Rozhovor s básnikom Štefanom Žárym

Verše píšem na kolene

Rozhovor s básnikom Štefanom Žárym

Štefan Žáry (nar. 12. 12. 1918 v Ponikách) študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave slovenčinu a nemčinu (1938 –1942). Roku 1942 nastúpil na vojenskú službu, roku 1944 sa dostal s vojenskou jednotkou do Talianska, kde redigoval vojenský časopis a vydal jednu zbierku básní. Po roku 1945 bol redaktorom Národnej obrody, v rokoch 1948–1950 pôsobil v Taliansku ako spravodajca Československej tlačovej kancelárie. Po návrate do Bratislavy pracoval na Zväze slovenských spisovateľov, potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, neskôr jeho šéfredaktorom, v rokoch 1967–1970 riaditeľom. Od roku 1970 sa venuje výlučne literatúre. Žije v Bratislave.

Publikoval vyše päťdesiat knižných titulov poézie, veršovanú drámu (Slnovraty,1946), prózu, eseje, knihy pre deti a mládež, prekladal z francúzštiny, taliančiny a španielčiny (G. Apollinaira, P. Eluarda, A. Rimbauda, A. Gatta, F. García Lorcu, N. Guilléna, P. Nerudu, P. P. Pasoliniho, S. Quasimoda, G. Ungarettiho a ďalších).

 * Poézia je všade okolo nás. Súhlasíte?

– Áno. Aj vnútri nás. Treba ju iba zavetriť, vstrebať, pretvoriť a vliať do tvárnice. Alebo vychŕliť do priestoru, nech si opäť lieta. (Fiat ubi vult).

* Čo myslíte, ktorá vaša báseň, prípadne kniha je najlepšia a ktorá najviac znepokojuje?

– Kvalitná a súčasne znepokojujúca? A tie superlatívy naj – naj – naj! Problémov na celú stať, ba knihu. Chcel by som vedieť vytvoriť z básnickej zliatiny všetkých svojich zbierok jednoliaty zvon, ktorého srdce by rozknísal náhodne prelietajúci vták.

* Predstavte si, že znova máte desať. Čím ste sa chceli stať a čím ste sa stali?

– Keď mi bolo desať, pokúsil som sa vyrezávať ozdobné paličky. Nešlo mi to. Skúsil som veršíky – a ihneď sa ocitli v novinkách Posol dietok. Neustále mám tých desať.

* Kedy je poézia užitočnejšia, keď myslí na ideálneho človeka, alebo keď vraví pravdu do očí?

– Keď sa úprimne privráva k obyčajnému človeku.

* Na čo by ste upriamili pozornosť pri svojej osobnej konfrontácii slovenskej poézie s okolitým básnickým svetom?

– Žasni, kultúrny svete, ako sme my aj poéziou v globálnej ažurite! Ibaže by si si mal rozlúštiť hieroglyfy nášho jazyka.

* Poézia je vo svojej podstate interpretácia skutočnosti cez jej potencionálne lyrické a reflexívne prvky. Čo myslíte, delia sa potom niektoré veci na viac a menej poetické?

– Nik dosiaľ nevymyslel recept na poetickosť, vážky na gramáž poézie. Polarita medzi realitou a transcendentom je permanentná a možno omnipotentná (To je teda veta: z írečito slovenských slov!). Poézia môže upliesť aj z lajna bič – ako by povedal Záturecký.

 * Pri poézii vždy veľa záleží na čitateľovi – na jeho schopnosti domyslieť si, dotvoriť. Ako si toho svojho predstavujete vy?

– Domýšľať a dotvárať – to je náročná požiadavka. Mne by stačilo, keby čitateľa môjho verša nejaké slovko aspoň trklo a vykresalo pocit, myšlienočku. Či už súzvučnú alebo protichodnú môjmu zámeru.

* Válek naznačil vo svojej knihe Inšpirácie realistickú cestu poézii. Akú by ste jej určili vy z pohľadu autora, ktorý sa na literárnom poli pohybuje už vyše šesťdesiat rokov?

