Rozhovor s cirkevným historikom Jozefom HAĽKOM

• Študovali ste ekonómiu, dnes ste kňazom, pedagógom, autorom kníh, hovorcom bratislavského arcibiskupa... Idete v priamej línii, alebo ste zažili aj zásadné obraty?
– Štúdium ekonómie nekorešpondovalo s mojimi záujmami. V tom období som písal scenáre, hral divadlo, režíroval predstavenia. Bol to proces hľadania. Nakoniec som dospel k presvedčeniu, že sa mám stať katolíckym kňazom. Spoznal som mnohých dobrých kňazov, a to bolo inšpiratívne. Prihlásil som sa do seminára ešte za komunizmu, no vtedy mi namiesto odpovede prišiel povolávací rozkaz. Vojna bola školou spoznávania ľudských charakterov. Po revolúcií som študoval teológiu v Bratislave a v Ríme. Štúdium som ukončil v roku 2000 doktorátom, no už od roku 1997 som kaplánom maďarskej rímskokatolíckej komunity v Bratislave. Tiež vyučujem na Katedre cirkevných dejín Bohosloveckej fakulty UK.

• Kaplán pre maďarskú komunitu? Máte maďarské korene?
– Som Bratislavčan, Prešpurák s niekoľko storočnými rodovými koreňmi v tomto meste. U nás doma sa rozprávalo po slovensky, nemecky a maďarsky. Moja stará mama so mnou rozprávala od detstva po maďarsky, a tak som sa tento jazyk popri rodnej slovenčine naučil. Neskôr sa to ukázalo ako dôležité z hľadiska historického výskumu. Dokumenty, ktoré sa týkajú dejín cirkvi, Slovenska a Bratislavy, sú napísané prevažne v latinčine, maďarčine a nemčine.

• Slováci – Maďari rovná sa komplikované vzťahy. Rezonujú v nich emócie, spomínajú sa krivdy, rastie pocit ohrozenia. Môžu nájsť spoločnú reč?
– Veľkou hybnou silou je láska. Pokiaľ sa ešte stále dokáže maďarský chlapec zamilovať a oženiť so slovenským dievčaťom a naopak, nemôže existovať nejaký zásadný problém. Keď majú spolu deti, tak v ich rodine panuje znášanlivosť a láska. Ak je dobrá vôľa, spolunažívanie je možné vždy. Pozorujem to aj v našej bratislavskej maďarskej katolíckej komunite, kde je otvorenosť pre pokojné spolunažívanie našou samozrejmou túžbou. Vo vzťahu sú rozdielne národnosti príležitosťou na vzájomné obohatenie a intenzívnejšie prežívanie vlastnej identity. Ak človek dokáže zdravo definovať svoju identitu, tak nemá potrebu znevažovať identitu toho druhého – ani náboženskú, ani národnostnú, ani žiadnu inú.

• Od divadla ste prešli k literatúre. V čom vidíte potenciál týchto dvoch fenoménov?
– Divadlo je jednou z foriem komunikácie s verejnosťou. Je to kanál, ktorým možno tlmočiť myšlienky, názory, postoje. My sme, mimochodom, hrávali komédie, robili sme ľuďom radosť. Mali sme však ambíciu prezentovať čistý humor bez dvojzmyslov a darilo sa nám to. Dnes to už nie je divadlo, presedlal som na písané slovo. Usilujem sa čitateľom priblížiť neznáme, alebo z rôznych príčin neprístupné aspekty histórie, reálií, života. Je fascinujúce tvoriť text, zvlášť ak je za ním veľa pozorovania, cestovania, štúdia, hľadania, ba niekedy až detektívnej práce. Človek potom skladá mozaiku stratenej reality. Býva rozsiahla, viacvrstvová, mnohorozmerná.

• Na konte máte desať kníh. Ktorú hodnotíte ako najpodnetnejšiu, či s ktorou ste mali najviac práce?– Mne je ťažké ich hodnotiť, nakoľko som k nim vnútorne pripútaný. Každá z tých kníh predstavuje určitú časť môjho života, je živou spomienkou. Zaujímavé bolo analyzovať texty na tabuľkách v Lurdskej jaskyni na bratislavskej kalvárii. Bolo ich štyritisíc dvesto v dvanástich jazykoch! Inou skúsenosťou bolo spracúvať životopisy biskupov Gábriša a Lazíka. Človek musel fyzicky ponavštevovať miesta, kde pôsobili. Musel som sa zhovárať s ľuďmi, prezrieť kroniky, korešpondenciu, hodiny presedieť v archívoch. Potom nasledoval proces vyhodnocovania a pod rukami sa rodili fascinujúce ucelené obrazy. Preferujem plastické zobrazenie reality a bránim sa ideologickým východiskám. Jednoducho, ak konkrétny človek v určitej chvíli zlyhal, tak to k nemu patrí rovnako ako nevšedné triumfálne víťazstvo. Toto všetko vytvára komplexný obraz o človeku. Zvlčilá doba ateizácie neraz hnala ľudí do hraničných situácií. Mnohé zistenia sú pokorujúce, lebo čím viac detailov človek spozná, tým opatrnejšie formuluje jednoznačné stanoviská.

