Vyhľadávanie
Slavenka Drakulić (1949) je jedna z najprekladanejších chorvátskych autoriek. Do slovenčiny boli doteraz preložené jej dve poviedky v časopise Aspekt (1994 a 1995) a nedávno vyšiel v Aspekte výber jej próz Myš v Múzeu komunizmu a iné životy pod psa (preložený z angličtiny) z knihy Bájky o komunizme z pera domácich, divých a exotických zvierat, ktorá vyšla v chorvátskom vydavateľstve Profil začiatkom decembra pri príležitosti 20. výročia pádu Berlínskeho múru a paralelne vyšla aj vo Veľkej Británii, Švédsku, Bulharsku a na Slovensku.
Rozhovor s chorvátskou spisovateľkou Slavenkou Drakulić
Bájky o komunizme nie sú žiadne bájky
Slavenka Drakulić (1949) je jedna z najprekladanejších chorvátskych autoriek. Do slovenčiny boli doteraz preložené jej dve poviedky v časopise Aspekt (1994 a 1995) a nedávno vyšiel v Aspekte výber jej próz Myš v Múzeu komunizmu a iné životy pod psa (preložený z angličtiny) z knihy Bájky o komunizme z pera domácich, divých a exotických zvierat, ktorá vyšla v chorvátskom vydavateľstve Profil začiatkom decembra pri príležitosti 20. výročia pádu Berlínskeho múru a paralelne vyšla aj vo Veľkej Británii, Švédsku, Bulharsku a na Slovensku.
* Prečo ste knihu poviedok nazvali práve Bájky o komunizme?
– Už forma bájky dovoľuje autorovi vtipný prístup k téme. Napríklad krt, ktorý prednáša váženej vedeckej spoločnosti, položí otázku, prečo ľudia kopali tunel pod Berlínskym múrom. Dokonca spochybní existenciu múru. V inej poviedke pes z Bukurešti v interview pre zahraničný časopis rozpráva o obrovskom množstve túlavých psov, ktoré môže návštevník stretnúť v uliciach rumunskej metropoly. Papagáj Koki, blízky priateľ juhoslovanského prezidenta Tita, rozpráva o jeho fascinujúcom živote, v podstate objasňuje kult osobnosti. Pri písaní poviedok som mala na mysli aj mladých čitateľov narodených po roku 1990, ktorí nemajú takmer žiadnu predstavu o komunizme, správnejšie o socializme, o politickom systéme, čo poznačil životy ich rodičov. Ak ich zaujmú tieto príbehy, možno sa budú viac zaujímať aj o históriu.
* Aké sú ohlasy na knihu v krajinách, kde komunizmus, respektíve socializmus ľudia nezažili?
– O živote za komunizmu som písala aj v knihe Ako sme prežili komunizmus a dokonca sa smiali (How we survived communism and even laughed), ktorú prijali čitatelia s veľkým záujmom aj v krajinách, kde komunizmus prakticky nepoznali. Bájky sú akýmsi jej pokračovaním. Vo Švédsku mala veľký úspech, moje zvieratá si získali sympatie čitateľov, aj keď hovoria o ťažkých problémoch.
* Krajiny, o ktorých v knihe píšete (Česko-Slovensko, Rumunsko, Poľsko, Albánsko), veľmi dobre poznáte, ako by ste v týchto krajinách aj žili. Odkiaľ ste čerpali také presné a presvedčivé poznatky?
– Nebolo ťažké písať o detailoch každodenného života, keďže som veľa cestovala po týchto krajinách a mám aj priateľov, ktorí mi pomohli svojimi skúsenosťami. Okrem toho spoločný menovateľ – totalitný typ režimu – bol všade rovnaký. Aj keď sa Juhoslávia v niečom líšila...
* Vo svojich prvých textoch, článkoch a esejach, ste sa venovali najmä feministickým témam, dokonca roku 1984 ste vydali knihu Smrteľné hriechy feminizmu (or. Smrtni grijesi feminizma). Čím je pre vás feminizmus podnetný?
– Moje prvé texty neboli výhradne feministické, ako novinárka som sa venovala najmä kulturologickým témam. Začiatkom 80. rokov sme s priateľkami vytvorili skupinu Žena a spoločnosť (Žena i društvo), ktorá sa venovala emancipácii žien v našej spoločnosti. Zastávali sme názor, že hoci ženy formálne získali od štátu emancipáciu, napriek tomu žijú v patriarchálnom prostredí. Bolo to viditeľné najmä v rodine, tam bola žena naozaj podriadenou osobou. Písali sme o tom a organizovali verejné diskusie. Moja prvá spomínaná kniha predstavuje zbierku textov na túto tému. Prirodzene, že oficiálna organizácia žien sa proti tomu búrila a naše pôsobenie považovala za importovanú „buržoáznu ideológiu“.
