Rozhovor s českým filozofom Jozefom Šmajsom

Ohrozená kultúra –  fakt alebo výzva?

Rozhovor s  českým filozofom Jozefom Šmajsom

Jozef Šmajs (1938) je profesorom filozofie na FF Masarykovej univerzity v Brne, kde prednáša ontológiu a gnozeológiu, filozofiu techniky, je častým hosťom Katedry filozofie na FF UK v Bratislave. Dlhodobo sa zaoberá ontologickou podstatou ekologickej krízy, vzťahom človeka a techniky, filozofickými problémami evolúcie. Medzi jeho najznámejšie publikácie patrí Ohrozená kultúra (1994, 1997 v slov. preklade 2006), Dráma evoluce. Fragment evoluční ontologie (2000) a Evoluční ontologie (2003, spolu s J. Krobom). Prezentáciu slovenského prekladu knihy Ohrozená kultúra pripravil jej vydavateľ Augustín Rosa (banskobystrické vyd. PRO) v decembri v bratislavskej Univerzitnej knižnici.

* Po vyše desiatich rokoch od prvého vydania Ohrozenej kultúry nastali vo svete mnohé zmeny, ale jej obsah zmenám vzdoruje. Kedy a ako sa formoval tvoj záujem o ekologickú problematiku?

– Dávno je jasné, že ekologické problémy nie sú v prvom rade ideologické, hodnotové či morálne, ale že sú to nenávratné a nebezpečné planetárne zmeny ontické. Teda sú to kultúrou vyvolané fyzické a biotické zmeny Zeme, ktoré sa týkajú všetkých živých systémov. Dlhšie však trvalo ujasnenie filozofického rámca a vytvorenie ontologického konceptu na ich vernú interpretáciu. Bolo treba vytvoriť ontologický koncept kultúry, rehabilitovať prírodu, filozoficky interpretovať usporiadanosť, evolúciu, informáciu a pod. Bolo treba vytvoriť novú filozofickú ontológiu – ontológiu evolučnú. A o to som sa pokúsil.

* Vo svojich prácach sa usiluješ nanovo objasniť pojem prírody, a to v kontexte súčasnej ekologickej situácie…

– Domnievam sa, že prírodu je užitočné ponímať ako proces i výsledok prirodzenej evolúcie, ako zvláštny „kondenzát“ doterajšej aktivity veľkého tresku. V tomto miliardy rokov trvajúcom procese vznikla Zem s jej otvoreným nelineárnym systémom života – genetickou informáciou integrovanej biosféry. Ak má teda prirodzená evolúcia nejaký hlbší zmysel, potom je to výstavba veľkolepej štruktúry vesmíru, tvorba jeho nepredstaviteľne rozsiahlej fyzickej usporiadanosti, ktorá zahŕňa aj celú  prirodzenú usporiadanosť pozemskú, a to viditeľnú i skrytú. K tej skrytej patria napríklad pravidlá utvárania abiotických štruktúr, genetická pamäť biosféry, vrátane genetickej pamäti človeka ako biologického druhu. Pripomínam to preto, aby bolo zrejmé, že Zem i človek súvisia s vesmírom a že len biosféra ako celok, len Gaia, je asi najmenším relatívne autonómnym systémom schopným dlhodobého vzostupného vývoja v čase. Všetky jej subsystémy, jedinci, populácie, biocenózy, ale i ľudská protiprírodná kultúra sú dočasné a nesamostatné, závislé od štruktúry, integrity a prosperity jej celku. 

* Označil si kultúru ako protiprírodnú a vo svojich prácach tvrdíš, že treba vytvoriť nový evolučne ontologický koncept kultúry. Ako by sa dal stručne charakterizovať?

– Aj kultúru je užitočné chápať ako proces i výsledok evolúcie. Lenže táto evolúcia sa začala „nedávno“, pretože ju mohol podnietiť až človek, jeho nebiologická aktivita. Podobne ako biosféra je i kultúra otvoreným nelineárnym systémom integrovaným vnútornou informáciou – v tomto prípade nie genetickou, ale epigenetickou, neuronálnou – duchovnou kultúrou. Až keď pochopíme, že duchovná a materiálna kultúra patria k sebe, že vytvárajú fungujúci systém príslušnej kultúry, môžeme správne pochopiť rolu a charakter duchovnej kultúry. Kým sme nevytvorili rozvinutú kultúru terajšieho technického a spotrebného typu, nič určité o povahe duchovnej kultúry, t. j. o povahe vedy, filozofie i ďalších ideí a hodnôt sme nemohli vedieť. Až dnes zisťujeme, že celá naša duchovná kultúra nie je taká veľkolepá, úchvatná a vznešená, ako sa nám zdalo: i ona je druhovo sebecká, antropocentrická a výrazne protiprírodná.

