Vyhľadávanie
V kremeni drieme oheň
Rozhovor s chorvátskou spisovateľkou Vesnou Krmpotićovou
Chorvátska poetka, prozaička, literárna kritička a prekladateľka Vesna Krmpotićová (1932) má za sebou bohatú literárnu činnosť. Svetovú raritu predstavuje jej zbierka 11 664 básní Stoosemkrát stoosem, ale aj zbierka 982 rozprávok, ktorá vyšla v 9 knihách. Útla próza Mesiacova slnečnica je jej prvým slovenským prekladom, ktorý nedávno vyšiel knižne vo vydavateľstvo Alika (výber z jej tvorby predstavila RSL roku 1999). V rámci prezentácie Mesiacovej slnečnice 26. novembra autorka navštívi Bratislavu.
* Vaša bibliografia obsahuje 41 kníh, v Chorvátsku ste známa predovšetkým ako poetka, venujete sa však aj próze, literárnej kritike a prekladateľskej činnosti. Vyštudovali ste psychológiu a angličtinu, neskôr v Indii bengálčinu. Kde sú však korene vašej tvorby, impulz, začiatok?
– Prvé básne som písala už ak prváčka. A odkiaľ prišli? Znútra. Impulz prišiel zvonku – z borovicových lesov, z mora, zo žiarivej nádhery okolitého sveta. Dá sa to povedať metaforou: v trieskach alebo v kremeni drieme oheň. Zbytočne budeme trieť tehlu o tehlu, iskra nepreskočí. Tieto dve veci musia byť v súlade – vonkajší impulz a vnútorný sklon. Inak niet poézie, niet umenia, niet lásky. Neskôr zaznamenáme jeden alebo dva okamihy, keď si povieme, že práve tu sa náš pohľad na veci potvrdil, prehĺbil, rozšíril. Jedným z nich bolo pre mňa stretnutie, ešte počas vysokoškolského štúdia, s teofilozofiou Upanišada. Takýto osudový okamih v našej životnej kariére je stretnutie so sebou samým.
* Odkiaľ čerpáte inšpiráciu pre tvorbu?
– Písanie je moja meditácia. Je jedno čo píšem, vždy nadväzujem kontakt so sebou, so svetom, s Bohom. To je teda moja inšpirácia: monodialóg so svetom, Bohom, so sebou.
A písanie ma nevyčerpáva, naopak napĺňa ma, robí ma šťastnou, upokojuje ma, osvecuje ma. Už asi vyše tridsať rokov píšem rýchlo a nevraciam sa k napísanému, texty takmer nikdy neupravujem, nepochybujem, nič nemením...
* Ktorý preklad vášho diela vás najviac potešil?
– Viem, ktoré dielo sa najviac čítalo a číta. Môj rozsiahly autobiografický román Kopec nad mrakmi (Brdo iznad oblaka) vyšiel v desiatkach vydaní a ako mi ešte stále píšu čitatelia, v mnohom ovplyvnil ich životy. Kniha mala byť správou o živote a smrti môjho dieťaťa, mala byť faktografickou reportážou, no ukázalo sa, že sám život je najfantastickejšia rozprávka, najväčšia imaginácia – a fakty aj udalosti sú poéziou, ktorá nemá súpera.
Najprekladanejšie sú moje prvé dve knihy z radu Stoosem (Stotinu i osam), vyšli v nemčine, slovinčine, litovčine, teraz sa prekladajú do angličtiny.
* Čo by ste sama odporučili na preklad?
– ,,Stoosmičky“ sú osobitnou kapitolou v mojej tvorbe, nedajú sa stotožniť s nijakým známym literárnym druhom. Aj poetické príbehy ako Mesiacova slnečnica patria do zvláštneho opusu deviatich kníh poeticko-filozofických rozprávok. Nazdávam sa, že bez autobiografie Kopec nad mrakmi a ďalších kníh, ako sú Bhagavatar, Diamantový faraón a Košeľa šťastného človeka nemôže byť predstavenie mojej tvorby úplné.
* V Slovníku balkánskych spisovateľov si o vás možno prečítať: „Sklon k okultizmu prezrádza v rozsiahlom prozaickom celku Kopec nad mrakom (1988).“ Nie je to trochu mylné tvrdenie?
– Okultizmus je tu nesprávne použitý termín. V knihe Kopec nad mrakmi sa nepíše o tzv. nadprirodzených javoch, ale o živote. A život je tajomný jav. To, čo nazývame nadprirodzeným alebo paranormálnym, je vlastne prirodzené a skutočné. Ak sa v knihe niečo intenzívne prejavuje, tak nie preto, že som to tak chcela ja, ale preto, že sa to dialo, to je prelínanie viditeľného a neviditeľného sveta. Toto dielo je zvláštne práve tou vášnivou faktografiou – je to dôsledne vyrozprávaná skutočnosť, aj keď má kniha podobu románu. Je to reportáž z tohto aj z onoho sveta; nejde o románový životopis, ale o svedectvo zázraku.
