Keď ti v  roku 1972 vyšla kniha poviedok Hra na život a  na smrť, mal si iba 21 rokov. Kniha už vtedy vyvolala pozitívny ohlas, vyšla v  renomovanej edícii vydavateľstva Slovenský spisovateľ a  kritikom aj čitateľom bolo zrejmé, že do slovenskej literatúry vstupuje výrazný talent. Aj keď vek autora nemusí ešte predznamenať kvalitu literárneho textu, predsa len je skôr zaužívaná predstava, že prozaik musí mať čosi nažité a  zažité, načítané, že by mal byť zrelý, skúsený, poučený, pootĺkaný životom. Ako to bolo v  tvojom prípade? Ako vznikala tvoja prvá kniha, v  akej situácii si bol ty sám? Aký si mal pocit zo svojho debutu, aký to bol pocit – byť spisovateľom?
 
Ach, aká to radosť môcť hovoriť o  sebe... Ďakujem ti za otázky – nahrávky, ale súčasne si uvedomujem komunikačný blok, ktorý sa v  nich ukrýva. Aj tí druhí, čo by to mali čítať, by radšej rozprávali o  sebe, ako počúvali iných. Možno si dokonca pripadajú zaujímavejší a  významnejší a  trpia tým, že nedostávajú príležitosť. Ale berme to tak, že práve mne si udelil výsadu a  že ju nemôžem nevyužiť... Dlho predtým, ako som začal písať, infikoval ma vírus čítania. Rozumie sa, je to dobrý vírus, nie taký, proti ktorému by bolo treba medicínsky či inak bojovať. Svojím spôsobom sa stalo – vinou filmu a  najmä televízie –, ale to je iná téma, nechcem odbočovať. Skrátka, čítal som všetko, čo mi prišlo pod ruku, od výberov z  Dobšinského po knihy z  SPKK (pre nepamätníkov: Spoločnosť priateľov klasických kníh), ktoré si objednávali rodičia, potom, pochopiteľne, prišla na rad miestna knižnica a  tam som, naozaj neviem akým činom, objavil skratku od Winnetoua rovno k  Dostojevskému. Ale nepožičali mi ho, vraj na to nemám vek. Tak som sa zaťal, že ho musím mať a  o  čosi neskôr som si kúpil Zločin a  trest a  prelúskal ho od a  po zet. Či práve tento zákaz (nesmieš to čítať!) priniesol posun v  mojom čitateľskom vkuse a  napokon aj ambíciu písať, netrúfam si tvrdiť. Tých príčin bude pravdepodobne viac. Vraj existuje nevedomá kolektívna predskúsenosť, ktorá sa dedí. Aspoň podľa Junga. Možno sa časť detí narodí a  už po pár rokoch sú z  nich starci, teda v  istom zmysle, lebo keď sa strhnú zo spánku, začnú sa trápiť zlovestnými otázkami, ktoré k  nim priviala noc: Prečo je vesmír, prečo je vôbec niečo, namiesto toho, aby bolo nič? Čo robí mňa mnou, prečo som ja, a  nie niekto iný?... Nemusíte mať vedomosť o  svete a  už sa môžete trápiť ontológiou, starou ako filozofia sama. Tak nejako to bolo so mnou. Skúsenosti som nemal, zato som mal „predskúsenosť“, ktorá založila nepokoj a  neprestávala hlodať. Okrem toho je tu čosi rovnako dôležité, ak nie ešte dôležitejšie: písanie sa rodí z  čítania, nie naopak. Pri istom objeme čítania rozpoznáte rozprávačské modely intuitívne a  môžete robiť literatúru z  literatúry (viď Borges). Vo svojej prvej knižke som sa takto ocitol vo sfére sci-fi, hororu, mystery a  vôbec poviedok s  tajomstvom bez toho, aby som o  tom teoreticky, exaktne niečo vedel. Využitím žánrov, ktoré sa vtedy (v sedemdesiatych rokoch) veľmi nenosili, som asi trochu zaujal, ale ideologicky striktní literárni kritici (Okáli) ma zato aj patrične strhali. Iný kritik, dnes už nebohý Ján Števček, ma zasa pochválil, ale ako som sa dodatočne dozvedel, dosť si to potom vyčítal. Povedali mu, že ma precenil. Tak či onak, môj debut bola velikánska vec minimálne pre jedného človeka. Pre mňa. Rýchlo som napísal druhú knihu, ale na tú si už ideologickí strážcovia dali pozor (posudzoval ju aj Vladimír Mináč) a  nikdy nevyšla.
