Vyhľadávanie
Philippe Ségur (1964) má za sebou bohatú právnickú kariéru, vyučuje na univerzite v Perpignan, je členom rôznych právnických inštitúcií a porôt. Dlho váhal, kým ponúkol vydavateľom svoje prózy, ale úspech zožal hneď svojím prvým románom Metafyzika psa (2002), počet predaných výtlačkov presiahol 20 000. Nasledovali Autoportrét otvárača konzerv (2003), Poetika hrdloreza (2004), Spisovateľ (v 10 lekciách) (2007), Prázdniny v stratenej krajine (2008). Vydal aj básnickú zbierku Messal (2007), v ktorej hľadá jednotu s prírodou. V románe Poetika hrdloreza sa prelína fikcia s realitou, ale nakoniec sa ukáže, že nič nie je také, ako sa navonok javí. Jeho tvorba je veľmi intímna v tom zmysle, že väčšina opísaných udalostí vychádza z jeho osobných skúseností a za jeho literárnymi protagonistami sa skrýva on sám. Hlavná postava má veľa autobiografických čŕt – muž v stredných rokoch vyučuje právo na univerzite, ale práca ho nebaví a túži stať sa spisovateľom. Ségur odhaľuje paradoxné momenty modernej každodennosti, ako napríklad nechuť zapnúť počítač, lebo sa odtiaľ vyhrnú články, ktoré treba dokončiť.
• Ako sa vyvíjal váš štýl písania, v ktorom uplatňujete humor, nadhľad, iróniu, ba aj sebairóniu?
– Vždy som mal rád príbehy, ale najprv som ich kreslil. Ako jedenásťročný som napísal svoju prvú poviedku, ktorú uverejnili v časopise pre deti. Odvtedy som nikdy neprestal písať. Bol som samotárske dieťa a mal som veľmi vyvinutú predstavivosť. Pokladám predstavivosť za neobyčajnú moc, ktorá dáva život iným existenciám, nedáva možnosť nudiť sa, je „kráľovnou“ schopností, ako to povedal Baudelaire.
• Do akej miery nesú vaše knihy autobiografické prvky?
– Všetky moje knihy sú autobiografické. Nie som naozajstný rozprávač príbehov. Nedokázal by som napísať román, do ktorého by som nebol osobne, intelektuálne a emocionálne, zaangažovaný. Fiktívna, snová alebo fantastická dimenzia je iba symbolickým zovšeobecnením osobnej situácie. Román Poetika hrdloreza obsahuje trojitú katastrofu: explóziu chemickej továrne v jednom veľkom francúzskom meste roku 2001, rodinnú krízu a zlom osobnosti. Všetky tri katastrofy som osobne prežil. V knihe Spisovateľ (v 10 lekciách) som zachytil zábavné spomienky na môj vstup do literatúry. Historky sú čiastočne pravdivé, len som ich prerozprával s humoristickým nadhľadom a hyperbolou.
• Váš spôsob „dobývania“ Pyrenejí v tejto knihe pripomína Daudetovho Tartarina v Alpách. Aký je váš vzťah k horám?
– Dobrý postreh. Chvastúnstvo je hybnou silou komickosti. Mám rád hory, najmä v oblasti Cerdagne, ktorú dobre poznám, kde som zliezol väčšinu vrchov. Nikdy som sa nedostal na Pic de l´Infern, o ktorom hlavná postava stále básni, ale nikdy sa naň nevyberie. A predsa sa mi práve tento štít zdá najkrajší a zároveň veľmi hrozivý! Čím je nepriateľ väčší, tým sme silnejší. Preto si uchovávame neprekonateľného nepriateľa, lebo keď ho prekonáme, prestane ním byť. Niekedy je vhodnejšie zachovať status quo, ako dosiahnuť víťazstvo.