• A čo Osudná SMS-ka?
– Tá spolu s Rembrandtovými rukami patrí do kategórie kníh, ktoré sú duchovnými výpoveďami. Sú to reflexie nad biblickými textami. Tieto zamyslenia sú pokusom podať Ježišovo posolstvo na základe konkrétnych životných skúseností, príbehov, bojov, prehier, výher a osudov.

• Záber vašich aktivít je široký. Máte ich nejako hierarchicky zoradené?
– Som predovšetkým kňaz. Potom ako kňaz som historik a ako kňaz som autor viacerých textov. Podľa slov sv. Pavla beda by mi bolo, keby som čokoľvek ohlasoval, ale neohlasoval to, čo je najpodstatnejšie: Boh je naozaj prítomný, mimoriadnym spôsobom prítomný v osobe Ježiša Krista.

• Máme tomu rozumieť, že ako kňaz ste ochotný povýšiť kresťanskú ideológiu nad objektívnu vedu?
– Kresťanstvo by nemalo byť ideológiou, ale Božím posolstvom. Mojou úlohou nie je brániť neobrániteľné a hájiť neobhájiteľné. Naopak, treba hľadať pravdu. Mnoho sa dá v tomto smere naučiť od pápeža Jána Pavla II., ktorý ukázal, že v pravde je krása slobody, keď sme schopní v historickej realite priznať a uznať pozitívne aj negatívne. On sa síce stokrát ospravedlnil za chyby cirkvi, no tiež niekoľko tisíc synov a dcér cirkvi vyhlásil za blahoslavených a svätých. Toto je pravá tvár cirkvi, kde sa kúkoľ a pšenica prepletajú. Osobne verím, že pšenice je viac a jej patrí víťazstvo.

• Aktuálnou publikáciou je rozsiahla, šesťstostranová kniha o Dóme sv. Martina, ktorú ste vytvorili spoločne s fotografom Štefanom Komorným. Ako vznikala?
– Táto kniha sa zrodila z nadšenia dvoch ľudí. Prvým nadšencom bol fotograf Štefan Komorný, ktorý na Slovenskej filmovej a televíznej akadémii vyučuje trikovú kameru a fotografovanie. Pán Komorný sám, z vlastnej iniciatívy fotografoval v Dóme a fotky publikoval na stránke farského úradu. O Dóme som počúval od detstva, moji rodičia sa tu sobášili a vždy, keď mali výročie, tak na Dóm živo spomínali. Ako bohoslovci sme tam chodievali na latinské sväté omše. Dóm som vnímal ako pekný chrám, tak som sa v ňom porozhliadal. Po vzniku Bratislavskej arcidiecézy sa za výraznej podpory pána arcibiskupa Stanislava Zvolenského vykryštalizovala myšlienka, aby sme pripravili reprezentačnú, čo najdetailnejšiu publikáciu o Katedrále svätého Martina. Našou ambíciou bolo textom a obrazom predstaviť verejnosti všetky klenoty Dómu, zachytiť to podstatné, čo ľudí obohatí. Zachytiť aj drobnosti, ktoré dosiaľ nepoznajú.

• Vytvoriť knihu takéhoto rozsahu vyžaduje množstvo času a energie. Dá sa to zrátať?
– Boli to dva roky intenzívneho pracovného nasadenia. S Božou pomocou a s pomocou a podporou mnohých dobrých ľudí uzrela táto kniha svetlo sveta. My sme tam uvedení ako dvaja autori, ale v pozadí je grafička Barbara Neumanová, vydavateľstvo Lúč, kolegovia z arcibiskupského úradu. A samozrejme, pán arcibiskup, ktorý vznik knihy s veľkým záujmom sledoval. Nedá mi neuviesť „tichého“ spoluautora, Dr. Štefana Holčíka – recenzenta knihy. Každú vetu pozorne prečítal a nad každou kapitolou sme potom ešte sedeli a dolaďovali detaily, vychytávali nepresnosti, dopĺňali podrobnosti.

• A pramene?– Takéto publikácie nevznikajú z jedného zdroja. Bádal som v Budapešti, vo Viedni, v Slovenskom národnom archíve, v Archíve mesta Bratislavy, v Múzeu mesta Bratislavy, v Štátnom archíve... Všade som sa stretol s ochotou, čo je pri archívnom výskume dôležité. Informácie som čerpal aj z iných nemeckých, maďarských a slovenských zdrojov. Mnohé z kapitol sú postavené na niekoľkých monografiách, ktoré sú roztratené po vedeckých zborníkoch, čo znamená, že o nich vie len úzky okruh špecialistov. Stačí si pozrieť poznámkový aparát a zistíte, že sme mnohé úzko odborné témy spopularizovali.
Chrám však nie sú iba múry, klenby, reliéfy, sochy. Ako duchovný priestor sme ho chceli zaplniť ľuďmi, kde sa formujú oni sami aj život ich spoločenstva. Veď v kostole sa uskutočňujú existenciálne zlomy ľudského života – krst, prijímanie, spoveď, sobáš. Slovom, chrám je priestor na život, lebo je to Boží dom, dom Pôvodcu všetkého jestvujúceho.