 
Absolvoval si VŠMU – odbor filmová a  televízna dramaturgia – no prakticky celý svoj produktívny život si pracoval ako novinár. Bol si redaktorom od roku 1973, postupne si bol v  redakciách vydavateľstva Smena, v  denníku Pravda, v prílohe Nového slova Nedeľa, neskôr v  Literárnom týždenníku, v  Národnej obrode, v  denníku Práca a  mesačníku Duel. Takže máš bohaté novinárske skúsenosti a  možno ťa priradiť k  tým mnohým spisovateľom, ktorí pôsobili ako novinári – namieste je teda otázka: ako novinárske skúsenosti ovplyvnili tvoju literárnu tvorbu? Čím ťa noviny obohatili – a  naopak, o  čo ťa obrali?
 
Tvrdím, že existujú kľúčové náhody alebo, povedzme, kľúčové zhody okolností v  živote každého z  nás. Často si ich ani nevšimnete, a  pritom váš osud už má úplne inú trajektóriu a  vy sa z  nej nedokážete vymaniť, či zmeniť ju po celé roky. Takýmto riadením osudu sa zo mňa, absolventa scenáristiky a  dramaturgie stal novinár. Napísal som recenziu na film režiséra Martina Ťapáka Nevesta hôľ, adaptáciu rovnomennej Švantnerovej prózy. Recenzia mala titulok V  nedôstojnom rúchu a  bol z  toho dosť veľký škandál. Režisér si dal zistiť, kto som, a  rozčúlil sa, ako môže nejaký sopliak strhať zaslúžilého umelca. Napriek tomu (alebo práve preto?) som dostal ponuku nastúpiť do kultúrneho oddelenia denníka Pravda. Po istom váhaní som ponuku prijal, samozrejme, bez uvedomenia si hlbších dobových súvislostí a  bez poznania limitov vtedajšej periodickej tlače. Bol som dosť naivný, ale spočiatku to bolo fajn. Stal som sa profesionálnym filmovým kritikom. Nepreháňam, naozaj to bolo tak. Neviem, či existoval takýto post predtým, ale z  pohľadu ľubovoľných dnešných novín alebo časopisov je pozícia s  takýmto zameraním, s  takouto výlučnou špecializáciou nepredstaviteľná. Môžete si povedať, že vtedy to bola anomália, ale čo je potom dnes? Normálny stav? Asi zbytočná rečnícka otázka, chcel som len spresniť, že som nezačínal ako naslovovzatý novinár. Nevedel som ani napísať správu. To prišlo až neskôr, keď mi dali za úlohu jedno- či dvojstĺpcové články z  konferencií odborárov, družstevníkov a  kadekoho iného,  profily hrdinov socialistickej práce a  podobnú dobovú propagandu. To mi už teda nerezalo, to som robiť nechcel. Pokúsil som sa svoju trajektóriu zmeniť, urobil som konkurz na miesto interného ašpiranta na svojej domovskej VŠMU, ale stačil jediný telefonát vtedajšieho všemocného šéfredaktora Pravdy Trávnička rektorovi školy a  bolo po mojich ambíciách... Tak som aspoň zmenil pôsobisko, v  Novom slove bola atmosféra predsa len o  čosi liberálnejšia. Samozrejme, v  medziach doby. Koniec koncov, veď si to sám zažil ako môj kolega. Myslím si, že nám všetkým, čo sme mali aj spisovateľské, resp. umelecké ambície novinárčina občas liezla krkom, hoci sme sa ju usilovali robiť najlepšie, ako sme vedeli (a mohli). Inak to vlastne nešlo. Spisovateľstvo bolo koníčkom, čírym amatérstvom, žurnalistika existenciou, živobytím. Umožnila mi hlbšie nazrieť do ľudských pováh, do spoločenských vzťahov vrátane politických, spoznať miesta a  prostredia, do ktorých by som sa za iných okolností nedostal. Vzala mi niekoľko plánovaných a  nenapísaných kníh, tie sú teraz roztrúsené v  podobe článkov v  množstve zažltnutých starých tlačovín. A  ešte niečo: vďaka tomu, že som prešiel rozličnými redakciami pred rokom 89 i  po ňom, viem, že aj vtedy, „za totáča“, sa novinár mohol správať eticky (hoci s  rizikom), a  dnes, v  demokracii sa zasa môže správať neeticky (a takmer bez rizika).