– To minister Válek . Válek básnik cestu poézie neúžil, neklasifikoval. Uznával iba poéziu a nepoéziu. Ani ja by som poézii neurčoval smer. Nechával voľbu, kto ten ktorý spôsob preferuje.

* Vo svojej poézii striedate voľný verš s viazaným. Čo ale preferujete? Mladá poézia dnes v drvivej väčšine píše voľne. Ste za mihálikovskú dikciu – ukážte mi váš viazaný verš a ja uverím aj tomu voľnému?

– Považujem ich za rovnocenné. Rovnako ako lyrizovanú prózu a epizovaný verš. V nejednej mojej zbierke sa viazaný verš s voľným prelínajú. Ak už musím voliť, prikláňam sa k Mihálikovmu presvedčeniu: Nie každý krpčiar vie vytvoriť kordovánky. No každý skúsenejší čižmár dokáže spliesť krpce.

* Takmer všetky vaše knihy vyšli na Slovensku. Až na jednu – Pečať plných amfor. Tá vyšla v Ríme. Ako to vtedy bolo?

– Amfora je nádoba antiky. Napĺňal a pečatil som ju v Ríme na Palatínskom vŕšku, kde som ako vojak rád sedával a dumal. Redigoval som frontové noviny, s tlačou ktorých sa zviezla aj moja knižočka.

No nie som v tomto jediný. Oravec Teo Florin vydal v oných časoch svoje verše v Paríži a Londýne. Pravdaže, v tamojších jazykoch. Je to určitý unikát. Neviem ako Slovensko, no svet moje amfory určite neohúrili. 

* Ste takisto prozaik ako aj básnik. Aký je rozdiel medzi písaním „dlhých“ a „krátkych“ riadkov? Čo vaša tvorba pre deti?

– Verše píšem na kolene, prózu za písacím strojom. Ale vážne. Prácu podmieňuje téma a zámer. Pri básnení myšlienka, ktorú je hodno rozfabulovať. Opačný jav je asi absurdný. Zmena žánru mi bola vždy vítaná. Takmer ňou rekreujem: dobíjam si batériu jedného druhým.

A knihy pre deti písali cezo mňa moje deti. Na rozdiel odo mňa tie už dávno dospeli.

* Vo vašom repertoári čitateľ nájde aj drámu (Slnovraty). Ako ste sa dostali k nej? Kde sa berie vo vás toľká renesančnosť?

– Trochu poopravím. Nejde o drámu, ale o básnickú feériu, niečo ako Manon Lescaut. Pokus o nápodobu Vítězslava Nezvala, ktorý hrou v týchto časoch triumfoval, ba dodnes triumfuje. No moje Slnovraty sa na divadelné dosky nedostali. A renesančnosť vo mne? Môj syn je docent histórie umenia, musím sa s ním poradiť.

* Vyšlo vám aj niekoľko výberov z tvorby. Výber ako taký je únik z jedného systému. Dostáva sa však do iného, ktorý je nevyhnutný, a výber v ňom musí fungovať. Ako vnímate tieto veci, ste spokojný so zostavením tých svojich? Veď predsa len tu neexistuje objektívna pravda, ale vždy záleží na subjektívnom vkuse zostavovateľa.

– Výbery nemám rád. (Ani súbory, okrem Lúčnice.) A to ani tematické, ani účelové, ani osobnostné. Cítim sa znásilňovaný ako autor i ako zostavovateľ. To už pripomína obligátnu existencionálnu voľbu: jedine možná, uprednostnená kniha ako duševný záchranný pás na pustom ostrove.

* Viem, že sa venujete aj prekladaniu. Máte za sebou nemálo skúseností. Čo je ľahšie prekladať – viazaný, či voľný verš?