* Ste nositeľkou mnohých literárnych ocenení, roku 2000 ste dostali cenu za celoživotné dielo. Ktoré ocenenie bolo pre vás najvýznamnejšie?
– Pre každého spisovateľa je ocenením, keď jeho slovo nájde ohlas medzi ľuďmi. Nemyslím na počet čitateľov, veď najviac sa čítajú noviny a časopisy s úbohými slabomyseľnosťami každého druhu. Mám na mysli ľudí, čitateľov, ktorí sa ešte nevzdali. Čoho a koho? Seba, zmyslu pre krásu. Bez nich by sme boli my, spisovatelia, nepotrební.
* V piatich obsažných zborníkoch Petoknjižje sa venujete ľudským hodnotám, teda na ktoré hodnoty ste sa zamerali?
– O tomto diele by sme museli rozprávať osobitne a veľmi dlho, má asi 4000 strán, obsahuje množstvo porekadiel, prísloví, rôznych rád a 3000 príbehov z celého sveta. Pätoroknižie je venované piatim ľudským hodnotám: pravda, spravodlivosť, pokoj, láska, mierumilovnosť. Každej z nich je venovaný jeden zborník. Zborníky sa môžu čítať aj ako antológie príbehov, ale ich základným cieľom je vypestovať v mladom človeku charakter, lebo poznanie bez morálky je nebezpečné ako bomba. Nad týmito knihami som pracovala približne sedem rokov, kúpila som si celú novú knižnicu, aby som vyhľadala mne neznáme príbehy od Kamčatky až po Patagóniu. Na podstatné otázky v nich človek všade na svete, v každej epoche odpovedal rovnako. Všetky etické systémy a všetky náboženstvá sú založené na týchto piatich hodnotách.
* Môžete priblížiť prózu Mesiacova slnečnica?
– Príbeh o slnečnici – zbožňovateľke Mesiaca, je príbehom o nás. V jej konaní nie je ťažké rozpoznať náš sklon k symbolom, ikonám, znameniam a obrazom. Tak silno sa viažeme k istým znameniam, že často zatlačíme ich význam a zmysel do úzadia. Slnečnica je svojou podstatou odovzdaná Slnku, ale zaľúbi sa do Mesiaca, do symbolu, do prenášača žiary. Tento klam nie je ani strašný ani nebezpečný, dokonca je pôvabný. Nakoniec jej neodvratné stretnutie so Slnkom znamená koniec jej putovania s Mesiacom. Myslím si, že mnohí sa v tomto podobenstve spoznáme. A je dobré, kým sme ako ona, zaľúbení, vytrvalí a úprimní. Žiaľ, sklon človeka k výnimočnosti prináša násilie, ak sa iba jedna z podôb mien Boha vyhlasuje za jedinú.
* Zoznámenie s Avatarom Sri Sathya sai Babom ovplyvnilo vašu tvorbu, výsledkom je 40 kníh, ktoré vznikli v rokoch 1990–1993 pod spoločným názvom Stoosem (Stotinu i osam).
– Moje zoznámenie s Avatarom ovplyvnilo nielen moju tvorbu, ale aj spôsob môjho života, moju myseľ, zdravie, reč aj dielo. Táto ,,známosť“ trvá už od roku 1974 a detailne som ju opísala v knihe Bhagavatar. Roku 1980 som prvýkrát navštívila jedinečné centrum svetovej duchovnosti Putaparti, bývalú dedinku v južnej Indii, ktorá nebola ani na mape a vraví sa o nej, že sa nachádzala „päť minút od neolitu“. Dnes je to mestečko s univerzitou, školami, najmodernejšou nemocnicou, nádhernými múzeami a s ubytovaním pre tisícky pútnikov – miesto, ktoré navštevujú prezidenti štátov, vedci, výskumníci a ľudia rôznych postavení, vyznaní a rás. Nikde inde sa Vianoce tak neoslavujú – vo vianočnom sprievode sú kresťania, moslimovia, hinduisti, židia, budhisti, taoisti... čierni, bieli, žltí, hnedí.... bratstvo človeka a otcovstvo Boha, ako vraví Avatar.
Pri rozlúčke som poprosila Avatara, aby mi dal Slovo. Narýchlo som to napísala na papierik, ktorý som mu poslala. A úplne som na to zabudla. Potom nasledovala rieka písania. Od roku 1980 som napísala neuveriteľných 141 kníh! Z nich je vydaných iba 41, sto je v rukopisoch. Najviac neuverejnených patrí do cyklu «Stoosem» – ich je presne stoosem kníh, každá obsahuje stoosem básní. Môžu sa nazvať básňami, poetickými odkazmi, monodialógom s veľkým Ja... Písala som ich rýchlo, bez rozmýšľania, pri každej príležitosti. Písanie trvalo deväť rokov a napísala som 11 664 básní.
* Čo znamená číslo 108?
– Je to sväté číslo. Súčet číslic predstavuje 9 a deviatka je číslom všadeprítomnosti. 108 je aj symbolické číslo – označuje isté relácie nášho heliocentrického systému a ľudského organizmu. Každý ruženec v Indii má 108 zrniečok.
Rozprávala sa Alica Kulihová