* Ako možno riešiť konflikt kultúry s prírodou?

– Nevyhnuté je zmeniť vzťah kultúry k prírode, túto nevyhnutnosť zatiaľ zakrýva dobre fungujúca ekonomika s vysokou osobnou spotrebou, mestským spôsobom života, nevhodnou štruktúrou školského vzdelania i plytkou masmediálnou rétorikou, preto si  ju verejnosť takmer neuvedomuje. Škola nás neučí o evolúcii, prečo prebieha a čo vlastne produkuje. Dnešný systém vzdelania zodpovedá skôr minulosti, uctieva sa antropocentrická tradícia, jej autority a hodnoty. Zabraňuje, aby ľudia pochopili nenávratnosť a evolúciu, a tým aj to, čo sa vinou človeka so svetom deje. Takmer nikto dnes nevie, že popri evolúcii biotickej (evolúcii života) existuje aj staršia evolúcia abiotická (evolúcia neživých štruktúr) a že aj človek „zapálil“ zvláštnu protiprírodnú evolúciu kultúrnu. O samovoľnom vzostupe usporiadanosti v otvorených nelineárnych systémoch vedia len odborníci. A o podstate konfliktu prirodzenej a kultúrnej evolúcie, ktorý je najhlbšou príčinou dnešnej globálnej ekologickej krízy, vie len skupina zasvätencov, najmä priaznivcov evolučnej ontológie. Pritom stačí vedieť, čo vlastne produkuje evolúcia. Tá, prirodzená i kultúrna, nemôže produkovať ani látku, ani energiu, pretože pre ne platia zákony zachovania. Evolúcia môže vytvárať len tvary, štruktúry, formy, usporiadanosť, informáciu. A pre usporiadanosť, t. j. informáciu, nebol objavený nijaký zákon zachovania. Dnešný existenciálny konflikt kultúry so Zemou je preto zápasom o zachovanie prírodných tvarov, prirodzenej usporiadanosti živých i neživých systémov, o zachovanie prirodzenej informácie. Je to boj o miesto na Zemi, o ekologické niky, ktoré dávno pred nami obsadili iné živé systémy a tie im musíme ponechať, ak  chceme na Zemi prežiť. Zem nám ľuďom nepatrí, patrí celému pozemskému životu: preto tá Nájemní smlouva se Zemí.

Veľmi jednoducho to poviem takto: čím viac kultúry – miest, diaľnic, polí a počítačov, tým menej prírody – dažďových pralesov, lesov, stepí, mokradí, biologických druhov, ale i ľudského fyzického a psychického zdravia.

* Aké východisko teda vidíš na záchranu kultúry?

– Pokiaľ prírode neustúpime, vyhynieme vlastnou vinou. Alebo ešte inak:  vlastnícky nárok a druhové sebectvo bylinožravcov sa obmedzuje na niekoľko druhov zelených rastlín. Predátor je analogicky zviazaný so svojou korisťou. Ostatok sveta pre tieto špecializované formy neexistuje. Človek ako tvorca kultúry je však univerzálnym koristníkom, robí si nárok na celý svet. A práve toto sebectvo, teoreticky zatiaľ prehliadané, nám zostalo. Na pochopenie ontickej opozície kultúry voči prírode nestačí sledovať, či ľudské poznanie dospieva k pravde. Hľadisko pravdy je z pohľadu evolučnej ontológie účelovo antropologické, druhovo sebecké: dôraz na gnozeologické priblíženie k skutočnosti zakrýva náš patologický záujem skonzumovať celú zemeguľu. Hľadisko pravdy síce zaväzuje aktívneho vedca k pokore, skromnosti a poctivosti, ale vôbec nezaisťuje zlučiteľnosť na pravde založených kultúrnych aktivít a štruktúr so staršími aktivitami a štruktúrami prírodnými. Pravda, ktorá garantuje integritu duchovnej kultúry, a aj vzájomnú kompatibilitu prvkov kultúrneho systému, má teda čosi spoločné so ziskom, demokraciou a trhovou reguláciou: podporuje kultúrnu expanziu, ale nie je schopná zaistiť dlhodobo možnú kultúru, jej súlad s prírodou. Práve filozofii pripisujem dôležitú úlohu pri reflektovaní tejto skutočnosti.   

Pripravila Etela Farkašová