• V súvislosti s Dómom si mnohí kladú otázku, ako je to s telom otca slovenského národa – Andrejom Hlinkom. Prišli ste na niečo? Je tam pochovaný, či nie?
– S určitosťou vieme povedať, že istý čas v Dóme bol. Ešte ako bohoslovec som videl, že tam bola jeho rakva. Tá je dnes zrenovovaná v Ružomberku. Tézu, že sa momentálne telo Andreja Hlinku nachádza v Dóme, nemôžeme potvrdiť a doterajšie výskumy v dómskom podzemí ju skôr vyvracajú.

• Mohol by to byť dobrý námet na román s konšpiračnou tematikou... Ale prejdime k veciam tajomným, mystickým, neuveriteľným, no predsa reálnym. Ľudí zaujímajú zázraky a veci, ktoré nás presahujú. Nájdeme niečo také aj v Dóme?
–Ja pokladám za zázrak, ak sa niekto ide vyspovedať. To je zázrak vnútorného precitnutia, vnútorného obrátenia. Veľký zázrak je, keď dochádza k eucharistickému prepodstatneniu na oltári. Zázrak je aj modlitba ako výsledok pôsobenia nekonečného Boha v človeku. Ale vy sa zrejme pýtate na zázraky senzačnejšieho charakteru. Dobre teda. Je to napríklad príbeh tej nádhernej sochy – mariánskej piety, kde Panna Mária drží Ježiša na rukách. Je to socha, ktorá vznikla podľa podrobne spísaných protokolov a významné cirkevné osobnosti tu vystupujú ako svedkovia. Táto socha vznikla na základe požiadavky zomrelého Bratislavčana Johana Klimenta Zwespembauera, ktorý zo záhrobia odkázal svojej manželke cez jednu dievčinu, že peniaze, ktoré u nej nechal, sú peniaze z lúpežnej vraždy. Preto ako pokánie chce, aby sa z nich vyrobila mariánska socha. Dievčina, ktorá mala odkázať túto správu, nechcela veriť, že duch je pravý. On ako dôkaz vypálil svoju ruku do jej skrine a na žehliacu dosku. K týmto veciam pristupujem radšej veľmi opatrne a nepokladám to za najdôležitejšiu vec v Dóme. Faktom však zostáva, že ide o azda najznámejší príbeh z tohto chrámu.

• S Dómom sa spája aj niekoľko ďalších silných príbehov. Nazrime do histórie. Čo obdobie komunizmu?
– Politické dianie ovplyvnilo aj samotný chrám. Invázia ruských vojsk do Československa bola tiež inváziou sovietskych vojakov do Dómu sv. Martina. Tí ľudia tu rozstrieľali a zničili veci za vtedajších osemstotisíc korún. Toto všetko čitateľ v knihe nájde. Nie je to umenovedná literatúra, je to kniha o sociálnych, národnostných a duchovných dejinách nášho mesta.

• A staršie obdobia?
– V čase najväčšieho rozmachu protestantizmu patril Dóm dva roky evanjelikom a kalvínom, ktorí napríklad odstránili mariánske nápisy na vchodoch do kostola.

• Objavili ste hrob biskupa Pázmánya. Kto to bol?
– Kardinál Pázmány bol ostrihomský arcibiskup, autor dobového „bestselleru“ Sprievodca k Božej pravde, na základe ktorého si ľudia znova začali uvedomovať, čomu veria a prečo. Ako spisovateľ mal vynikajúci štýl, vedel byť ironický, vtipný, no aj argumentačne presvedčivý a literárne brilantný. Bol jezuita, ktorý napriek vysokému postaveniu žil skromne, a tak si žiadal byť aj pochovaný. My sme jeho hrob naozaj našli bez biskupských insígnií, ako si to želal v testamente.

• Dóm bol aj korunovačným chrámom. Dá sa aj na tomto poli niečo objaviť?
– Snažil som sa zdôrazniť, že korunovácia bola aj výsostne duchovným počinom. Veď sa odohrávala v rámci slávnostnej svätej omše, počas ktorej nad korunovaným panovníkom zneli mnohé krásne modlitby – aby bol dobrý k chudobným, všímavý k bezbranným, aby bránil vlasť, aby plnil Božiu vôľu. Keby sa králi správali podľa modlitieb ich korunovácií, dejiny by v mnohom vyzerali celkom, celkom inak.