Rozhovor s Borisom FILANOM

Rozhovor s Borisom FILANOM

Plním si úlohu

Popredný slovenský spisovateľ, textár, dramaturg, scenárista fotograf, cestovateľ a moderátor Boris FILAN (1949) patrí medzi našich najznámejších a najplodnejších autorov. Začiatkom leta mu vyšla vo Vydavateľstve Slovart ďalšia úspešná kniha PrešpoRock.

* „Túto knihu napísala zlomená noha,“ vyhlásili ste, lebo ste ju písali, keď ste sa zotavovali z dvojnásobnej zlomeniny členku. Mali ste ju v pláne až o niekoľko rokov, mohli by ste prezradiť viac o jej vzniku?

– PrešpoRock je až tretí krok inšpirácie. Bol som „krstným otcom“ knihy o Bratislave, ktorú napísal Ľuboš Jurík. Bývali sme dlho na tej istej ulici, v tom istom dome a máme prakticky spoločné detstvo. Keď som si prečítal jeho knihu, povedal som si, že je to síce dobré, ale minimálne polovica tam chýba. Totiž Ľuboš si pamätá pekné veci, ja tie drsnejšie. A tak som napísal Bratislavské krutosti. Tá knižka sa zmenila na aperitív. Tak by ju asi zaradil pán Werich, ktorý pil plzenské pivo, a raz dostal od režiséra Janka Roháča dobré portské víno. Keď si to Roháč uvedomil, bolo mu to nepríjemné, ale pán Werich vyhlásil, že oba nápoje sú aperitívy a vytvoria si teda k sebe vzájomnú „aperitívnosť“, čo je vraj vzácna vlastnosť. No a to stalo aj v mojom prípade Zrazu mi telefonovali kamaráti, zastavovali ma v meste, že fajn, ale oni si pamätajú aj to, či ono a podobne. Pripomínali mi, čo sme zažili. Tak sa mi to nazbieralo, že dnes jestvuje nielen PrešpoRock, ale už mám napísanú polovicu tretej knižky Bratislava 3.

* Ako by ste PrešpoRock zaradili žánrovo?

Poviedky a fejtóny. Tento žáner používal často aj Miroslav Horníček, ku ktorému sa hlásim ako ku svojmu učiteľovi a aj James Thurber. Škoda, že neviem tak kresliť ako oni, mohlo by to byť zaujímavé – ilustroval by som si to.

* Dali ste prednosť ilustráciám pred fotografiami na prebale knihy.

– Odolal som ponukám na ilustrácie v knihe. Doteraz som odovzdal vydavateľstvám 1264 strán bez ilustrácií a nikto sa nesťažoval. Stačí šťavnatá fotografia na prebale Ale už Bratislavské krutosti mali kvalitnú kreslenú obálku. V knihe PrešpoRock navrhol obálku Dodo Dobrík s použitím ilustrácie Natálie Ložekovej. Myslím si však, že najlepšími ilustrátormi sú sami čitatelia – všetko si dokreslia vnútorným zrakom. A kreslenie je aj akési vyjadrenie úcty vydavateľa i autora voči čitateľovi.

* PrešpoRock vnímam aj ako cestopis po Bratislave či cestu do hlbín duše. Ktoré časti sú vám najbližšie?

– Je tam trochu atmosféry, ktorá bola za socializmu vytlačovaná. Totiž atmosféry, ktorá charakterizovala Bratislavu ako medzinárodné mýtické mesto so všetkými tými zákutiami a historkami, čo prináležali k rakúsko-uhorskému mestu tohto typu. Osobne mám rád historku o žirafe na Moskovskej ulici, alebo ako sme hľadali poklad na hrade. Málokto asi vie, že zakladateľ bojového umenia „Krav Maga“ Imrich Lichtenfeld žil v Bratislave a v Podhradí sa vďaka nemu odohrávali až newyorské boje medzi fašistami a židmi. To by bol film...

* Máte cenný poznámkový aparát – dodáva knihe výpovednú hodnotu, zaujme i poučí....

– Vložil som ho tam úmyselne, lebo sa mi páči jeho grafická podoba a starodávnosť – takto sa kedysi písali knihy, s vysvetlivkami. Aj keď niekedy je pod čiarou encyklopedická informácia, inokedy skôr akási odľahčená, trebárs, že sa Engels dal vystreliť z dela.