– Venoval som sa tomu pred päťdesiatimi rokmi. Aj to iba prekladaniu poézie. Autorov som si vyberal podľa voľby srdca (Rimbaud) alebo osobného poznania (Quasimodo). Jeden bol „prekliatec,“ druhý „nobelovec.“ Škoda, že som nemohol osobne poznať toho prvého.

Každá poézia sa prekladá „ťažšie,“ vrátane voľného verša. Človek je pri ňom obraný o rýmy, akési barličky. Treba špekulovať, ako túto ujmu originálu v preklade vynahradiť.

* Ako vnímate „stretnutie“ s básnikom súčasníkom a básnikom historickou postavou?

– Pre mňa sú už historické všetky básnické osobnosti: Homér, Horác, Holan. Stretnutia s nimi vytrvávajú a pretrvávajú. Sú mi blízki a myslím, že aj zrozumiteľní. Hranica sa posunie po samý včerajšok. Tých ďalších, dnešných, priberám obozretne, s rezervou – ako mi dovoľuje súčasný chaos doby. Jedni sa človeku stanú blízkymi postupným zbližovaním. Iní náhle a prekvapivo – ako stretnutie dáždnika so šijacím strojom na operačnom stole. Kvantum dnešných by sa do mňa nevmestilo. Nádobu mám po okraj plnú, každou ďalšou kvapkou by sa prečrpkávala.

* Ako posledná vám zatiaľ vyšla kniha Orchidea nostalgis. Ako ju vidíte vy?

– Doslovne: ako nostalgiu kolibríka za orchideou. (Menej informovaným treba dodať, že jedna z mojich zbierok mala názov Púť za kolibríkom.)

* Téma je večný problém básnikov. Jestvuje ešte téma, ktorú ste nespracovali, prípadne ku ktorej by ste sa chceli vrátiť?

– Večným problémom básnikov nie je téma, ale podnet. Stret dažďovej kvapky so slnečným lúčom vyčaruje dúhu.

Ináč, témy života sú po veky tie isté. Nové nevznikajú iba sa modifikujú. Necítim nutnosť vracať sa k nim, ani ich dopĺňať. Veď kto mi zaručí, že íverčeky, čo som úpenlivo pozbieral, by som nepokazil!

 Pripravil Radoslav Tomáš

Púť za kolibríkom

Literárnymi nivami kráčam šesť­desiat rokov. Surrealizmus som pestoval necelých desať rokov a ten ortodoxný dokonca ešte kratšie. Celková tvorba mi numeratívne tento iluzórny tromf dôkladne prebíja. No stigma (pliaga) vypálená na čele alebo na ešte vypuklejšom mieste ma, chvalabohu, do smrti neprestane prenasledovať.

Moje surrealistické účinkovanie možno rozdeliť na tri obdobia: prvotný, povedal by som prenatálny ošiaľ už na gymnáziu; pobyt v hermetickej nadrealistickej skupine, niečo ako saison en enfer; a pozvoľný klimakterický (naozaj priliehavé označenie na osobné, politické a iné cirkusové klímy!) výnor z nadreality, považovaný jednými za zradu hnutia, druhými za dozretie intelektu, umúdrenie.

Čo do tvorivej intenzity primát druhého obdobia je iste mimo diskusie. Lenže to obdobie je nemysliteľné bez predchádzajúceho, bez toho rojčivého štádia, v ktorom sa ,,larva-motýľ pavučinou za­kukľuje" – ako mi to kedysi vpísal do venovania Rudolf Fabry.

Nuž nemožno obísť toto inkubačné obdobie, zaujímavé aj z hľadiska nástupu mnohých súčasných adeptov poézie. Jeho démon ma posadol vo včasnej spurnej mladosti, keď som bol rozvibrovaný a ,,zvídavý" ako ono ,,osirelé dítě", ktoré, ,,když pak rozum bralo, na matku se ptalo".

