na pár rokov im zakázali čokoľvek publikovať... Ak sa len trošku moja tvorba čo i len na dostrel priblíži k tomu básnickému hľadačstvu našich najlepších, budem spokojný...     

* Tvoj vydavateľský život sa začal už spomínaným Fragmentom. Po novembri ´89 tento časopis vyšiel z podzemia a tvoja vydavateľská práca sa rozšírila. Dodnes si s veľkou chuťou otvorím Fragment číslo 6 z roku 1991, kde je prvý slovenský preklad prózy V. Jerofejeva Moskva – Petušky. Rovnako mám svojich favoritov aj v súčasnej produkcii vydavateľstva F.R. and G., ktoré je deklarované ako knižná edícia spomínaného časopisu. Aká bola genéza tohto „expandovania“ a akú máš vydavateľskú stratégiu? Na jednej strane poviedky Janka Litváka so svojou zvláštnou poetikou, na strane druhej experimentálna, čitateľsky náročná poézia Mariána Kubicu...

– Po novembri 1989 vstúpil časopis Fragment – a s ním aj jeho knižná edícia – do otvorených dverí oficiálnej kultúry. Naša stratégia sa nemenila a meniť už asi ani nebude – vydávali sme a vydávame knihy autorov, ktorí nemuseli a nemusia meniť svoje názory, svoju poetiku, svoj spôsob života v žiadnom režime. Aj preto sme vydali knihy Leopolda Laholu, Ivana Kadlečíka, Ivana Štrpku, Tomáša Petřivého, Karola Chmela... V tejto „výberovej“ spoločnosti sa veľmi dobre darí aj tým autorom, ktorých spomínaš v otázke. Minulosťou a žabo-myšími vojnami nezaťažená generácia mladých básnikov a prozaikov vydala u nás svoje prvé knihy: Kasarda, Raýman, Litvák, Robert Gál. Nie náhodou sa objavujú v tomto „príbuzenskom“ zozname aj mená Kolenič, Turan, Gindl, Kelemen, Vášová, Johanides...  Básnikovi a prozaikovi Janovi Litvákovi vychádza v našom vydavateľstve už tretia kniha a dúfam, že nie posledná... Mariána Kubicu poznám už pekných pár rokov, vedel som, že píše „svoje“ básne, originálne a ťažko zaraditeľné, ktoré nenachádzali pochopenie u vydavateľov... Ponúkol som mu nielen možnosť vydať dve básnické zbierky, ale aj intenzívnejšiu spoluprácu s časopisom Fragment. Už o niekoľko týždňov uzrie svetlo sveta dlhoročný Kubicov projekt „Zlatá krv“: antológia spisovateľskej generácie, ktorá sa sústreďovala v osemdesiatych rokov minulého storočia v dnes už neexistujúcej legendárnej kaviarni U Michala... Moja rada: kúpte si Fragment 1–2/2007.

  * Na Slovensku je pomerne častým javom, že s literatúrou zviazaný človek ako keby „expandoval v systéme“. Autor, editor, redaktor, vydavateľ, pričom poradie môže byť ľubovoľné, ale niektoré projekty sa tak prenášajú z „média do média“. V tvojom prípade napríklad ide o projekt Rodinné striebro, ktorý po časopiseckej a knižnej podobe dostáva svoj tvar aj v Slovenskom rozhlase. Čo pre teba tento projekt znamená? Je to napríklad aj reštaurovanie desaťročiami a režimami pokrivených hodnôt ?

– Projekt „Rodinné striebro“ vznikol v redakcii literárneho časopisu Romboid. Dva roky sme sústreďovali s Petrom Michalovičom texty rôznych autorov na jednu tému: „Čo je pre vás „rodinným striebrom“ v slovenskej kultúre 20. storočia?“ Prekvapil nás nielen záujem autorov, ale aj rôznosť ich názorov na spomenutú otázku. Tento projekt v časopise Romboid stále pokračuje. Dokonca v našom vydavateľstve vyšla v minulom roku aj kniha „Rodinné striebro“, v ktorej je 36 príspevkov. Slovenský rozhlas prejavil záujem, „dostať“ túto tému aj do éteru. A tak pripravujeme so skupinou skvelých ľudí rozhlasový mesačník o tom, „kto sme“ a čo „hodnotné“ sme vytvorili v uplynulom storočí v slovenskej kultúre. Prvý, úvodný diel bol odvysielaný v septembri, v októbri si mohli poslucháči vypočuť hodinové pásmo o Dominikovi Tatarkovi, v novembri si pripomenieme dielo Deža Ursinyho a v decembri režiséra Ela Havettu... Budúcoročné plány sa pripravujú, v tejto chvíli by som o nich nič konkrétne povedať nevedel. Nechajme sa prekvapiť...      

* Nedávno sa skončil v Bratislave festival poézie Ars Poetica. Do istej miery vypovedá o mieste poézie v našej súčasnej spoločnosti. Na jednej strane medzinárodný festival mediálne (a teda aj sponzorsky) pomerne dobre krytý, na druhej strane literárne časopisy v čiastočnom útlme a tradičné či nové literárne súťaže hľadajúce koncepciu. Do toho vstupuje nové médium internet s množstvom virtuálnych literárnych portálov verzus minimálny priestor v masových médiách pre literárnu kritiku. Existuje podľa teba nejaký model, ktorý by jednotlivé segmenty literárneho života spájal do funkčného a pre kultúru prínosného celku?

– Vďaka za každú kultúrnu akciu, za každú zmysluplnú možnosť „dostať“ kultúru z okraja bližšie k stredu. Neverím, že sa podarí spojiť nespojiteľné, vytvoriť nejaký univerzálny model, ktorý by „fungoval“ – skôr som za nezlučiteľné „jednotlivosti“, ktoré sa navzájom obohacujú a prinášajú niečo nové, „neokukané“... Všetky možnosti máme, je len na nás, ako a na čo ich využijeme. Kultúra – a v nej aj literatúra – nejako prežijú vždy a všade, to je jasné. Ide len o to, pokúsiť sa vytvoriť pre „nekomerčných“ anarchistov bez semtexu aspoň trochu znesiteľnejšie podmienky – nielen finančné. Každá spoločnosť „bez kultúry“ je iba pohŕdania hodným zoskupením tupcov. Pozor na to! 

Maroš M. Bančej