 * Hovorievate, že máte fotografickú pamäť. Aký poznámkový aparát používate pri písaní?

– Pokiaľ ide o pamäť, naozaj aj dnes vidím mapy, ktoré sme nosili s Paľom Hammelom zo zemepisného kabinetu, vidím, kde boli odreté, poškodené, cítim ich vôňu. Ale ešte dôležitejšie je, že vďaka mojej mame si od pätnástich rokov vediem nesmierne starostlivo archív. Vo fascikloch mám odložené a zoradené poznámkové zošity, fotografie, výstrižky. Napríklad v príbehu o diviakovi mi poslúžili originálne výstrižky z Večerníka. Takto mám odložené aj jedálne a cestovné lístky. Mnoho vecí mám nafotených. Slovom, je to môj malý tajný svet spomienok.

* Zmestí sa vám archív do bytu?

– Na archív si priestor vždy nájdem, a nemám ho na jednom mieste, mnohé veci skladujem u mamy. Mám zmapovaný vo fascikloch každý Tam-tam. Teraz, keď šiel syn Oliver do Soulu, stačilo siahnuť do šuflíka a z fascikla som vytiahol mapu tamojšieho metra, cestovný poriadok a dokonca platný cestovný lístok. Takto precízne zakladať a triediť ma naučila mama. Ale mám k tomu asi aj genetické predpoklady. Mal som totiž z jej strany dvoch starých otcov. Píšem o vrchnom čašníkovi Emilkovi z luxusnej kaviarne vo Viedni, ale maminým otcom, ktorý zomrel, keď mala štyri roky, bol generálny riaditeľ banky. Veľmi precízny človek. Oči a toho úradníka v sebe, teda nebohémsky zmysel pre poriadok až pedantériu, som zdedil po ňom.

* Spomienkové memoáre sú dnes v móde, ale vy sa im venujete už dávno, prakticky roky. Ako z tejto pozície hodnotíte napríklad Šebove knihy ako Budovateľské 50. roky či Hevierov román Kniha, ktorá sa stane?

– S oboma autormi mám dobrý vzťah. Šebovi som do knihy napísal úvod. Dano Hevier mi vydal prvú knihu v Mladých letách a neskôr i vo svojom vydavateľstve. Veľmi sa teším, že vo vydavateľstve Alberta Marenčina vznikla edícia o Bratislave, vracia nášmu hlavnému mestu dôstojnosť.

* Neuvažovali ste o spolupráci na televíznom programe Moja naj kniha?

– Pôvodne áno, rozprával  som sa o tom s režisérom Petrom Ňunezom. Medzitým však nastúpil do STV môj syn ako manažér, takže by som to považoval za neetické. Teraz síce odišiel na polročnú televíznu stáž do Južnej Korey, kam ho vybrali spolu s ďalšími päťdesiatimi mladými ľuďmi z celého sveta, ale program už bol rozbehnutý.

* Hovoríte, že ,,PrešpoRock je kniha o mojich kamarátoch. Kamaráti, to je najväčší dar môjho života, som šťastný, že ich mám.“ Nerozlišujete pojem priateľ a kamarát?

– Na slovách nezáleží, priateľ či kamarát, vnímam to rovnako. Je to človek, pri ktorom môžete byť beztrestne úprimný a nemusíte sa báť rany od chrbta. Je to človek, ktorý pozná vaše heslo, ale nezneužije ho. Mám takú skupinu ľudí, ich základ je z mladosti, ešte keď som hrával basketbal. Sú to ľudia, s ktorými uznávame podobné hodnoty, ale nie tak, aby to bolo nudné, máme podobnú sociálnu úroveň, podarilo sa nám predčasne nezostarnúť a je mi s nimi tak príjemne, až sa vznášam. Sú to moji príbuzní, ktorých som si sám vybral. Patrí medzi nich napríklad Pali Hammel či Jožo Ráž.

*V knihe spomínate mladšieho brata. Vraj vás operoval?

– Otec sa druhý raz oženil a mám teda dvoch mladších bratov – Radko je podnikateľ. Peter je lekár, chirurg ortopéd, a práve ten mi nedávno dával do poriadku zlomený členok.

* Kniha má podtitul Spomienky starého optimistu. Optimizmus máte vrodený, alebo ste k nemu dospeli?