 
Ešte kým sa opäť vrátime k  literatúre, k  tvojej literárnej tvorbe, rád by som otvoril tému, ktoré je nám dvom nepochybne blízka: roky rocku, roky bigbítu. Viem totiž, že rock a  bít je aj tvoja hudba, že si sa blízko priatelil s  Mariánom Vargom a  ďalšími bigbiťákmi, že si vyznával hodnoty, ktoré táto hudba prinášala. A  keď vyšla kniha Slovenský bigbít, tak si napísal recenziu s  výstižným titulkom: „Keď hudba bola slobodou...“ Preto sa spýtam: ako ťa táto hudba ovplyvnila, čo pre teba znamenala? Ako by si – pre potreby nášho rozhovoru – objasnil myšlienku, že hudba bola slobodou?
 
Moja generácia – teda aj tvoja – vyrastala v  šedivom svete. Dnešní dvadsaťroční si pod týmto označením sotva vedia niečo predstaviť, ale ťažko nájsť iný, priliehavejší výraz. Dá sa im to (ba je to možno nevyhnutné) len bližšie vysvetliť: budoval sa reálny socializmus, jeho vzorom bol „veľký brat“ na východe, Sovietsky zväz. Odmalička, od školských lavíc sme sa pohybovali v  pevne vymedzenom priestore príkazov, zákazov a  povinností, kde kolektív vládol nad jednotlivcom, prísnym pohľadom nás sledovali autority – od učiteľov pred školskou katedrou po straníckych funkcionárov a  štátnikov, ktorí sa prihovárali z  tribún a  stránok novín – heslá na múroch a  priečeliach budov vyzývali presadzovať závery, budovať, bojovať, nikdy nedovoliť, navždy sa priateliť... a  na množstvo ďalších aktov, čo zneli ako bezobsažné, ale pritom hrozivé zaklínadlá. Pôsobili osudovo, zdalo sa, že svet je takto daný a  nemôže vyzerať inak. Čo iné si mohol myslieť chlapec z  periférie, z  mestečka nejakých dvadsať kilometrov od hraníc s  ruským kolosom? Mohol byť akokoľvek vnímavý, chýbal kontrast, alternatíva, niečo, čo by sa vymklo z  rámca, prelomilo všeobecnú strnulosť. Ten zázrak prišiel začiatkom šesťdesiatych rokov cez éter, vzduchom, vlnami, ktoré nemohli zastaviť nijaké ostnaté drôty. Bigbít. Beatles a  ďalší. S  uchom na reproduktore (mimochodom, to malé rádio mi rodičia priviezli z  Užhorodu, takže „veľký brat“ predsa len pomohol) som na pozadí šumu a  praskania počúval hitparádu Rádia Luxembourg, familiárne prezývaného „laxík“. Potom prišla na rad domáca hitparáda, Dvanáct na houpačce fascinujúceho moderátora a  hudobného znalca Jiřího Černého. Cestou do školy, ktorá bola i  nebola gymnáziom (oficiálne „stredná všeobecnovzdelávacia škola“) som každý deň zastal pri výklade michalovského obchodu s  hudobnými nástrojmi, obzeral som si elektrickú gitaru Jolana a  márne som o  nej sníval. Žiaľ, hrať na gitare som sa nikdy nenaučil. Istá moja staršia sesternica dostala od frajera, ktorý mal príbuzných za veľkou mlákou, prvú LP-platňu Beatles Please Please me. Keď som ju u  nej uvidel, skoro mi vypadli oči. Hneď som sa jej zmocnil. Lenže sesternica sa s  frajerom rozišla a  ten si svoj darček vypýtal nazad. Ťažko sa jej (a mne) mohol pomstiť viac... Kto chce mať presnejšiu predstavu o  danej dobe, musí si uvedomiť, že populárna hudba dovtedy znela celkom inak: sladké gýčovité tangá, uhladené „záclonové“ orchestre, harmonikové častušky podľa sovietskeho