– Nezávislosť a samostatnosť sú základné predpoklady emancipácie a väčšina žien v západnom svete ich aj dosiahla. To ale neznamená, že ženy sú naozaj rovnoprávne. Po páde komunizmu sa totiž ocitli v novej situácii. Rozdiel je v tom, že v čase socializmu boli ženy emancipované „zhora“, postaral sa o to štát a ony samé nemuseli bojovať za rovnoprávnosť. Dnes musia ženy bojovať za svoje práva samy. Máloktorá politická strana ponúka zmysluplný plán pre ženy. A navyše musia dávať pozor, aby neprišli o už získané a zdedené práva. Dlhá tradícia boja žien za rovnosť aj popri civilizačných výdobytkoch nás učí, že práva žien nikdy nie sú vybojované navždy.
– Je to veľmi jednoduché. Skúsenosti žien a ich prežívanie sú v mnohom, ale nie vo všetkom odlišné od skúseností mužov. Pre mňa je celkom logické, že sa rozchádzajú v témach, záujmoch a často (ale nie vždy a nie je to nevyhnutné) aj v štýle. V literatúre, celkovo v umení hranice nie sú pevne určené, ak existujú, sú na to, aby sa prekračovali.
* Vraj ste v 90. rokoch emigrovali z Chorvátska z politických dôvodov. Je to pravda, aké politické dôvody vás k tomu prinútili?
– Nie je pravda, že som emigrovala. Začala som žiť vo Švédsku zo súkromných dôvodov. Na začiatku 90. rokov som písala kriticky o nacionalistickom režime a, prirodzene, že niektoré média to neschvaľovali, dosť ostro a nepríjemne voči mne útočili a prischla mi nálepka zradkyne národnej veci a disidentky. Bolo nás viac takto prenasledovaných spisovateľov a intelektuálov. A pokiaľ ide o tú nálepku, demokracia, na rozdiel od totalitných režimov, nevytvára disidentov, ale iba ľudí iného názoru. Po čase nacionalisticko-autoritatívna ideológia trocha zoslabla a znovu môžem vydávať knihy v Chorvátsku. Najväčšiu časť roka vlastne trávim v Chorvátsku.
* Vo vašich textoch sa často stretávame aj s témou vojnových zločinov a zločincov na Balkáne. Akou optikou sa pozeráte na súčasný Balkán po takmer dvadsiatich rokoch?
– Dvadsať rokov nie je dostatočne dlhé obdobie, aby sa vzťahy medzi znepriatelenými štátmi úplne znormalizovali. Keby neexistoval medzinárodný tribunál v Haagu (ICTY), národy, ktoré žijú na Balkáne, by sa nikdy nedozvedeli pravdu o vojne. A spravodlivosť bez pravdy a nemôže existovať. V tom zohráva Haag historickú úlohu. Tých pár stoviek vojnových zločincov, ktorí boli, alebo ešte budú odsúdení, sú iba špičkou ľadovca. A preto rozsudky môžu iba symbolicky uspokojiť spravodlivosť. Po skončení súdnych pojednávaní budeme mať aspoň dôkazy, na základe ktorých budeme poznať pravdu, ktorou sa už nebude dať manipulovať.
* Všetky vaše diela charakterizuje spoločný menovateľ – boj proti nespravodlivosti, zločinu a rôznym neduhom spoločnosti. Otvorene sa k týmto témam vyjadrujete, čím vyvolávate aj nevôľu ľudí zasiahnutých vašou ostrou, ale pravdivou kritikou. Máte ešte dosť síl, aby ste ďalej bojovali a písali o všetkom, čo vás rozhorčuje, hnevá a znepokojuje?
– V dnešnom svete nemá písanie takmer žiadny význam a ani priestor v médiách. Usudzujúc podľa popularity médií, zdá sa, že ľudí zaujíma iba zábava, a nie informácia, analýza, komentár... Mňa v súčasnosti zaujíma situácia v nových členských štátoch EÚ, do akej miery sa život ľudí zmenil k lepšiemu a do akej k horšiemu. Európska únia je dobrý nápad, dobrý rámec pre pokojný a prosperujúci život, ale bolo by potrebné ešte veľa toho urobiť, aby skutočne začala fungovať ako spoločný domov rovnoprávnych občanov.
Alica Kulihová