– Neznášam ľudí, ktorých nebaví život a ešte o tom aj píšu. Rád čítam i píšem o šťavnatých veciach a zážitkoch. Aj preto som si vybral pre PrešpoRock motto: „Nič na svete nie je smutnejšie ako pohľad na mladého pesimistu. Smutnejší je iba pohľad na starého optimistu.“

* Ste mimoriadne plodný autor – aké máte najbližšie plány?

– Najradšej by som sa vyjadroval obrazom, teda písal scenáre alebo režíroval. Ale sklamal som sa v partneroch, pre ich zlyhanie sa niekoľko plánovaných projektov neuskutočnilo Na druhej strane som tak získal veľký priestor na písanie a rozprávanie V grafickom štúdiu je už veľká knižka zo série Svet gombička Tajomstvo Budhovho úsmevu, čiže mala by onedlho vyjsť. Napísal som divadelnú hru. Mám rozpísanú knihu s pracovným názvom ŠNR – čiže Šťastný nový rok. Na jeseň by som sa mal vybrať do Číny. Už sa teším, lebo by som mal bývať v Šanghaji na sídlisku a mamička jednej čínskej diplomatky prisľúbila, že ma zasvätí do tajov čínskej kuchyne. No a spolupracujem s Českým rozhlasom, v Prahe som nahral s režisérom Vladimírom Ruskom mladším desať pokračovaní českej verzie Pálenice pod názvom Cesta okolo seba. Vysiela sa raz do týždňa a pokračovať by som mal na jeseň.

* Posledná kapitola knihy je Ešte sa mi nechce končiť, o čom by ste chceli hovoriť ?

– V závere je príbeh Štúrovej sekery. V ňom je kľúč k tomu, ako rozprávať spomienky. Mnoho ľudí hreší tým, že chce porozprávať pravdu, ale na pravdu by mali byť správy. Na tej sekere je najkrajšie jej označenie, čo na tom, že sa vymenilo porisko a ostrie...

Podobne je to s Bratislavou. Je to veľká skúsenosť žiť v jednom meste a ešte o tom môcť rozprávať. Mimochodom, keby túto knižku preložili do španielčiny, možno by si nejaký Španiel povedal, že tá Bratislava je celkom fajn mesto.

* Ste výborný rozprávač - mág slova Je to dar Boží, alebo ste sa k tomu dopracovali ?

– Písanému slovu som sa učil a učím od autorov, ako boli pán Werich, Horníček, či Pavič. S tým rozprávačstvom to bolo ťažšie, bol som trémista. Rozprávač, človek s darom hovoriť o videnom farebnejšie, než to v skutočnosti je, má dôležitú funkciu v spoločnosti od čias, keď sa kmeň schádzal večer pri ohni. Mám rád historku o tom, ako sa šesť chudobných detí zozbieralo na lístok pre jedného z nich, ktorý im potom film podrobne popisuje. Mal som aj dobrú školu. V rozhlase to bol Milan Lasica. Pripravoval program Pianissimo s Pavlom Danišovičom a navrhol ma ako človeka, s ktorým by sa striedal. Potom prišiel scénický program To je ono. To bolo horšie, lebo v prípade dvojice rozprávačov je vždy jeden za toho hlúpejšieho. Múdreho som robiť vedel, ale robiť hlúpeho, na to som nebol dosť múdry.

V televízii ma k programu Gala gala nasmerovali dramaturgičky Judita Gembická a Katka Svetková.

* Máte zo svojej práce ešte aj dnes radosť?

– Mám dar, že zo svojej práce mám pôžitok Vlastne sa mi splnil sen: stal som sa tým, čím som chcel – Borisom Filanom z povolania.. Mám rozpísaný román ŠNR a cítim sa ako kôň priviazaný o strom, ktorý by sa najradšej odtrhol a už by cválal. Musím sa skôr brzdiť ako nútiť do písania. Zdá sa mi, že každý deň písať je zábavné a mám z toho veľkú radosť. Lebo si uvedomujem, že píšem nie kvôli zmluve, ale preto, že plním istú úlohu. Totiž kedysi, keď sme hrali napríklad „vadí-nevadí“, tak sme hovorili: „choď dozadu splniť úkol“ – teda niekomu pobozkať chrbát, alebo niečo pošuškať učiteľke. No a ja teraz píšem, a tým písaním plním „úkol“ – úlohu.

Elena Ťapajová