vzoru, ľudovky. A  zrazu sa zjavil na scéne niekto, čo si od prvých tónov išiel vykričať hrdlo. Membrány reproduktorov trhal rachot bicích a  elektrických gitár. Dlhé vlasy, extravagantné oblečenie, vyzývavý pohyb po pódiu. Ak ste predtým počúvali len Krištofa Veselého, Melániu Olláryovú či Zdenka Sychru, jednoducho vám musela padnúť sánka. Príťažlivosť „našej“ hudby zvyšovala jej nedostupnosť a  rozličné zákazy. V  populárnej rozhlasovej relácii Pozor, zákruta! napríklad nesmeli zaznieť viac ako dve „západné“ skladby, všetky ostatné museli byť domáce alebo z  tzv. spriatelených socialistických krajín. Vyrojili sa kritici, ctitelia hudobných tradícií: veď ide o  obyčajný hudobný primitivizmus, dva-tri akordy, chabý text, neškolený, niekedy dokonca falošný spev. Samozrejme, že o  pomer hudobná kvalita-nekvalita vôbec nešlo. Pre nás bol rozhodujúci výraz. Autentický, nespútaný, neberúci ohľad na nikoho, len na seba. Tá hudba sa zrodila mimo oficiálnych inštitúcií, koncertných sál či hudobných telies – v  kluboch, baroch, takmer na ulici. Niekoľko kamarátov, čo ani nepoznali noty, sa dalo dohromady a  začali spolu hrať. Beatles boli štyria, Rolling Stones tiež. Bola to skupina, „band“. Spojenectvo a  generačný súzvuk. Od nikoho si nenechali nadiktovať, čo a  ako majú robiť, hrali a  správali sa, ako chceli a  ako cítili. Že sa to niekde takto dá, že sa to môže, nás doslova ohúrilo. Toto bol ten pravý impulz, tá výzva k  slobode, na ktorú si sa pýtal. Istý typ hudby prekročil svoj rámec a  stal sa dôležitým sociálno-spoločenským fenoménom. Už sa to nezopakuje. Bigbít či rock sa po prvom „veľkom tresku“ rýchlo diferencoval a  členil aj tam, kde vznikol: mainstream, alternatíva či tzv. „indies“, štadiónové megashow, komerčné klipy, súťaže typu superstar a  všeličo iné. Časy revolty a  protestu prostredníctvom hudby sú za nami. Či žiaľ alebo vďakabohu nedokážem povedať.


Celý rozhovor si môžete prečítať v knihe Ľuboša Juríka Rozhovory po rokoch, ktorú si môžete kúpiť v tlačenej podobe alebo v rozšírenej verzii ako e-knihu na http://knihkupectvo.litcentrum.sk/t134/Jurik-Rozhovory-po-rokoch za špeciálnu cenu 5 euro.
V knihe nájdete rozhovory s týmito spisovateľmi: Milan Augustín, Anton Baláž, Ladislav Ballek, Jozef Banáš, Dezider Banga, Jaroslava Blažková, Ján Buzássy, Jozef Bžoch, Ján Čomaj, Rudolf Dobiáš, Pavel Dvořák, Etela Farkašová, Ľubomír Feldek, Oľga Feldeková, Daniel Hevier, Anton Hykisch, Rudolf Chmel, Andrej Chudoba, Pavol Janík, Peter Jaroš, Jana Juráňová, Ivan Kadlečík, Juraj Kuniak, Milan Lasica, Jozef Leikert, Miroslav Marcelli, Albert Marenčin, Jozef Mihalkovič, Jozef Mikloško, Valér Mikula, Štefan Moravčík, Gustáv Murín, Kamil Peteraj, Vladimír Petrík, Jozef Puškáš, Milan Richter, Gabriela Rothmayerová, Vincent Šabík, Ivan Stadtrucker, Stanislav Štepka, Ladislav Ťažký, Viliam Turčány, Ján Tužinský, Marián Vároš, Osvald Zahradník, Milan Zelinka a Milka Zimková. Po rokoch sa spoločne vracajú k témam, o ktorých hovorili kedysi, no najmä hovoria o súčasných problémoch literatúry a kultúry. Umelecké fotografie Tomáš Singer.