Martina Solčanská (1981) – pochádza z Hlohovca. S písaním začala počas štúdia na gymnáziu v Trnave. Absolvovala štúdium histórie a žurnalistiky na UKF v Nitre. Pracuje ako redaktorka. Tento mesiac vyjde v Ikare jej knižný debut Aprílové dievča.

Zúčastnili ste sa na nejakých literárnych súťažiach?

Nezúčastnila. Na základnej škole pani učiteľka slovenského jazyka vždy vybrala práce mojich spolužiakov. Dnes si rovnako ako vtedy myslím, že neboli lepšie ako moje. (Mám na ňu ťažké srdce, preto tá irónia). Mala som však šťastie na úžasnú strednú školu.  Na Gymnáziu v Trnave sme vytvárali absolútne slobodomyseľný časopis Nový Blesk. Počas celých štyroch rokoch sme s ním vyhrávali v Štúrovom pere prvé miesta. Moji spolužiaci obsadzovali popredné miesta v individuálnych kategóriách. Ja som sa vtedy hanbila niečo niekam posielať, takže zasa ma súťaže obišli.

Svoj knižný debut ste odvážne adresovali veľmi náročnému a nevyspytateľnému  adresátovi – trinásťročným dievčatám...

Celé je to veľmi dlhá história. Príbeh aprílovej lásky mám v hlave už 14 rokov. Keď som mala 12 rokov, hltala som pubertálne zaľúbené romány. Prečítala som všetky mne dostupné, a keďže som rada ,,slohovala“, vyhlásila som, že si napíšem vlastný román. A tak som začala písať. Trvalo to asi rok – dva, vypísala som niekoľko zošitov s presvedčením, že raz z tohto bude kniha. Keď som mala asi 20 rokov, zobrala som zošity a začala prepisovať kapitoly do počítača. Samozrejme, že nie doslovne, jednoducho som si ponechala základnú ideu či problém a prepísala to tak dospelácky. Všetko zostalo: nesmelá Bibiána, samoľúby Andrej, premúdrelá Žela, najhnusnejšia matikárka na svete Piroha, aj záver som už mala celý vymyslený. Napísala som asi 90 strán a nechala to tak... Pred niekoľkými mesiacmi sa u mňa nudila praktikantka. Chcela niečo čítať, tak som jej podstrčila svoje veľdielo, ktoré som mala v počítači, v nádeji, že raz to azda dokončím. Dotyčná Monika ma presvedčila, aby som to dokončila a ponúkla do vydavateľstiev. Stalo sa, a tak mám po 14 rokoch knihu. 

,,Trinástky“ majú pre dospelákov dosť ťažko pochopiteľný hodnotový rebríček a svoj jazyk. Čím ich chcete v svojom románe osloviť? 

Veľa ľudí mi hovorí, že sa správam a predovšetkým rozprávam ako pubertiačka. Možno je to tým, že mám veľa násťročného príbuzenstva, a počas vysokej školy som si privyrábala doučovaním, takže som bola viac v kontakte s deťmi ako so svojimi vrstovníkmi. Alebo som nestihla či nechcela dospieť? Vo vašej otázke je v podstate aj odpoveď. Predovšetkým ich chcem zaujať jazykom. Nie je umelý, je slangový, avšak bez vulgarizmov, a myslím si, že taký, akým dnešné deti rozprávajú. Jednoducho: môžem sa na tú matiku vysrať...

A hodnotový rebríček? Samozrejme, že mám v románe aj rodičov, ktorí zaviedli skorú večierku, jediné, čo ich zaujíma sú známky v žiackej knižke, a na randenie je podľa nich priskoro. Takže dúfam, že aj dnešné dievčatá si nad tým povzdychnú so súcitom, pretože aj ony majú doma také peklo a ich mama je tá najstaromódnejšia na svete.