Ja som hľadal otcov. Ako sedemnásťročný cítil som sa osirelý:

jednak doslova (prednedávnom mi umrel otec), jednak v zmysle tvo­rivej paternity. Rad-radom som z vlastnej viny – nestálosťou, zavrh­nutím, zradou – postrácal všetky svoje ideály ,,botu za botou", vya­sanujúc si priestor od Jána Bottu po Bottu-Kraska, a horko-ťažko som pardonoval Novomeského, aj to iba núdzovo, bez vypuklejšie­ho obdivu a výrazového ovplyvnenia. Treba však dodať, že moja zrada prebiehala v omame nepokoja a hľadania postupne: novoobja­vený ideál (idol) zakaždým nemilosrdne zrážal z piedestálu doslúži­lého a oškúleného dovtedajšieho svätca. (Podobne ako to býva v živote a spoločnosti, lenže tam podaktorý patrón nie a nie sa vy­stúpiť a treba ho vyvrátiť aj s podstavcom.) Podstavec som mal teda voľný, dušu vymetenú ani kaplnku, smädnú ako špongiu a očakáva­júcu; zmysly čujné, pripravené.

Infikovaný ,,prekliatymi" Francúzmi a českým poetizmom na­ďabil som na fluoreskujúci valpuržinský pokral surrealistického Nezvala SKLENĚNÉHO HAVELOKU, ULICE GǏT-LE-COER a ŽENY v MNOŽNÉM ČÍSLE.

Nezval sa mi stal drogou. Tak toto je to nevysloviteľné! Toto je tá alchymická moc slova! Toto je onen prah, na ktorom sa potkla krása! Zháňal som urputne ďalšiu literatúru toho druhu, knihy a ča­sopisy a pokúšal som sa napodobovať. Prirodzene, že v tomto vstup­nom období išlo u mňa predovšetkým o ošiaľ. Lenže ohúrenie, skrí­ženie nepochopenia podstaty s nedočkavosťou veci zjednodušuje. Moja privátna hra pripomínala nevinný trblet kolibričích krídel. Kon­cepciu, svetonázor, program vočkovali do mňa až neskôr skúsenejší druhovia skupiny. Z hry sa stalo úsilie prekračujúce hranice úzkeho vojnového etnika – hnutie, ktoré v tretej či štvrtej generačnej vlne pôsobí vo svete dodnes.

Jeho prívrženci o sebe navzájom vedia, vydávajú knihy i zbor­níky s medzinárodnou účasťou a občas si spomenú aj na nás starých ,,zaslúžilých členov gangu". Vzácny pn1dad medzinárodnej spolu­patričnosti.

Bmenský priateľ básnik Oldo Mikulášek raz za Nezvalovým chrbtom Ludvíkovi Kunderovi a mne pošepkal: ,,Vy surrealisté, co se týče solidarity, radíte se ve světe ihned za svobodozednáře a homosexuály!" A pridal, že nám závidí.

Nuž, nezaškodí trochu náplaste za ústrky, ktoré prežíval slo­venský nadrealista počas jednotlivých vĺn, čo málokedy neboli krí­zové: býva ocajchovaný raz za boľševika, raz za fašistu, raz za troc­kistu, raz za kozmopolitu – v protirečení k panujúcej línii.

A to je v poriadku! Predsa vždy bolo v povahe surrealizmu klať oči, vystupovať zo zákrytu, provokovať konformistov a oficialitu. A stačí, ak jeho slovenská podoba, ktorej urazení omeškanci či pata­fyzici radi vyčítajú hybridnosť a kompromisníctvo, mala z toho čo len zrnko.

Nepatrí sa mi zvážiť význam nadrealizmu v celkovom, medzi­národnom literárnom a umeleckom kontexte. Mne osobne ako bás­nikovi a intelektuálovi dal mnoho: rozhľad, rozlet a dôveru v neobmedzené hranice (limite nonfrontière) myšlienky a poézie.

(Z knihy Štefana Žáryho Spanilej múzy osídla a vnady alebo Malé literárne múzeum, ktorá vyšla roku 2001 vo vydavateľstve Q 111.)